Vysoký, dobre stavaný muž stelesňuje predstavu súčasníka o modernom poľnohospodárovi. Je urastený, stisk jeho dlane je pevný a slová, čo plynú z jeho úst, sú zrozumiteľné. Žiadne frázy, ide rovno k veci. Kto ho uvidí medzi kŕdľom hydiny alebo pri porciovaní vykŕmeného moriaka, okamžite pochopí, že tento chlapík rozumie svojej veci.
Labužníci chodia k Petránkovi na morky. Morčacina je od času, čo mladí Slováci vyrazili za prácou do Veľkej Británie alebo až do Ameriky, čoraz viac v obľube. Toto chutné a dietetické mäso má minimum cholesterolu, veľa bielkovín, výborné zloženie omega tri mastných kyselín. Zdravie sa dnes stáva hodnotou číslo jeden. A Petránek ponúka morky na nerozoznanie od tých, čo odchovali špičkoví anglickí farmári. Nejde o tuctové priemyselné mäso, je z farmy so živým ľudským príbehom.
Miliónová zmluva
Píše sa december 2002. Pavel Petránek rieši životnú dilemu. Po takmer piatich rokoch pobytu vo Veľkej Británii sa musí rozhodnúť, či požiada o britské občianstvo, alebo sa vráti domov. V Anglicku si získal povesť skvelého odborníka z kontinentu. Farmári o ňom hovoria, že má zlaté ruky. Keď sa kotia ovce, túžia mať pri stáde mladého vysokého blonďavého Slováka, pretože majú istotu, že takmer každé dvojčatá či trojčatá, čo sa im narodia, prežijú a budú veselo poskakovať po lúke.
Petránek je aj výborný strihač ovčej vlny. Pár ťahov strihacím strojčekom a ovca prichádza o celú svoju vlnenú pelerínu. Ale Petránek rozumie aj morkám. Najprv ich liahol, potom kŕmil. Neskôr prenikol do tajomstva inseminácie aj prísneho výberu najkvalitnejších rodičovských párov, keď ho na odporúčanie jeho anglického patróna farmára Davida Chandlera prijali do British United Turkey, firmy, ktorá udáva trend v šľachtení moriek.
Na konci roku 2002 nabitý vedomosťami, plný sily a zručností hľadá Pavel Petránek správne miesto, kde by zúročil všetko nazbierané bohatstvo. Z domu prichádza telefonát. Družstvo v Mošovciach neďaleko Martina je ochotné predať hospodársky dvor v Čremošnom. Do Vianoc zostáva pár dní, na družstevnom účte nie sú takmer nijaké peniaze a ľudia sa dožadujú vianočnej výplaty.
Mladý Petránek neváha. V Liverpoole sadá do auta a po 36 hodinách šoférovania naprieč celým Anglickom a západnou Európou nadránom prefrčí popod Slovákmi vyznačený stred Európy Krahule a zastaví sa v rodných Turčianskych Tepliciach. Trochu si oddýchne a o deviatej ráno už podpisuje zmluvu s mošovským družstvom. Petránek získava farmu a družstevníci peniaze. Za jeden milión korún, za všetky peniaze, čo krvopotne zarobil v Anglicku, kupuje tri staršie maštale. Potom sa dobre vyspí a kúpi 400 jednodňových moriek, teda čerstvo vyliahnutých kuriatok.
Začínajúci hospodár si do maštale prináša diván a usína spolu so svojím kŕdlikom. Nechce prísť ani o jediného moriačika, ani o jedinú morku. Investoval do nich seba samého, celý svoj mladý život. Zaspávajúc s pípajúcimi morkami sa vidí, ako raz budú k nemu prichádzať ľudia a on im predáva morky.
Otec, kúp mi kravu
Sny sú veľká tajomná vec. Bez nich by ľudia neboli ľuďmi, v nich spriadajú svoje najväčšie túžby. Dlho sú len ich veľkým tajomstvom, ale raz, keď naberú odhodlanie premeniť ich na skutočnosť, vyjdú na povrch. Štvrtáčik Paľko Petránek zatúžil po psíkovi. Za rodičovským domom rástol ovocný sad a už sa videl, ako sa preháňa so psom pomedzi stromy.
Otcovi sa však šantenie so psom neveľmi pozdávalo. „Kúpim ti sliepočky liliputky. Znesú ti vajíčka, z nich sa narodia nové, už tvoje kuriatka, a keď podrastú, môžeš ísť s nimi hoci aj na výstavu, ak si trúfneš,“ navrhol Miroslav Petránek synovi.
