Súčasne sa spýtala niekoľkých známych Čechov, čo by želali Slovenskej republike pri jej vstupe na cestu samostatnosti. Teraz sme sa na nich obrátili s modifikovanou otázkou: S akými pocitmi vstupujete do nového, 20. roku samostatnej Slovenskej republiky a Českej republiky? Žiaľ, niektorí už nie sú medzi nami, napríklad herci Helena Růžičková a Josef Bek či Anton Šulík alebo spisovatelia Ján Papp a Ján Lenčo. Viacerých sa nám nepodarilo zohnať. Nové odpovede ostatných prinášame spolu s tými pôvodnými spred dvadsiatich rokov.
Emil Vestenický, v januári 1993 veliteľ pozemného vojska Armády SR v hodnosti plukovníka. Z armády odišiel v roku 2002. V rokoch 2006 až 2010 bol poslancom Národnej rady. V súčasnosti si ako generálmajor užíva dôchodok.
2013: My vojaci sme vtedy boli plní nádejí, nadšenia, odhodlania a úprimnosti. Obrovská, lojálna energia, ktorej stačilo dať podporu a priestor. Postupne však vnútorná vojenská politika a propaganda nabrali smer k predpokladu, že naša armáda vo väzbe na nové zahraničné politické väzby už potrebná nebude. Tak sa stalo, že sa veľa príležitostí premárnilo, iné sa zahodili a znevážili. Som presvedčený, že je to politická mýlka a na jej konci budú ťažké spoločenské tragédie. Ľahkovážne sa plytvá talentom mladých ľudí, ktorého aj tak nemáme v republike nazvyš, a aj poznaním životom skúsených ľudí, ktorí vytvorili základy štátu. Keď som slúžil, vo vojenskom prostredí žila myšlienka: Na víťazstvo zla stačí, aby dobrí sedeli so založenými rukami. Kým však môžeme čo aj spätne nastoliť svoje hodnoty a začať sledovať a presadzovať vlastné ciele, nikdy nie je neskoro, pretože existuje nádej, že bude na to aj vôľa. Strácame však čas a mnoho prostriedkov. Pokiaľ ide o mňa osobne, oportunizmus ma nezlákal, zostávam verný slovám, ktoré som pred dvadsiatimi rokmi povedal pre váš denník.
1993: Mohol by som sa vyjadriť jednou vetou: Orlom rozviazali krídla. Kdekto by si ju mohol vykladať príliš romanticky. Pre mňa je však v nej vyslovená veľká miera zodpovednosti, tvrdej práce, ktorá ma čaká v riadení výcviku a formovaní pozemného vojska. Veľmi dobre si uvedomujem, že naša neveľmi bohatá republika nemôže dať svojej armáde všetky prostriedky, ktoré by potrebovala, pričom za žiadnych okolností nemôže zľaviť z úloh, ktoré plní. V hre by bola privysoká cena, ktorou je suverenita Slovenska. Východisko preto vidím v práci, ktorá zabezpečí výbornú vycvičenosť a nekompromisnú disciplínu našich vojakov. Tu cítim základ sily vzniknutej armády. S takým cieľom chcem pracovať a som presvedčený, že takto bude pracovať rozhodujúca väčšina našich vojakov z povolania.
Jaroslav Volf, v januári 1993 prvý podpredseda, neskôr predseda Sociálnodemokratickej strany Slovenska, s dvojročnou prestávkou až do jej zlúčenia so Smerom. V rokoch 1994 až 2002 poslanec NR SR, dnes obchodný poradca.
2013: Určite som nebol jediný, ktorý sa v eufórii oslavných sálv na začiatku roku 1993 neubránil obavám. Možno aj preto, že vznik nového štátu nebol ani tak výsledkom masových emancipačných snáh ako skôr politických ambícií vtedajších reprezentácií oboch republík. Treba však dodať, že tento krok našej krajine, nám, ktorí tu žijeme, výrazne pomohol. Naplnili sme v ťažkých podmienkach nedospelosti svoju skutočnú emancipáciu, teda schopnosť niesť sami za seba zodpovednosť a riadiť svoje záležitosti. Bola to neľahká tortúra, ale po roku 1998, keď sme sa definitívne prihlásili k integrácii do demokratickej Európy, sa naša cesta stala úspešnou. Pravda, všetko nie je v poriadku. Máme vysokú nezamestnanosť, nevyrovnané regióny, podvyživené školstvo, nízky podiel vedomostnej ekonomiky, gniavi nás korupcia a nízka miera spravodlivosti. Učíme sa za pochodu pravidlám občianskej spoločnosti, väčšej tolerancii a najmä účasti čo najväčšieho počtu ľudí na spravovaní vecí verejných. My sa však už v Európe nestratíme.
