Noc, počas ktorej vtedajšie Československo obsadili vojská Varšavskej zmluvy, prežili spolu s ďalšími kamarátmi zo Želoviec a okolia v autobuse, ktorý vojaci odstavili na hraniciach s Maďarskom. Chlapi sa práve vracali z priateľského futbalového zápasu u južných susedov.
Dnes 66-ročný Majer bol v tom čase čerstvý navrátilec zo základnej vojenskej služby. „Doma som bol len asi desať dní. V tom čase som hrával futbal v Želovciach. V utorok 20. augusta nás pozvali do maďarskej dediny Rimóc, ktorá je len asi dvadsať kilometrov od hraníc. Maďari mali štátny sviatok sv. Štefana a v obci boli hody. V rámci nich chceli hostitelia odohrať aj priateľský futbalový zápas. Po ňom nás domáci hostili jedlom a pitím. Cítili sme sa tam výborne a odtiaľ odchádzali až okolo pol jedenástej večer. K hranici sme sa pohli pred polnocou,“ spomína Majer.
Jeho o štyri roky starší kamarát Ladislav Bányai bol v tom čase colník. Na minúty, ktoré zažili v blízkosti hranice, nemôže zabudnúť. „Pri poslednej križovatke pred hranicou nás zastavili ozbrojení vojaci, ktorí regulovali dopravu. Nevedeli sme, čo sa deje, len nám povedali, že ďalej ísť nemôžeme. Cúvli sme autobusom a išli ho akože zaparkovať trochu bokom. Šofér však mesto dobre poznal. Namieril k bočným uličkám, ktorými sa dalo prejsť až k hranici. Autobus sa zaradil medzi dva tanky. Prešli sme hraničnú čiaru a boli pred colnicou. Tam nás zastavili vojaci a ďalej nás už nepustili,“ zdôrazňuje Bányai.
Posádka autobusu musela vystúpiť a držať sa pokope. Potom sa museli vrátiť do autobusu. Ľudí z Československa, ktorí boli v tom čase v Maďarsku a vracali sa domov, cez hranicu už nepúšťali. Brali ich do zberných táborov. V ňom sa ocitli aj spoluhráči Majera a Bányaia, ktorí išli do Maďarska autami. Futbalisti z autobusu mali šťastie v tom, že už boli na území ČSSR a do maďarského tábora ich už vrátiť nemohli. Tak noc trávili v autobuse. „Museli sme byť pokope, ešte aj na záchod musela ísť celá skupina pohromade,“ zdôrazňuje Majer.
Niektorí chlapi po hodovaní v Rimóci mali vypité a s vojakmi sa začali handrkovať. Jeden vojakom povedal, že keby boli Rusi, hodí po nich kameň. „Vojaci mu rozumeli a vzali ho do budovy colnice. Tam ho postavili k múru a nechali stáť do rána. My ostatní sme mali strach a vypili aj dve fľaše pálenky, ktoré nám usporiadatelia futbalového zápasu pribalili na cestu,“ podčiarkol ďalej mladší zo spomínajúcej dvojice.
V autobuse sa dočkali rána. Dodnes nevedia, čo sa medzitým udialo, kto o ich osude potom v noci rozhodol, no ráno im dovolili prejsť colnicou a vrátiť sa domov. To už boli v našej krajine okupačné tanky „spriatelených“ armád. „Keď sme prišli do Želoviec, pred krčmou sme videli miestnych mládencov, ako kriedou vypisujú na cestu heslá. Na jedno nezabudnem: Zatvárajte kačky, husi, lebo prišli bratia Rusi. To sme už vedeli, čo sa stalo, a každý sa ponáhľal domov k rodine,“ zdôraznil Majer. Pri spomienkach na osudnú noc sa všetci zhodujú v jednom: „Bola to noc plná strachu a obáv, na ktorú do smrti nezabudneme.“