Ani netušil, akú chovateľskú vášeň prebudil v synovi. Deväťročné chlapča sa dalo na chov malých sliepok, neskôr k nim pribudli zajace. Na vidieku nič neobvyklé. Keď Paľko Petránek skončil základnú školu, urobil prijímačky na Strednú poľnohospodársku školu vo Zvolene. Otec bol veterinárny technik, doma v chlievoch krochkali prasiatka, po dvore kotkodákali sliepky, pri sade vo výbehu sa pásli ovečky. Mladík si vari nemohol vybrať inú školu ako poľnohospodársku.
Sotva začal chodiť do školy, znova zaskočil rodičov želaním, ktoré im vyrazilo dych. "Kúpte mi kravu,“ zaútočil raz na otca, keď bol dobrej vôle. "Čože to chceš? Kravu?“ neveriacky sa opýtal otec. Myslel si, že chlapec sa zbláznil. Nezbláznil, bol iba, ako sa vraví, zbláznený do zvierat. "Taká krava, to je viac ako mesačný plat,“ vysvetlil mu otec a považoval vec za vybavenú.
Lenže okolnosti žičili chlapcovej túžbe. V Česko-Slovensku padol akurát komunizmus a s ním sa začali neisté časy kolektivistického poľnohospodárstva. Počnúc rokom 1990 nastalo dodnes sa nekončiace obdobie výpredajov. Dobytok odrazu stratil cenu. No tam, kde jedni umierajú, iní sa rodia. Stredoškolákovi Paľkovi Petránkovi sa náhle mohol splniť sen. Na pätnáste narodeniny spolu s otcom došikovali do dvora odrastené teľa.
"Malo vari 120, možno 150 kilogramov. Jalovička dostala meno Líza. Bol to jeden z najkrajších darčekov, aké som kedy dostal. Roztomilé teliatko urobilo zo mňa definitívne chovateľa,“ spomína po rokoch Pavel Petránek.
Keby len chovateľa a gazdu, ale aj dobre urasteného muža. Paľko býval celý týždeň na internáte vo Zvolene. Keď sa na víkend vrátil domov, čakala ho kosa, hrable, vidly a chystanie krmiva. Povykášal trávu doma v sade, potom všetky šiance okolo Turčianskych Teplíc. Teľa mocnelo a pýtalo veľa sena, ale mocnel aj chlapec, ktorý sa oň staral. Nič tak dobre nevyformuje plecia a hrudník dospievajúceho mladíka ako kosa a nič tak nenaučí zodpovednosti a vytrvalosti ako zvieratá z domáceho hospodárstva. Denne im treba čosi usypať, inak sa nemôžeš nikam vybrať. Ani na diskotéku.
Pavel Petránek bol náruživý chovateľ, ale páčili sa mu aj rovesníčky a muzika. "O siedmej večer som bol hotový s prácou, vysprchovaný a poď ho na zábavu. Vrátil som sa o štvrtej nad ránom a išiel rovno do maštale. Obriadiť moju Lízu a keď dala teľa, musel som ju podojiť. Keby ma do toho niekto nútil, určite sa vzopriem, ale zvieratá boli mojou láskou. Fascinovali ma, keď mi pred očami rástli,“ zablúdi spomienkou na vzrušujúce časy dospievania Pavel Petránek.
Hokejisti, farmári a kozmonauti
Nedávno robila spoločnosť Profesia.sk prieskum medzi deťmi, čím by sa chceli stať. Na prekvapenie profesie súvisiace s poľnohospodárstvom nedopadli zle. Ocitli sa medzi desiatimi najžiadanejšími povolaniami. Dievčatá uviedli na druhom mieste veterinárky. Chlapci sa túžili stať poľnohospodármi. Práci na poli a v maštali priradili síce až ôsme miesto, ale až za poľnohospodármi skončili kozmonauti. Príroda, zvieratá a rastliny teda deti chvalabohu lákajú.
Aj Pavel Petránek chcel byť veterinárom. Zbabral však testy na veterinársku univerzitu v Košiciach, hoci na ústnych pohovoroch nazbieral maximum bodov. Plemená zvierat sypal ako z rukáva, opisoval, čím sa jedno odlišuje od druhého, ale bolo mu to málo platné. Smutný sa vrátil domov a pripravoval sa na druhý pokus. Prihlásil sa na diaľkové štúdium na Slovenskú poľnohospodársku univerzitu do Nitry. V aule sa zišlo toľko štúdia chtivých mladých ľudí, že neveril vlastným očiam. Prejde, neprejde?
