Absolventov pedagogických smerov pritom slovenské vysoké školy produkujú rýchlosťou jamajskej štafety. Len vlani ich zoštátnicovalo viac ako 16 500 (vrátane sociálnej práce). Prečo teda neprebieha omladzovanie pedagogických zborov? Je to len otázka peňazí, alebo sú mladí znechutení z celého školského systému? Odpovede na tieto otázky sme sa snažili nájsť predovšetkým medzi absolventmi pedagogických odborov. Okrem dvoch najčastejšie skloňovaných dôvodov viacero mladých označilo za príčinu aj drzosť a apatiu dnešných žiakov a študentov.
Ale poďme rovno k príbehom učiteľov. „Každý rok mám viac práce, no dostávam menej peňazí. Zamestnanie sa pre mňa stáva stresujúcim, zaťažuje nielen zdravie, ale aj rodinu,“ znie jedna z častých sťažností pedagógov. Akurát, že táto konkrétna je od Stephanie Olsonovej, učiteľky angličtiny na americkej strednej škole v štáte Arizona. Frustrácia z učiteľského stavu teda nie je len slovenský fenomén.
Americká stanica NBC News pred časom rozoberala tému, v ktorej opisovala, ako americké školy strácajú šikovných pedagógov. Podľa štatistík Národnej komisie pre učiteľstvo a budúcnosť Ameriky až polovica mladých pedagógov skončí so svojou učiteľskou profesiou počas prvých piatich rokov praxe a zvolí si inú kariérnu dráhu. Príčina je zhruba taká, ako ju opísala Olsonová – čoraz vyššie nároky a nízky príjem.
Ťažkosti prilákať mladých učiteľov má aj Európska únia. Podľa vlaňajšej správy OECD o vzdelávaní až v piatich krajinách únie má viac ako štyridsať percent stredoškolských učiteľov 50 a viac rokov. V Nemecku a Taliansku tento podiel dokonca presahuje 50 percent. Na Slovensku sa priemerný vek pedagóga šplhá k 45 rokom. Čo konkrétne teda odrádza mladých pedagógov od kariéry učiteľa na Slovensku?
Mladých odrádzajú aj – mladí
Ivo Miko mal ísť v otcových šľapajach. Začal študovať fakultu telesnej výchovy a športu, aby sa rovnako stal telocvikárom. Keďže ho fascinovali vzdialené krajiny, žiakov chcel učiť ešte geografiu. Dnes sa k deťom vo svojej profesii dostane len vtedy, keď sa mu postavia ako účinkujúci pred kameru. Po ochutnávke reálneho života si spravil druhú školu, umeleckú. Je kameraman a učiteľské ambície si popri tom napĺňa ako doktorand na univerzite.
„Naozaj som šiel na školu s tým, že budem učiť. Myslím, že takmer každý z mojich spolužiakov chcel byť učiteľom. Dnes je realita taká, že z tých 25 ľudí momentálne učia asi len štyria alebo piati. Už ku koncu štúdia si mnohí uvedomovali, že takto neuživia nielen rodinu, ale možno ani seba. Ako má rodina vyžiť, keď ide manželka na materskú a chlap učiteľ má zo svojho nástupného platu zabezpečiť celú rodinu,“ pýta sa Miko.
Nedostatok financií je však len jedným z dôvodov, prečo mladí absolventi učiteľských smerov nezostávajú učiť na základných či stredných školách. Hana Zelinová končila Pedagogickú fakultu Univerzity Komenského v roku 2011. Hoci na školu išla najmä preto, aby sa zdokonalila v jazykoch (študovala kombináciu nemecký a španielsky jazyk) a nemala ambíciu učiť, napokon sa jej profesia pedagóga zapáčila. Začala učiť súkromne.
Vypestovala k nej nadšenie k výučbe pedagogická prax v škole? „Skôr naopak. Práve počas nej som sa utvrdila, že deti nikdy učiť nechcem. Keďže som sama ešte mladá, je pre mňa zvláštne hovoriť o dnešných mladých… ale myslím si, že disciplína v škole bola kedysi lepšia. Dnešné deti sú naozaj drzé. A je rozdiel, či učíte niekoho, kto o to stojí, alebo kohosi, kto musí,“ vysvetľuje Zelinová.
Z okruhu jej známych zo školských čias dnes vyučuje asi päť, maximálne desať percent. Aj to nie vždy v štátnych školách. „Boli aj takí, čo mali odmalička učiteľský sen, ale po príchode do praxe to vzdali. Pre financie, ale aj pre samotné nastavenie systému,“ uzatvára Zelinová. Zo skúseností v súkromnom sektore vie, že sa tam dá zarobiť zhruba dvojnásobne viac ako v štátnom školstve.
