Keď Slovensko vstupovalo do roku nula

Jedni oslavovali, druhí smútili a ďalší prijali rozdelenie Česko-Slovenska pred 20 rokmi s rozpakmi či zmiešanými pocitmi.

Vznik Slovenskej republiky, oslavy
Vznik samostatnej Slovenskej republiky privítalo v prvých minútach prvého dňa roku 1993 na Námestí SNP v Bratislave niekoľko desiatok tisíc ľudí.
Autor:

Mnohých však nechal zánik federácie ľahostajnými, lebo zrejme im vtedy ešte nedošlo, čo sa vlastne stalo. A stalo sa čosi prevratné: Slovensko začalo písať svoj nový letopočet, ba politicky vstúpilo do roku nula, lebo prvýkrát v histórii začalo o svojom osude rozhodovať samo.

To však už tak býva, že človek si uvedomí dejinný zlom až s určitým odstupom času. Trocha prekvapuje, že táto zákonitosť platí aj o kronikároch slovenských obcí. Niektorí totiž Silvester 1992 aj 1. január 1993 v svojich záznamoch buď celkom obišli, ničím nevyznačili, alebo odbili jednou vetou odpísanou z novín.

Niekde sa možno nič zvláštne v tú noc neudialo, inde však asi ani „zapisovateľ“ neprikladal štátoprávnej zmene väčší význam (chlieb preto lacnejší nebude!). Letopisec Žirian, dediny s 1 370 obyvateľmi v okrese Nitra, považoval za hodnú zaznamenania v celom roku 1993 jedinú udalosť zo života obce: „Zahájila sa výstavba tak prepotrebného obecného vodovodu.“

Dedinka Buková v Trnavskom okrese je síce o polovicu menšia ako Žirany, zato miestny kronikár sa o rozdelení spoločného štátu rozpísal takmer na pol stránky: „Už na Silvestra sa v obci uskutočnila oslava vzniku samostatnej Slovenskej republiky. Niektorí občania sa stretli pol hodiny pred polnocou pred obecným úradom a spoločne vyčkali slávnostné vyhlásenie SR. O polnoci predniesol prejav zástupca starostu obce Jozef Serina a do éteru miestneho rozhlasu zaznela pieseň Najkrajší kút v šírom svete…“

Na strednom Slovensku sprevádzali vznik republiky aj zvýšené emócie, ak už nie vášne. „Radosť a nadšenie zo samostatnosti Slovenskej republiky boli u prevažnej väčšiny obyvateľov zjavné,“ zaznamenal kronikár Varína, obce v okrese Žilina. „Vyskytli sa však aj prejavy nespokojnosti zo strany niekoľkých čechoslovakistov… odvážnejší sa pokúšali o zastrašovanie národne uvedomelých občanov.“

Asi najchladnejšie privítali vznik zvrchovanej republiky – a príchod Nového roku – v Košiciach. Dvadsať minút po polnoci postávalo pred Vedeckou knižnicou na Hlavnej ulici (tradičnom mieste verejných zhromaždení) iba niekoľko desiatok otrávených ľudí.

„Kam sa podel milión korún, ktorý vláda vydelila pre viac ako 200-tisícové mesto na štátom určené radovánky,“ pýtali sa potom médiá. A dávali za príklad menší a len 36 kilometrov vzdialený Prešov, kde Silvester 1992 prebehol o poznanie veselšie i radostnejšie…

Niekde zapálili vatru, inde, napríklad v Banskej Štiavnici, si dovolili aj ohňostroj.

Nič sa však nevyrovnalo oslavám v hlavnom meste na Námestí SNP. Desaťtisícový dav Bratislavčanov, Rázusova báseň, hymnická pieseň Hoj, vlasť moja, svetlice nad mestom, nespočetné výbuchy petárd i šampanského, rozžiarený a dojatý Vladimír Mečiar na tribúne. A potom ľudová veselica až do rána.

Je štát a sloboda to isté?

Expremiér Mečiar často spomína na polnoc 1. januára 1993, hoci zakaždým o tom rozpráva trocha ináč, pri jednej príležitosti (v knihe Slovenské tabu) aj takto:

„Išiel som na tribúnu a bol som sám. Nevedel som, čo povedať ľuďom, ako ich pozdraviť. Stretol som pátra Hlinku (Antona Hlinku, vtedy rektora Slovenskej katolíckej akadémie – pozn. red.) a prosil som ho: Poďte tam so mnou. Spolu sme vyšli na tribúnu a už som nebol sám. Prečítal modlitbu a bol som mu za to vďačný.“

Ale čo ďalej?