"Vás, mladý muž, berieme, ste jediný zo všetkých uchádzačov, čo chová kravu, nepotrebujete diplom na parádu,“ vyriekol po ústnom pohovore ortieľ nad mladým Petránkom vtedajší dekan agronomickej fakulty profesor Pavel Šťastný. Petránek mal šťastie – profesor Šťastný chodieval k svokrovcom do Turčianskych Teplíc a dostal o chlapcovi dobré referencie. Rokmi štúdia ich potvrdil.
Poľnohospodárstvo smrdí hnojom. Tomu, kto miluje zvieratá, neprekáža ich pach ani zápach hnoja. Farmár ho takmer nevníma, je súčasťou prostredia. Lenže čoraz menej poslucháčov poľnohospodárskej, ale aj veterinárskej univerzity má priamy kontakt so zvieratami. Mladí ľudia ako Pavel Petránek sú vzácnosť a budú ešte väčšia, lebo na Slovensku, kedysi čisto agrárnej krajine, sa prestávajú chovať zvieratá.
Jeden z najnáruživejších slovenských chovateľov je predseda družstva v Dvoroch nad Žitavou Stanislav Becík, ktorý do pamäti spoločnosti vošiel ako minister furman. Pri svojich dvoch výletoch po krajine zistil, že v najpoľnohospodárskejšej oblasti Slovenska medzi Novými Zámkami a Levicami niet už takmer dediny, kde by chovali kravu. Na tejto trase dobytok vytĺkli takmer do posledného zvieraťa.
Becík po tom, čo neuspel ako kandidát na ministra, teraz vyzýva, aby na opustených farmách zakladali aspoň menšie chovy už zabudnutých druhov hydiny – sliepok, kačíc, husí, chovali prasiatka mangalice. Má pravdu, keď vraví, že deti už nevedia, ako znie kotkodákanie sliepok či gáganie husí. Exminister založil vzorovú farmu v Branove a zavolal na výmenu skúseností medzi nich Pavla Petránka. Mladého farmára s ojedinelou životnou a profesionálnou skúsenosťou a tiež človeka mimoriadne ambiciózneho. Takého, čo môže zapaľovať ostatných, pretože za ním stojí farma, ktorá už čosi na Slovensku znamená.
Mladí chlapci so vzrušením čítajú životopisy skvelých slovenských hokejistov. Koľkí z nich by chceli napodobniť ich životný príbeh, stať sa bohatými a slávnymi, byť o pár rokov tými, čo naplnili Slovensko hrdosťou. Hokejisti sú oprávnene detskí hrdinovia a vzory, pretože v najsilnejšej konkurencii podali najlepší výkon. Vypäli sa k nemu aj preto, lebo chceli byť najlepší. Mali talent a rozvinuli ho často aj za cenu odriekania a utŕžených rán. Vzdialení od domova, spoliehajúci sa iba na seba. Silné, príťažlivé osobnosti.
Lenže celé Slovensko nemôže hrať hokej, futbal, spievať či vystupovať v televíznych seriáloch. Sú tu aj iné všedné, ale veľmi dôležité profesie, medzi nimi aj poľnohospodárske, ktoré krajina, my všetci potrebujeme. Nuž a máme stále aj nadaných a talentovaných poľnohospodárov. Sú čoraz zriedkavejší, ale sú tu a môžu prebúdzať k činom ostatných. Pavel Petránek na seba upozornil už na univerzite. Všimol si ho nedávno zosnulý docent Egon Gyarmathy, postrach študentov pri skúške z chovu oviec. Už-už chcel zapísať Petránkovi do indexu trojku, ale ten odmietol.
"Prídem na budúce, nezoberiem inú ako jednotku,“ vzoprel sa známke aj učiteľovi Petránek. Gyarmathy, prísny človek, zdvihol oči, ktože je ten trúfalec. "Nech sa páči, aspoň uvidím, čo vo vás je,“ vyprevadil študenta. Na budúce skúšal vynikajúco pripraveného mladého muža. Od tej chvíle sa stali priateľmi, kolegami.
Farmárčenie vedie k podnikavosti, rozvíja ju, pretože prináša produkty, ktoré sa dajú dobre speňažiť. Keď začala Pavlovi Petránkovi dojiť krava, obehol susedov a ponúkol mlieko na predaj. Mesačne mu vynieslo tri až tri a pol tisíca korún, akurát toľko, čo stačilo na financovanie štúdia.