Učenie na poslednom mieste
Ivetu Szabovú museli k pedagogickému štúdiu rodičia vyslovene dotlačiť. Pôvodne chcela pôsobiť – rovnako ako jej otec – v armáde. Na strednej dokonca tvrdo cvičila, aby spravila fyzické testy na vojenskú akadémiu. Keď teda otec zavelil, že ďalší vojak v rodine nebude, Iveta si vybrala učiteľský odbor slovenský a ruský jazyk. Až do štvrtého ročníka sa videla ako tlmočníčka či „prinajhoršom“ učiteľka dospelých.
Foto: Andrej Barát, Pravda
Na pedagogickej praxi sa však dostala k sympatickej triede stredoškolákov, ktorá ju „zlomila“. Lákala ju vidina, že učiteľ môže meniť veci. „Formovať mladých ľudí. Dnes vidím, že to naozaj funguje, a hlavne preto stále učím,“ vysvetľuje. Ako učiteľka na základnej škole pôsobí už päť rokov a od pokračovania v tejto kariére ju zatiaľ neodradil ani slabý plat, komplikovaný systém či drzá mládež.
No predsa. Čo mladého učiteľa frustruje? Szabová narazila hneď po štátniciach. Hoci sa zdalo, že mladý nadšený pedagóg si bude môcť vyberať, ani v Bratislave, ani v Trnave si nevedela nájsť prácu okamžite. „Čo viem, ani spolužiaci to nemali ľahké. Aj niektorí, ktorí sa so snom byť učiteľom akoby narodili, boli veľmi dlho nezamestnaní,“ spomína na prvé roky po vysokej škole. Po tom, čo si Szabová konečne našla prácu, bola zase prekvapená, že vyučovanie zďaleka nie je dominantnou náplňou učiteľskej profesie.
„Zbytočné papierovanie, byrokracia. Učenie je často až na poslednom mieste,“ opisuje rovnaké starosti ako niektoré americké učiteľky v téme televízie NBC News. Papierovačky by mohli mať pokojne miesto v erbe odvrátenej strany globalizácie…
Keď je učenie na poslednom mieste, čo je na prvom? „Dokumenty musia byť tip-top, triedy vyzdobené, lebo… čo keď príde inšpekcia,“ dodáva Szabová. Hoci ju povolanie napĺňa a páči sa jej, že nie je stereotypné, u svojich bývalých spolužiakov vidí skepsu najmä, keď je reč o platoch. „Ja nejako dokážem vyjsť,“ tvrdí. A drzé deti? „Keď si spomeniem, čo sme robili v škole my, nezdá sa mi, že by boli horšie.“
Medzi mladými kolegami však často riešia strpčovanie života kreditovým systémom. Ak chce učiteľ v plate tabuľkovo ísť hore o pár desiatok eur, musí absolvovať množstvo kurzov, ktoré nemusia byť podľa Szabovej užitočné a v niektorých prípadoch nie sú vôbec lacné. „Pritom podľa mňa každý schopný učiteľ sa vzdeláva vo svojom odbore celý život. Ako slovenčinárka čítam súčasných autorov, sledujem novinky… Načo si mám napríklad platiť kurz Ako naučiť recitovať mládež? Je to nonsens,“ uzatvára.
Len skrýša pred krízou
Relevantné informácie o uplatnení 16 500 ľudí, ktorí vlani skončili pedagogické smery na vysokých školách na Slovensku, neexistujú. Podľa skúseností absolventov i aktuálnych študentov však väčšina z nich skončila mimo školstva. Ani tam to však nemajú jednoduché. Keď v roku 2010 portál Profesia.sk zverejnil rebríček najžiadanejších absolventov, pedagogické smery skončili medzi poslednými.
Analýza porovnávala šance absolventov jednotlivých vysokých škôl pri hľadaní zamestnania. Kým prví v rebríčku (informatici) mali až 73-percentnú šancu nájsť si prácu, vyhliadky pedagógov sa pohybovali na hranici 21 percent. Na jednej strane je teda núdza o mladých pedagógov, na druhej strane vysoké školy produkujú učiteľov, ktorí neraz radšej volia úrad práce ako prácu za katedrou. Čo s tým?
Pedagóg Katedry histórie na Pedagogickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave Branislav Krasnovský napriek nelichotivej štatistike stále má ambíciu študentov motivovať, aby zostali v školstve. Tí však dobre vedia, že pri dráhe učiteľa budú možno musieť riešiť aj existenčné problémy. Krasnovský však registruje aj skutočnosť, že len jedna skupina poslucháčov chce naozaj učiť.