„Pýtal som sa sám seba: Mám ľuďom blahoželať k slobode? Alebo k vzniku štátu? Nebola sloboda a štát jedným a tým istým? Či sme tým, že máme svoj štát, nepovýšili slobodu na vyšší stupeň? Tak som sa rozhodol zagratulovať ľuďom k štátu.“

V tej chvíli však iný štát prestal existovať. Po 74 rokoch a 65 dňoch končil spoločný štát Slovákov a Čechov („Bolo raz jedno Česko – Slovensko,“ hlásal titulok v denníku Pravda). Štát, ktorý vznikol po prvej svetovej vojne z vôle víťazných mocnosti na troskách rakúsko-uhorskej monarchie. A o dvadsať rokov neskôr zažil prvé rozdelenie ako dôsledok zlyhania tých istých mocností pod tlakom expanzívnej politiky Adolfa Hitlera.

Po druhej svetovej vojne sa Československo síce obnovilo, ale už v zostave štátov sovietskeho bloku. Prežilo „studenú vojnu“, dočkalo sa konca druhej totality i návratu parlamentnej demokracie. Stroskotalo však na „nedohode“ politických reprezentácií Čechov a Slovákov o novej podobe vzájomného spolužitia.

Kľúčové bolo zrejme rokovanie oboch reprezentácií v Jihlave začiatkom októbra 1992. Václav Klaus vtedy slovenskú delegáciu postavil pred dilemu: buď beriete federáciu takú, aká je, alebo sa rozdelíme.

„Táto veta bola veľmi dôležitá,“ spomína Rudolf Filkus, vtedy prvý podpredseda federálnej vlády a predseda Rady HZDS (poradného orgánu Mečiarovho hnutia – pozn. red.). „Mnohí sme ju pochopili tak, že nás Klaus v tej chvíli dotlačil do samostatného slovenského štátu.“

Niečo podobné tvrdil svojho času aj Mečiar. Mohlo však ísť aj o určité taktizovanie: Nech to vyzerá tak, že nás do toho Česi dotlačili, lebo dovtedy si svet myslel, že Slováci sa chcú odtrhnúť…

Ale tých, ktorí pred 20 rokmi nič neoslavovali, hnevalo najčastejšie čosi iné – opäť niekto rozhodol o nich bez nich. Vôbec to nemuseli byť čechoslovakisti (ako tí druhí neboli predsa napospol národniari), mali však svoju občiansku dôstojnosť. A tak sa dožadovali referenda, s ktorým počítal aj zákon. Vládnuci politici im to najprv aj prisľúbili, ale potom zhodne ľudí presviedčali, že plebiscit by beztak nič nevyriešil.

Napokon sa ani nekonal. Mečiar i Klaus zhodne opakovali: A načo, veď občania sa slobodne rozhodli už v júnových parlamentných voľbách, keď dali mandát ODS a HZDS. (Pritom vznik samostatného Slovenska mala vo volebnom programe iba SNS.)

Žeby sa báli, ako dopadne všeľudové hlasovanie? Výsledky prieskumov verejnej mienky totiž aj na Slovensku signalizovali, že väčšina opýtaných je proti rozchodu…

„Zabúda sa však na jednu vec – čo tá väčšina vlastne chcela,“ pripomína historik Milan Zemko. „Lebo len takto zistíte, že proti rozdeleniu boli ľudia, ktorí chceli napríklad konfederáciu alebo nejakú úniu. Lenže konfederácia či únia, to už predsa nie je spoločný štát!“

O česko-slovenskej konfederácii či únii hovorili po celý čas mečiarovci. Klausovci však o nej už nechceli ani počuť. Navyše „okno“, ktoré sa v Európe otvorilo po roku 1989 pre vznik nových štátov „delením“ – medzitým ich takto vzniklo 18! – sa mohlo čochvíľa zatvoriť.

Podobné priaznivé vonkajšie podmienky sa už nemuseli v dohľadnej budúcnosti zopakovať. A tak o polnoci 31. 12. 1992 pribudli k osemnástim ešte dvaja nováčikovia – Slovensko a Česko.