"Pocit, že som sebestačný, bol veľmi príjemný, posilňoval nezávislosť, ale aj zodpovednosť za seba samého,“ povie po rokoch Petránek a s úsmevom dodá: "Za to všetko vďačím mojej Líze a, pravdaže, rodičom, ktorí mali pre mňa pochopenie.“
Načo je dobrý motúz
Anglicko sa v 90. rokoch stalo pre Slovákov zemou zasľúbenou. Tisícky sa ich sem vydávali, aby sa naučili najprv jazyk a potom sa tu pokúsili uchytiť. Keď si prerátali kurz libry oproti korune, videli v porovnaní s domovinou obrovský zárobok. Ale na to, aby mohli obstáť v profesii, museli zvládnuť jazyk. Mladý Petránek dostal od rodičov nečakaný promočný dar – stotisíc korún.
Kam ich investovať? Do angličtiny a chovateľských skúseností. Preto zamieril do Anglicka, aby sa naučil jazyk, s ktorým si na univerzite nevedel dosť dobre potykať. Lákali ho farmy plné oviec. Angličania vyšľachtili vyše 50 plemien oviec a dodnes patria k svetovej špičke v chove dobytka, koní a moriek. Pre milovníkov zvierat je Anglicko chovateľským eldorádom. Nečudo, že Pavel Petránek sa rýchlo zžil s novou krajinou.
Od prvej chvíle mu žičilo šťastie na dobrých ľudí. Farmár Peter Riley, majiteľ 80-hektárovej farmy a chovateľ 200 oviec z Glebe Farm neďaleko Leicestru, mal pre mladíka veľké pochopenie. Nechal ho chodiť do jazykovej školy, aby sa s ním rýchlejšie dorozumel. A poskytol mu aj dostatok voľnosti. Len čo sa Petránek zmohol na zopár fráz, sadol na bicykel a poď ho na prieskum susedných fariem.
Bez okolkov sa púšťal do reči s farmármi. Vytriešťali naňho oči, neboli zvyknutí, aby sa im znenazdajky ktosi prihovoril a začal vyzvedať podrobnosti okolo chovu oviec. Ich čas bol príliš vzácny na to, aby ho strácali s neznámym cudzincom.
"Ponúkol som pomoc pri hocijakej práci a za pomoc nič nežiadal. Chcel som len, aby mi farmári ukázali svoje zručnosti a rozprávali sa so mnou,“ vraví Petránek. Upracovaní muži iba pokrútili hlavou, už sa ničomu nečudovali. Anglicko sa dávno stalo krajinou ľudí z celého sveta.
Na to, aby sa ľudia otvorili jeden voči druhému, treba istý čas. Keď žijú pod jednou strechou, zbližujú sa rýchlejšie. Farmári sú od prírody nedôverčiví. Ale pracovitosť a schopnosti vedia oceniť. Peter Riley si robil svoju robotu a pritom bol skvelým učiteľom. Petránkovi sa vryl do pamäti ako perfekcionista, ktorý nepodcenil ani najmenší detail.
"Peter Riley ma naučil veci, ktoré by mali byť samozrejmosťou, ale človek si ich všimne, až keď sa mu stane vlastná škoda. Ako prezieravý roľník myslel vždy o dva kroky vpred a predvídavosť vyžadoval aj odo mňa,“ zovšeobecňuje skúsenosť z anglickej farmy Pavel Petránek.
Na prvú lekciu nemusel dlho čakať. Ovciam vyviezli na pasienok na prikŕmenie niekoľko balíkov sena. Pavel šikovne rozrezal balíky, uvoľnil špagáty a pripravil seno. Vtom ho prekvapil farmár otázkou. "Máš v ruke všetkých dvadsať špagátov?“ Petránek nechápal, načo sú farmárovi motúzy. Všimol si, že na farme sa nič zbytočne nevyhodí. A vzápätí dostal rýchlu príučku.
"Ani jeden špagát sa nesmie dostať do pôdy alebo do hnoja. Keď budem siať, špagáty sa namotajú do sejačky alebo rozmetača hnoja a ja nielen že sa ušpiním, keď ich budem vyťahovať, ale stratím polhodinu času odstraňovaním zbytočnej poruchy!“ cvičil svojho pomocníka Angličan.