1993: Nový rok vítam s určitou nádejou, no aj s určitými obavami. Nádej spočíva v tom, že si myslím, že každý človek by mal byť optimistom a veriť, že veci sú zmeniteľné tak, aby boli pre ľudí prijateľné. S obavami preto, lebo chápem, že to, čo nás čaká, bude veľmi ťažké, zložité. Asi nebude závisieť iba od nás, ako sa veci vyvinú. Bude to závisieť najmä od ľudí, ktorí nesú politickú zodpovednosť. Chcel by som veriť, že túto zodpovednosť nebudú brať ako určitú výsadu, no predovšetkým ako povinnosť. Politika predsa nie je výrazom moci, ale služby ľuďom, ktorí ich do tejto pozície posunuli.
Jozef Fajgel, v rokoch 1990 až 1994 primátor mesta Krompachy, v roku 1999 ho znovu zvolili do tejto funkcie. Po odchode do dôchodku v roku 2002 sa presťahoval do rodných Markušoviec, kde sa zapojil do spolupráce v obci najmä pri rekonštrukcii základnej školy a zdravotného strediska.
2013: Budovanie vlastného štátu na zelenej lúke si vyžadovalo preveľa práce pri zakladaní politických, hospodárskych, finančných a kultúrnych inštitúcií. Ako-tak sa to zvládalo, hoci s viacerými omylmi. Po revolucionároch nastúpila generácia politikov, ktorá nemala skúsenosti s riadením štátu ani makroekonomiky. V čase jedinečnej historickej možnosti a eufórie mohli zapojiť do budovania nového štátu celý národ. Nestalo sa tak. Ukázala sa naša malosť, naša mentalita. Namiesto inakšieho využitia hospodárskeho potenciálu nastúpila divoká privatizácia, trend špekulantov a finančných žralokov. No treba vidieť aj všetko to, čo sa za dve dekády samostatnosti podarilo. Slovensko opeknelo, zrealizovali sa jedinečné projekty, vybudovali sme schopnú samosprávu. Rezervy však ostávajú v postavení vedy, školstva, zdravotníctva, ale aj kultúry a športu. Dúfam, že globálna kríza, ktorú ja považujem najmä za krízu morálky, neprevalcuje aj naše mladé a ešte stále krehké Slovensko.
1993: Do do nového roka vstupujem predovšetkým s pocitom ešte väčšej zodpovednosti za naše mesto a jeho občanov. Rozpočty ukazujú, že peňazí bude menej, ale funkcie mesta voči jeho obyvateľom aj v ťažších podmienkach musíme zabezpečiť. Nuž a pokiaľ ide o štát, úsilie väčšiny občanov dopracovať sa k samostatnosti sa naplnilo. Teraz si musíme vysúkať rukávy, a nielen uniesť na pleciach všetky nové povinnosti, ale aj dokázať, že okrem vôle máme i dosť umu a síl.
Štefan Pelikán, ako jediný si k svojmu menu pripísal to isté ako pred dvadsiatimi rokmi – akademický sochár, Lietavská Lúčka. Samozrejme, že medzitým má za sebou mnohé úspešné výstavy a medzinárodné ocenenia.
2013: Pred dvadsiatimi rokmi som na tomto mieste vyslovil potešenie nad našou štátnosťou. Priznal som sa k svojmu optimizmu a vyjadril nádej, že naše vlády, bez ohľadu na ich politickú orientáciu, nebudú pre svojich občanov sociálnymi macochami, že nebude treba sa sťahovať za prácou do sveta. Súčasný stav všetci poznáme: rabovanie národného majetku, hmotná bieda, morálny úpadok, neúcta k vzdelaniu, kultúrnym a duchovným hodnotám, výsmech ľudskej dôstojnosti. Na druhej strane je potešiteľné, že nás zahraničie akceptuje, zapojili sme sa do medzinárodných štruktúr. Zostáva nám teda nádej a viera, že náš národný priestor po tom významnom dejinnom zlome, na ktorý Slováci čakali dlhé storočia, raz predsa len bude krajinou, v ktorej budeme všetci radi žiť.
1993: Každý začiatok býva ťažký. Pre náš národ sa začína veľká skúška. Povahou som optimista, a preto verím, že sa skončí dobre. Ale treba na to trpezlivosť, pracovitosť a dobré spolunažívanie. Vítam slovenskú štátnosť. Konečne sa naplnili túžby nášho národa po samostatnosti. Teraz je rad na nás všetkých. Dúfam, že slovenský štát nebude pre sociálne odkázaných spoluobčanov macochou, že naši ľudia nebudú zo svojich rodísk utekať do sveta, do šírej cudziny za robotou. Z budúcnosti nepociťujem žiaden strach. Boli sme potláčaní, a vždy sme sa pozviechali. Sme pred obrovskou historickou skúškou. Podstupujeme veľké riziko, ale nebojme sa vlastnej histórie. Budeme siať na vlastnom. Verím, že úroda dobrého hospodára vždy odmení. Preto pozerám do budúcich dní s optimizmom a dôverou.