Jedni pili od radosti, druhí – od žiaľu

„Sto dvadsať sekúnd, šesťdesiat, päťdesiatdeväť…“ odpočítaval na pódiu Gabo Zelenay.

Presne o polnoci spustili zo žrdí na Námestí SNP i na Bratislavskom hrade vlajku zanikajúcej Česko-Slovenskej federatívnej republiky. A za zvukov kostolných zvonov a slovenskej hymny bola tam vztýčená štátna vlajka Slovenskej republiky.

Zazneli delostrelecké salvy, dav začal jasať, na pódium vystúpil V. Mečiar, ďalší predstavitelia nového štátu, odzneli príhovory a potom – napriek mrazivej novoročnej noci – sa na námestí roztancovali stovky ľudí.

Do sveta však išli iné zábery, ktoré zahraničné televízne štáby nakrútili ešte pred začiatkom osláv. Pri pamätníku hrdinom Povstania ktosi nainštaloval rakvu s „mŕtvou federáciou“ a obďaleč portréty Jozefa Tisa, Andreja Hlinku a Milana R. Štefánika.

Darmo vtedajší predseda Národnej rady Ivan Gašparovič všetkých ubezpečoval, že nový štát nemá nič spoločné so Slovenským štátom, ktorý jestvoval vo vojnových časoch, a že Slovenska republika je „prvý slobodný demokratický štát v našich dejinách“. Svet už obletela vizitka „staronového“ štátneho útvaru v strede Európy…

A poďme ďalej. Zatiaľ čo na Námestí SNP sa začínala ľudová veselica, pri soche česko-slovenskej vzájomnosti na Vajanského nábreží v Bratislave postávalo niekoľko desiatok ľudí so zapálenými sviečkami v rukách. Prišli sem takto demonštrovať svoj nesúhlas s rozdelením Česko-Slovenska.

„Prišli sme sem, aby sme ukázali, že s tým mnohí občania Slovenska nesúhlasia,“ povedal novinárom jeden z demonštrantov. Neželal si však, aby v médiách uvádzali jeho meno.

Pilo sa? Oj, a ešte ako! Na Námestí SNP od radosti, na Vajanského nábreží – od žiaľu.

Obavy z budúcnosti však vtedy vyjadrovalo veľa ľudí, medzi nimi aj tí, čo privítali vznik samostatnej Slovenskej republiky. „Mám radosť, ale zároveň aj obavy, že nebude práca,“ zdôverila sa v novinárskej ankete študentka Dagmar Poláková z Trenčína.

Spisovateľ a publicista Anton Hykisch to vtedy charakterizoval ako strach zo samostatnosti i zo samoty. Pre jedných pramenil z vedomia, že odteraz si budú musieť poradiť so všetkým sami, lebo vo svojej krajine si sami budú pánmi a už sa nemôžu na nikoho vyhovárať. Ďalší však pocítili bezmocnosť a bezradnosť samoty či osamelosti – prišli totiž o ochranný „pražský dáždnik“.

„Tento dáždnik umožňoval prežiť dočasné porážky a za pomoci mimoslovenského centra sa znovu pokúšať o reštauráciu predošlého stavu,“ vysvetľoval Hykisch, ktorý v tom čase už absolvoval prípravu na dôležitý diplomatický post (neskôr sa stál prvým slovenským veľvyslancom v Kanade).

„Že bude v roku 1993 ťažko? Bude, ale takých ťažkých rokov bolo už veľa, po každej búrke sa vyjasní, príde nová nádej,“ chlácholil ľudí Mečiar.

Obavy skeptikov necítil ani arcibiskup Ján Sokol. „Máme radosť, lebo zvrchované Slovensko už nie je len túžba alebo sen – je to skutočnosť!“ povedal na slávnostnej omši, ktorú celebroval v bratislavskom Dóme sv. Martina.

Hviezdny okamih – slovenská polnoc

To sa už písal 1. január 1993. Slovenský rozhlas priniesol úvahu spisovateľa Ladislava Ťažkého. Začínala sa slovami: „Buď pozdravené novorodeniatko, Slovensko naše! Dobré ráno! Vitaj medzi štátmi sveta! Predstav sa im!“

Svetové médiá však zaznamenali vznik samostatného Slovenska v celkom inej tónine. „Mnohí považujú rozchod za nezdar a iní sú nervózni z toho, ako sa osvedčia v neistom svete,“ napísali napríklad britské noviny The Guardian.