Na Rileyho farme zažil Petránek aj povodeň. Keď voda opadla, vybrali sa s farmárom skontrolovať pozemky. Večer vytiahol Peter Riley fotokópie máp a začal si do nich niečo kresliť. "Čo tam zakresľujete, šéfe,“ vyzvedal Petránek. "Koľaje, kde stála voda. Keď budem v auguste žať obilie, v hustom poraste ich neuvidím. Teraz si ich vyznačím a cez žatvu to bude iba jeden pohľad do mapy. Nerozbijem mašinu, nemám peniaze na zbytočné opravy,“ vysvetľoval farmár.
Angličania sú detailisti. K farmám neprišli ľahko, nepomohla im nijaká privatizácia štátnych podnikov ani transformácia družstiev. Generácie krvopotne zveľaďovali rodičovský majetok. Úctu k nemu majú v krvi, každý otec tak vychovával synov.
"Pravdaže, kedysi to tak bolo aj na Slovensku, ale po vojne a kolektivizácii bolo všetko inak. Odrazu všetko patrilo všetkým a často, žiaľ, nikomu,“ podotýka Petránek na margo odcudzenia sa časti poľnohospodárov pôde a zvieratám. Nemožno samozrejme všetkých družstevníkov hádzať do jedného vreca, ale časy erárizmu mnohých pokazili.
Za morky ručí vlastnou hlavou
Od Rileyho sa Pavel Petránek pobral k Davidovi Chandlerovi. Keď si na jeho farme v Statherne prvý raz podali ruky, netušil, že osud mu prihral do cesty človeka, ktorý mu zmení život. Bol mu akoby druhým otcom. Vybadal, že mladý Slovák je zručný pôrodník a strihač oviec. Všimol si, že je bystrý a rýchlo si osvojuje každú novú prácu.
Foto: Flickr/10Trader
Pavel Petránek bol naozaj šikovný. Neušlo mu, že Angličania kŕmia jahňatá nezošrotovaným hrachom a ovsom. Aké jednoduché a praktické! Spojil sa s profesorom Danielom Bírom, svojim tútorom z nitrianskej poľnohospodárskej univerzity, a oznámil, že má tému na doktorandské štúdium. Zaujala aj farmára Davida Chandlera. Nečakal, že rovno na jeho farme sa budú robiť vedecké pokusy. Pravda, farmári sú bytostne praktickí ľudia. Veria najmä tomu, čo prináša praktický úžitok.
"Paul, nepotrebujem ťa len pri ovciach, ale budeš sa starať aj o morky,“ povedal jedného dňa David Chandler Petránkovi. Ovce choval preto, aby dopásli trávu po pastve koní. Každý utorok, keď sa v meste konal jarmok, naložil Chandler niekoľko vykŕmených jahniat na auto a predal ich miestnym mäsiarom. Farmár však nebohatol z oviec, ale z predaja násadových morčacích vajec a moriek, ktoré vykŕmil k Vianociam. Tie mu umožňovali financovať aj jazdecký šport svojej dcéry – juniorskej majsterky sveta v kategórii Military.
Davida Chandlera považujú Angličania za jedného zo zakladateľov moderného chovu moriek. V 50. rokoch trpela Veľká Británia podobne ako celá Európa nedostatkom potravín. Chov hydiny otváral cestu k nasýteniu obyvateľstva, ale morka bola aj rituálnym sviatočným jedlom. Angličania si bez pečenej morky nevedeli predstaviť vianočné hodovanie. Labužníci boli ochotní zaplatiť za morku kúpenú priamo na farme aj dvojnásobok ceny v supermarkete. Keď Chandler rozbiehal chov, dopyt po morkách bol obrovský.
"V istom momente som si pripadal, že nevlastním farmu, ale tlačiareň na peniaze,“ povedal raz farmár Pavlovi Petránkovi. Bol s ním spokojný, ale tušil, že mladík uňho nezostane na večnosť. "Mal by som ťa tu rád, ale ty sa raz budeš chcieť postaviť na vlastné nohy,“ odhadol Petránkove úmysly Chandler.
"Pravdaže, ale na to potrebujem vedieť o chove moriek oveľa viac,“ odvetil Chandlerovi ambiciózny Slovák. Vedel, že farmár má kontakty na špičky anglického šľachtenia moriek a túžil sa dostať do ich blízkosti.
"Paul, napíš si životopis, ale vlastnoručne perom, nie počítačom a pošli ho na British United Turkey. Uvidíme, čo na tvoju žiadosť povedia moji priatelia,“ nečakane gavaliersky zareagoval David Chandler.