Václav Dušek, český spisovateľ, ktorý, pochopiteľne, tiež svoje povolanie nezmenil. Po dlhoročnej práci profesionálneho novinára žije na dôchodku a vedie kurzy tvorivého písania v knižnici a pre deti postihnuté mozgovou obrnou.
2013: Aj po dvadsiatich rokoch sa cítim ako Čechoslovák a Európan. Hoci niekedy mám pocity európskeho obra na hlinených nohách, ale inak, vďaka za Európu. Splnil sa mi sen o slobodnom priestore. Počúvam náreky na politikov a odpovedám si na ne: Politik je človek plytkého charakteru. Očakávať v tejto sfére oblasti osobnosti je nesplniteľné. Nedávno som bol so známym v Trenčíne. Zašli sme i do Ladiec, do kláštora, kde bývala kasáreň, v ktorej som svojho času vojenčil. Hovoril som s mnohými ľuďmi. Máte krásnych a pracovitých ľudí, takže ma nabili novou energiou. Jednou nohou už sa cítim ako slobodný občan, ešte druhý krok a budem si musieť dať pozor, aby som zbytočne nespyšnel.
1993: Želám Slovákom a ostatným obyvateľom Slovenskej republiky všetko najlepšie a dúfam, že sa budeme stretávať aj naďalej ako priatelia. Osobne ma ten rozchod mrzí, ale srdcom zostanem na Slovensku. Slúžil som tam ako vojak a mám k tamojším ľuďom vrelý vzťah. Vždy som si ich vážil pre ich úprimnosť a pracovitosť.
Jiří Svoboda, v januári 1993 bol predsedom KSČM, ale vrátil sa k práci režiséra. V súčasnosti pripravuje dvojdielny televízny film o osudoch dievčatka osvojeného židovskou rodinou na začiatku 30. rokov minulého storočia a podľa scenára Evy Kantůrkovej veľký projekt o Janovi Husovi. Inak ako profesor prednáša na pražskej Univerzite J. A. Komenského a na Vysokej škole finančnej a správnej.
2013: Bolo mi so Slovákmi a Slovenkami dobre v spoločnej vlasti. Na tom sa nič nezmenilo ani po rozdelení. Mám na svete málo takých báječných kamarátov a kamarátok, ako je Milan Kňažko či Magda Vášáryová. Vo filme, divadle a vysokoškolskom vzdelávaní sú si Česi a Slováci stále najbližší. S ľútosťou preto zaznamenávam, že pre mladých ľudí u nás nie je slovenčina taká samozrejmá ako pre moju generáciu. Už sa i niektoré slovenské seriály dabujú do češtiny. Pokiaľ ide o situáciu v Česku, pred dvadsiatimi rokmi som si nevedel predstaviť, že sa až tak vytratí politická kultúra a zodpovednosť. „Naša politická elita má dnes veľmi blízko k vládam banánových republík,“ prezieravo hovoril môj priateľ profesor Ivan Sviták. Ale toľkých ministrov a poslancov namočených v rozkrádaní verejných peňazí, takú mieru sociálnej necitlivosti a straty spoločenskej súdržnosti by ani on nepredpokladal. Svet sa u nás zase rozpadol na „my“ a „oni“. Našťastie, náš život nestojí na úrovni politikov, ale na neviditeľnom spojive medziľudských vzťahov.
1993: Vzhľadom na to, že som mal a mám na Slovensku veľa dobrých priateľov, či už režisérov, hercov, spisovateľov a dnes aj politikov, želal by som Čechom, keď už to nejde dokopy, aby ich Slováci neprestali mať radi. Želám Čechom, aby neprestali mať radi Slovákov. Slovákom zase prajem, aby nezačali niekedy hľadať príčiny svojho neúspechu v Čechoch. Keďže sa budeme usilovať žiť každý sám, mali by sme si uvedomiť, že každý je za svoj osud sám zodpovedný. Ak chceme v živote našich národov niečo zmeniť, môžeme to urobiť zasa len sami. Želám Slovenskej republike, aby sa nenaplnila žiadna z prognóz, ktorá občas z českej strany zaznieva, najmä, že slovenská ekonomika teraz spozná, ako závisela od českej ekonomiky. Želám jej prospech, demokratické pomery a v oblasti kultúry opäť také filmy, ako bola Tisícročná včela alebo básne Miroslava Válka.