Americký Washington Post ešte pritvrdil: „Česko-Slovensko, ktoré ohromilo svet svojou zamatovou revolúciou, sa rozpadlo po mierumilovnom rozvode, o ktorý sa málokto usiloval a ešte menej ľudí ho víta.“

Väčšina zahraničných médií robila podobné ďalekosiahle závery na základe reportáží svojich spravodajcov z Prahy a optikou Prahy. A naozaj, na Václavskom námestí vítalo vznik samostatného českého štátu len o čosi viac ľudí, ako bolo všetkých demonštrujúcich proti rozdeleniu spoločného štátu na Vajanského nábreží v Bratislave.

V tých reportážach ich autori dávali dosť najavo, že za „rozpad“ Česko-Slovenska môžu najmä „slovenskí separatisti“. A citovali Klausa z jeho novoročného prejavu. Český premiér sa v ňom vyznal, že „rozdelenie štátneho celku, ktorý osobitne nám Čechom prirástol k srdcu“, je „bolestná vec“.

Čiže Slovákom neprirástol, Slovákov nebolelo?

Napriek všetkému už v prvých dvoch dňoch existencie uzná zvrchovanú Slovensku republiku takmer 70 krajín. Prejde však iba niekoľko mesiacov a mladým štátom začnú otriasať politické turbulencie. Jeho zakladateľská reprezentácia urobí niekoľko neuvážených krokov a neskôr začne vŕšiť chybu za chybou. Slovensko sa stane div že nie „škaredým káčatkom“ Európy.

Bude musieť prejsť dlhých desať rokov, kým si zlepší svoj obraz v zahraničí natoľko, aby ho prijali aj do vybranejšej spoločnosti.

Na zlé sa však rýchlo zabúda. V historickej pamäti sa jagajú hviezdne okamihy zo života ľudských spoločenstiev. Medzi nimi aj polnoc z prelomu rokov 1992 – 1993, keď slovenský národ dospel k vlastnej štátnosti.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ
Rozdělení Českloslovenska, Jan Rychlík

Historikovo svedectvo o konci jedného štátu

22.01.2013 06:00

Rozdělení Česko-Slovenska 1989 – 1992, dielo historika Jana Rychlíka je rozšíreným vydaním knihy Rozpad Československa. Česko-slovenské vztahy 1989 – 1992.

Slovensko, Silvester 1992

Oslovení po dvadsiatich rokoch: Mohlo to byť lepšie

13.01.2013 06:00

S akými pocitmi vstupujete do nového roku a do nového štátu? Odpovede verejne činných osobností na túto otázku uverejnila Pravda 4. januára 1993.

Milan Kňažko

Milan Kňažko: Masaryk by rozdeleniu rozumel

12.01.2013 06:00

Pre Milana Kňažka Česko-Slovensko v jednom nezaniklo - to, čo nás stále spája, sú porovnateľné politické škandály.

jemen

UNICEF: V Jemene je až pol milióna detí v ohrození života

27.03.2017 07:59

Pre vojnu, hlad, chorobámy a chudobu je v Jemene v ohrození života približne 462-tisíc detí. Od začiatku konfliktu v roku 2014 ide o nárast o 200 percent.

tatry, hory, turisti, túra, kopce, štíty,

Tragédia v Tatrách si vyžiadala dva mladé ľudské životy

27.03.2017 07:24

Vysoké Tatry boli v nedeľu dejiskom tragédia, ktorá si vyžiadala životy dvoch mladých mužov.

Ivanka Trump

Ivanka Trumpová sa zúčastní na ženskom summite v Berlíne

27.03.2017 07:16

Ivanka Trumpová, dcéra prezidenta USA Donalda Trumpa, plánuje cestu do Nemecka, aby sa tam zúčastnila na summite o posilnení ekonomického postavenia žien.

dôchodok, dôchodca, penzia, peniaze

Výber všetkých úspor z II. piliera nebude pre každého

27.03.2017 07:00

Nie každý, kto na to bude mať nárok, si bude môcť po odchode do penzie vybrať peniaze z II. piliera hneď. Závisí to od konkrétnej DSS.