O dva týždne prišla odpoveď z British United Turkey, že majú jedno voľné miesto. Vec mala však háčik. Vedenie firmy muselo vysvetliť imigračnému úradu, prečo potrebujú zamestnať práve občana Slovenskej republiky, ktorá nie je členom Európskej únie. Ale potom prišiel ešte jeden list. "Prijímame vás,“ oznamovala British United Turkey. Pavel Petránek dostal výnimku. Angličania uvažovali perspektívne. Vychovajú si ho a raz môžu exportovať svoj plemenný materiál na Slovensko.
Na pobyt v Chestri neďaleko Liverpoolu nezabudne Pavel Petránek do konca života. Ocitol sa v najlepšej šľachtiteľskej firme sveta. Pracoval na odbere spermií a inseminácii moriek, zisťoval kvokanie samičiek a dostal sa až na oddelenie, kde sa chránila svetová génová rezerva moriek. "Paul, keď ťa sem pustíme, zistíš naše know-how,“ polovážne-položartom mu vraveli spolupracovníci. Bol šikovný a to mu otváralo dvere – do laboratórií aj anglických sŕdc.
"Videl som, ako sa liahlo najlepšie potomstvo moriek pre celú Európu pod osobným dohľadom generálneho riaditeľa British United Turkey,“ opisuje scénu z výskumného centra Pavel Petránek. "Boli tri hodiny nad ránom a šéfovi sa nelenilo prísť do liahne. Keď som sa ho spýtal, či nemôže spať, odvetil mi, že osobne ručí za každú morku a nechce vybavovať zbytočné reklamácie. Zmrzol mi úsmev na tvári a pochopil som, čo to znamená, keď niekto hovorí, že si stojí za svojím produktom.“
Sedem dní v týždni od rána do večera na nohách – v jednom kole s genetikmi, farmármi a knihami. Obrovská knižnica s informáciami o zootechnike, ale aj o marketingu. Len ber, čítaj, vzdelávaj sa. Päť dní robil s genetikmi a v sobotu sadol do auta a poď ho 150 kilometrov do mestečka Leek, kde mala B.U.T. zmluvný bitúnok. Tu sa naučil okrem iného aj porciovať morky. Nevedel, že raz ich na požiadanie bude pripravovať svojim zákazníkom na vlastnej farme v Čremošnom.
Jedlo s konkrétnym podpisom
Pavel Petránek nie je žiadny veľkofarmár. Veď čo je to ročná výroba sedemtisíc moriek a k tomu tritisíc kurčiat? Veľkochovatelia chrlia na trh produkciu, ktorá sa ráta na státisíce vtákov. Petránek patrí do inej váhovej kategórie – je farmár, ktorý osobne predáva morky a kurčatá spotrebiteľom.
Osem z desiatich zákazníkov sa k nemu vracia. Presvedčili sa, že mäso hydiny, ktorá nežerie kŕmne zmesi nadopované rastovými hormónmi ani preventívnymi antibiotikami, chutí inak. Morky pri dokrme zobú pšenicu, kukuricu, slnečnicu. Keď zákazníci po prvý raz vkročia do Petránkovej predajne "z Dvora“, idú si oči vyočiť. Gazdovské morky vážia od 9 do 11 kilogramov, moriaky od 14 do 17 kíl. "Čože si počneme s takou obludou?“ vyletí ľuďom z úst.
"Prajete si morku rozporciovať? pýta sa Petránek a vie, že príde kladná odpoveď. Pred časom opäť zasadol do školských lavíc, aby naplnil literu živnostenského zákona. Získal výučný list mäsiara. Keď si dal inzerát, že zamestná mäsiara, nik sa mu nehlásil. Mladých mäsiarov na Slovensku jednoducho niet. Ako by aj, zatvorené sú všetky veľké bitúnky. A malé zamestnávajú majstrov zväčša z čias, keď ešte krajina mala dosť vlastného mäsa a pamätala aj na výchovu mäsiarov.
Potravina nie je samozrejmosť zo supermarketovej police. Trefná myšlienka Pavla Petránka hovorí o tom, že poctivé mäso či mlieko nie sú dielom okamihu. Stojí za nimi poctivá robota farmárov, ktorá prináša celej spoločnosti aj obrobenú upravenú krajinu. "Farmárske výrobky sú spravidla o čosi drahšie, ale nechýba im originalita, čerstvosť a sú adresné. Viete nielen, čie sú, ale najmä, čo jete,“ vraví Pavel Petránek. Dosť a či mimoriadne dôležité v súčasnom svete anonymných potravín.