Drábi si prišli na svoje

„Odsúdencovi veľkým železným hákom prepichli rebrá a takto ho zavesili na vysokú šibenicu, kde skonával aj 2 až 3 dni,“ opisuje  priebeh takejto popravy prof. Ján Holák (1907 – 1988) vo svojej monografii o feudálnom súdnictve.

Nevedno ako dlho sa na šibenici trápil 25-ročný Jánošík. Mladí a zdatní muži však zomierali dlhšie. Hák spravidla neporušil dôležité vnútorné orgány a odsúdenec „len“ krvácal do brušnej dutiny.

Bola to teda veľmi bolestivá a zdĺhavá poprava, ale, čuduj sa svete, na šibenici sa vtedy dalo ľudskú bytosť odpraviť zo sveta aj krutejším spôsobom.

Napríklad v Kremnici zahynul touto smrťou iný zbojník Michal Osmiša, ktorého pre početné lúpežné prepadnutia na popravisku najprv trhali žeravými kliešťami, potom mu ruky a nohy dolámali kolesom. Až takto dokaličeného, ale ešte živého, obesili Osmišu na hák.

Za vôbec najhoršiu smrť obesením sa v stredoveku považovalo zavesenie odsúdenca na šibenicu za nohy, hlavou dolu. Zomieral potom väčšinou niekoľko dní v strašných mukách.   Netreba však zabúdať, že Jánošík musel rôzne tortúry podstúpiť už  v priebehu súdneho vyšetrovania, teda  tzv. útrpného vypočúvania, ktoré bolo spojené najprv s ľahším a potom i s ťažším mučením.   Na obžalovanom vtedy vyskúšali  spaľovanie pokožky, zapichovanie žeravých hrotov pod nechty, drvenie údov a napokon – naťahovanie na škripec (v tomto poradí).   Ako uvádza historik a archivár Jozef Kočiš, už rozhodnutie súdu podrobiť Jánošíka takémuto mučeniu sa fakticky rovnalo rozsudku smrti. Správal sa však skutočne hrdinsky, keď napriek ukrutným bolestiam neprezradil nikoho zo svojich, vtedy ešte žijúcich priaznivcov a podporovateľov.

Nebol to pekný pohľad

Železný zakrvavený hák sa stál symbolom najnovšieho filmu o Jánošíkovi v réžii Agnieszky Hollandovej. A scéna vešania patrí v Pravdivej histórii medzi kľúčové, najkrvavejšie a je len pre silné žalúdky.

Producent  Rudolf Biermann o tom pred štyrmi rokmi čosi prezradil, keď scénu označil za najnáročnejšiu z celého filmu. Na Ľubovnianskom hrade ju pripravovali niekoľko dní a dva dni ju nakrúcali do omrzenia, aby vyhovela predstave tvorcov filmu.

„Len málokto si prečíta staré pramene a pozrie staré rytiny, kde vidieť, ako ľudia zavesení za rebro vyzerali,“ vysvetľoval  producent pred premiérou Pravdivej histórie. „Oni vlastne viseli do tvaru obráteného U a nebol to pekný pohľad.“

Pohľad pohľadom, ale aké to je visieť za rebro na železnom háku? Poviete si: kto to nezažil – nevie. Dramatik Bertolt Brecht však učil, že človek si nemusí sadnúť do rozpálenej panvice, aby zistil, ako sa  tam asi cíti smažený rezeň…

Vďaka rozvinutej obrazotvornosti si preto istý Juraj Kišš dokáže predstaviť aj pocity zbojníka na šibenici. Demonštruje to na viacerých weboch v texte nazvanom Umučenie Jánošíka. „Strašná bolesť Jánošíka skrútila, no to ho už kat vyťahoval do výšky, takže na háku ležala celá jeho váha,“ píše autor a kladie nečakanú otázku, na ktorú si hneď  aj odpovedá: „Kopal nohami? Kopal. Drábi si prišli na svoje. Na chvíľu. Na smrť unavený, dobitý, krvácajúci von z tela i dnu, oddal sa agónii.“

Iný súčasný autor jánošíkovských povestí Miroslav Blaha to vidí s väčším nadhľadom a tak trocha aj s čiernym humorom.

„Popravený Jurko síce visí na háku, no ešte stále žije,“  sprítomňuje Blaha 300 rokov starý výjav. „Dokonca požiada drábov, aby mu naplnil zapekačku tabakom. Posledné želanie je mu splnené. Visí teda, pofajčieva, páni sú už dávno preč. Jurko zo šibenice debatuje so svojimi súkmeňovcami, poučuje ich, povzbudzuje, dáva im posledné rady do boja proti pánom.“ A „súkmeňovci“ sa spokojne rozchádzajú do svojich domovov s vedomím, že „Jurko“ stále žije a večne bude žiť v srdciach svojho ľudu…

Popravy mali svoje publikum

Väčšina legiend o živote a umieraní J. Jánošíka sa zrodila v čase národného obrodenia. Vrátane tej o odmietnutí ponúkanej milosti. Mal vraj vyhlásiť: „Keď ste si ma upiekli, tak si ma aj zjedzte!“ Akú to však má logiku v prípade človeka, ktorý podľa inej legendy zbíjal hlavne preto, aby pripravil opätovné vzplanutie kuruckého povstania?

Ale čo všetko si ľudia nenavymýšľali pri vytváraní národných hrdinov! A nielen u nás. Angličania si za podobných okolností, len o čosi skôr, stvorili legendu o Robinovi Hoodovi, Švajčiari – o Wilhelmovi Tellovi, Česi o Janovi Sladkom Kozinovi.

Názory „jánošíkológov“ na to, kde presne Jánošíka popravili, sa naďalej rozchádzajú. Ružena Antolová z Múzea Janka Kráľa v Liptovskom Mikuláši považuje za najpravdepodob­nejšie miesto takzvané Šibeničky na východnom okraji mesta. Väčšou záhadou však je, ako sa naši predkovia dokázali ukrutnostiam na stredovekých popraviskách prizerať len tak, ako by boli v divadle.

Už Ján Botto (1829 – 1881) vo svojej balade Smrť Jánošíkova vyslovil ostrú kritiku na adresu tohto obecenstva. Pravda, on  mu vyčítal najmä nečinnosť, že sa nepostavilo na obranu odsúdeného: „A ľud slepý – nevidí za bieleho rána:/zabíja otca svojho, čo ho zo sna zháňa!“ Medzi divákmi na Šibeničkách však  boli akiste aj takí, čo tam prišli len zo zvedavosti alebo, dokonca, sa pobaviť. Nuž áno, bola celkom iná doba. V tom istom 18. storočí (hoci o 80 rokov neskôr) parížsky dav jasal, keď kat gilotínou sťal hlavu kráľovnej Márie Antoinetty. A kým sa tak stalo, mnohé ženy si – podľa kronikárov – krátili čas čakania štrikovaním…

Ale nesúďme predkov príliš prísne. Chápanie spravodlivosti sa menilo v čase i priestore a trestné kódexy vyjadrovali rozdielne stupne civilizácie. Ukrižovanie sa nosilo do štvrtého storočia nášho letopočtu, obesenie na hák alebo lámanie odsúdenca v kolese sa rozšírili  s inkvizíciou. Novovek vymyslel „humánnejšie“ tresty smrti až napokon hrdelný ortieľ úplne zrušil.

Dnes oveľa horším zbojníkom, ako bol Jánošík vymerajú súdy nanajvýš doživotie. Šikovní advokáti im však dokážu vymôcť podstatne miernejšie verdikty, ak už nie oslobodenie…