„Tí často pochádzajú z učiteľského prostredia. Ďalšia skupina študentov na pedagogickej si chce jednoducho spraviť vysokú školu a naša katedra sa im zdá jednoduchšia ako povedzme štúdium organickej chémie. Tretiu skupinu vytvorila kríza. Časť študentov sa u nás len takpovediac odložila. Majú internát, prácu v Bratislave a tie dva roky sa v škole nejako udržia,“ dodáva Krasnovský.
Ministerstvo školstva vidí riešenie predovšetkým vo zvýšení spoločenského statusu učiteľov. „Čo je previazané aj s ich primeraných finančným ohodnotením,“ konštatuje sa v stanovisku rezortu. Pomôcť motivovať absolventov pedagogických fakúlt pre prácu v školstve má aj Fond na podporu vzdelávania, z ktorého pedagógovia budú môcť získať výhodnejšiu pôžičku až do celkovej výšky 30-tisíc eur.
Mimochodom, keď vlani LinkedIn, sociálna sieť orientujúca sa na kariéru svojich užívateľov, robila celosvetový prieskum detských vysnívaných povolaní (na vzorke 8-tisíc respondentov), medzi ženami zvíťazilo povolanie učiteľky. Takmer 11 percent dievčat na celom svete sníva o tejto profesii. Ak sa teda niekto pýta, ako motivovať mladých, aby učili, ponúka sa odpoveď – veď len stačí prestať likvidovať ich detské sny.
Išli ste na Pedagogickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave s cieľom stať sa učiteľom/učiteľkou? Chcete ním/ňou byť stále?
Marek Matušov (20 rokov), 1. ročník, študuje francúzštinu a históriu
Školu som si vyberal z toho hľadiska, že sa dobre naučím cudzí jazyk. Teda, aj keby som sa neuživil ako učiteľ, s tým jazykom sa viem dostať niekam inam. Učiť by ma aj lákalo, ale podmienky, ktoré v školstve momentálne na Slovensku vládnu, sú podľa mňa dosť od veci. Problém teda nevidím len v slabých platoch. Osobne si ani nemyslím, že by sa veci zmenili k lepšiemu, kým doštudujem.
Dominika Žigardiová (21 rokov), 2. ročník, študuje španielsky jazyk a kultúru
Ja som chodila na osemročné španielske gymnázium a jazyk sa mi zapáčil. Preto som sa rozhodla ho ďalej študovať aj na univerzite, aby som v španielčine bola dokonalá. Nebolo teda mojím zámerom stať sa učiteľkou. Dnes to už nevylučujem, ale asi by som nešla na nejakú základnú alebo strednú školu, ale skôr na nejakú jazykovú školu. Aj pre financie, ale aj preto, že by som nerada učila deti.
Elizabeta Libantová (22 rokov), 3. ročník, študuje anglický a španielsky jazyk
a som vždy chcela učiť, bol to môj detský sen, aj počas môjho tretieho roku na škole to stále platí. Bola by som rada, keby sa školský systém zmenil k lepšiemu, kým doštudujem a zamestnám sa. Momentálne to však vidím tak, že mojou víziou je skôr nájsť si uplatnenie v súkromnom sektore, nie v štátnej škole. Ale to všetko ešte ukáže čas.
Katarína Aľušíková (18 rokov), 1. ročník, študuje slovenský jazyk a históriu
Išla som na školu preto, aby som sa zdokonalila v slovenčine. Viem, že počas školy budem mať aj prax, a teda budem musieť učiť, ale ja mám v pláne niečo iné. Chcela by som sa stať spisovateľkou, písať knihy. Táto škola mi pomôže lepšie rozumieť jazyku. Možno napokon skončím ako učiteľka a písať budem popri tom. Napokon, na učiteľstve je pekné, že máte šancu vplývať na mladú generáciu, a tým ovplyvňovať budúcnosť. Negatívom sú platy a dnešné arogantné deti.
Robert Russel (21 rokov), 1. ročník, študuje nemecký jazyk a históriu
My to máme v rodine – mama je nemčinárka. Už keď som mal nejakých dvanásť rokov, zaujímal som sa, ako sa pripravuje do školy, ako opravuje písomky, vnímal som to povolanie ako poslanie. Trochu ma však odrádzajú pomery v školstve, napríklad aj vybavenosť škôl. Keď sa to do konca môjho štúdia nezlepší, môžem ísť do zahraničia, s nemčinou by to nemal byť problém. Ja však dúfam, že budú podmienky, aby som svoje vzdelanie mohol uplatniť na Slovensku.