Na Slovensku, ktoré malo vtedy prívlastok „čierna diera“ v strede Európy, práve vrcholilo obdobie divokej privatizácie. „Vtedy som to vnímal tak, že v tejto krajine nemáme perspektívu. Aspoň ja som ju vtedy nevidel,“ hovorí Užik, dnes 36-ročný profesor ekonómie, ktorý učí v Berlíne, Prahe a najnovšie sa stal prorektorom Bankového inštitútu na vysokej škole v Banskej Bystrici.
Na titul profesora si zatiaľ len zvyká, v Berlíne ho získal vlani. „Nikdy som si nepotrpel na tituly. Je to taký zvláštny pocit. Aj študentom som povedal, aby ho nepoužívali, že naň nie som ešte zvyknutý,“ smeje sa mladý profesor. Ale dopracovať sa k nemu nebolo také jednoduché. „Pamätám si, že keď som dostal diplom, večer som si tak sadol a povedal si – tak teraz si to zvládol. Toto je výsledok desiatich rokov investícií do vzdelávania,“ hovorí.
Užik nie je typ človeka, ktorý rád vysedáva. „Musel som tvrdo pracovať, tvrdšie ako ostatní, a popri štúdiu som si musel hľadať prácu, pretože Nemecko bolo, je a bude drahšie ako Slovensko. Ale tvrdá práca ma doviedla tam, kde som. Musel som viac čítať ako ostatní, pracovať dlhšie ako ostatní,“ vraví.
Už počas štúdia založil malú firmu a v poslednom ročníku už robil len skúšky. Vyskúšal si prácu aj vo veľkých firmách. „Ale vrátil som sa k našej malej firme. Vo veľkej som nechcel čakať na to, kým sa k niečomu dostanem. Teda, že prejdem obdobím varenia kávy, potom kopírovania a po istom čase sa dostanem k tomu, že so šéfom budem môcť ísť na nejaké pracovné stretnutie,“ rozpráva o skúsenostiach v Nemecku.
Do školy sa vrátil po piatich rokoch. „Oslovil ma môj profesor zo školy s tým, že mám niečo ako cit pre učenie. Rozmýšľal som o tom, popri zamestnaní som si robil doktorát a napokon som si povedal, že to skúsim,“ spomína.
Na Bergskej univerzite vo Wuppertali sa pred desiatimi rokmi stal priekopníkom vo využívaní on-line prednášok a štúdia, ktoré teraz zavádza na Bankovom inštitúte v Banskej Bystrici. „Stále som sa pýtal sám seba, čo by som si ako študent prial, aby sa učivu dalo rozumieť. Vravel som si, že ak to študentom nakreslím, ukážem prakticky, urobím nahrávku – pretože rýchlo rozprávam, tak to bude pre nich lepšie,“ vysvetľuje.
Pripraviť nahraté prednáškové spoty, ku ktorým sa študenti môžu kedykoľvek vracať, nie je jednoduché. „Bolo treba sa aj právne poistiť, lebo sa môže stať, že nejaká firma sa bude sťažovať, prečo používame informácie práve o nej. Spočiatku som mal aj kritikov, ktorí ma upozorňovali, že to nie je vhodný pedagogický výstup. Ale zobral som to ako výzvu, aby som sa zdokonaľoval,“ dodáva.
Profesorom môže byť v Nemecku síce aj tridsiatnik, aj tam však treba splniť isté kritériá. „Musel som mať urobenú doktorandskú prácu, musel som sa habilitovať, musel som mať dostatočný počet publikácií, urobiť prednášku a potom zasadlo grémium, ktoré vyberalo,“ hovorí. Na miesto, s ktorým sa viaže titul, bolo výberové konanie.
Študentom na Slovensku chce priniesť kvalitnú výučbu, ktorá bude zameraná na riešenie praktických príkladov. „Chcel by som, aby mladí začali viac podnikať. A rád by som urobil isté spojenie medzi Slovenskom a Nemeckom, aby naši študenti dostali viac príležitostí študovať v zahraničí. Treba cestovať, niečo zažiť, aby ste sa niečo naučili,“ hovorí zanietene. Odlivu mozgov sa podľa neho netreba báť. „Veď ako vidno aj na mne, každý Slovák sa časom vráti,“ dodáva s úsmevom.