Manželia bez obrúčok. Je ich čoraz viac

Znamená to, že klasická rodina je na ústupe? Sociológovia upokojujú, že nie je dôvod na paniku. Tvrdia, že manželstvo ako inštitúcia pretrvá a časť „na divoko žijúcich“ párov sa do tohto zväzku vráti.

Podľa sčítania obyvateľov v roku 2001 žilo v spoločnej domácnosti vyše 30-tisíc párov, pri sčítaní v roku 2011 ich bolo vyše 89-tisíc. Počet manželstiev, naopak, mierne klesol. Vyplýva to z údajov, ktoré denníku Pravda poskytol Štatistický úrad.

Pri nezosobášených pároch prevažujú tie, ktoré majú deti. Podľa Štatistického úradu v takýchto rodinách vyrastalo vyše 77-tisíc detí do 18 rokov, čo je oproti roku 2001 viac ako dvojnásobný nárast. Presnejšie údaje aj o vekovom zložení partnerských párov Štatistický úrad zatiaľ nemá spracované.

Sociológovia takýto trend očakávali. „Nie je to prekvapujúce, ale rozhodne to nie je dôvodom na nejakú paniku ani spochybňovanie manželstva ako inštitúcie tradičnej rodiny. Formy rodiny sa nemenia, skôr sa stávajú rozmanitejšie,“ hovorí sociologička Silvia Porubänová.

Ľudia majú podľa Porubänovej rôzne dôvody na to, prečo manželstvo neuzavreli. Niektorí berú partnerstvo ako vyskúšanie si spoločného života pred sobášom, iní do manželstva nevstupujú preto, že im „na papieri“ z princípu nezáleží, prípadne majú zlé skúsenosti z predchádzajúceho zväzku.

Soňa z Nitrianskeho kraja má 29 rokov, dve deti a žije v partnerskom zväzku. Na tlačivách, kde ponúkajú na výber – slobodná, vydatá, rozvedená, vdova – si vyberá kolónku slobodná. Ak je v ponuke aj „družka“, tak si vyberie tú. „Ale keby sa ma niekto spýtal, tak poviem, že mám muža. Nie manžela, ale muža,“ hovorí. O svadbe veľmi nepremýšľala. Tvrdí, že nebol na to čas. „Navyše, keď si pozriem štatistiky o rozvodovosti, tak sa pýtam, načo sa mám vydávať, keď polovica manželstiev sa končí rozvodom,“ vraví.

S partnerom majú už pomaly školopovinného syna a dvojročnú dcéru. „V spoločnej domácnosti sme však len dva roky. Okolnosti boli také, že keď som otehotnela, bývala som v inom meste a ešte som študovala na vysokej škole. Fungovali sme ako v rodinách, kde muž chodí na týždňovky. Vídali sme sa cez víkendy, boli sme spolu v lete cez prázdniny, trávili sme spolu Vianoce a sviatky,“ vysvetľuje.

Kým doštudovala, partner zrekonštruoval dom, ktorý kúpil ešte pred narodením syna. Keď sa hlásilo na svet druhé dieťa, sťahovali sa do spoločnej domácnosti. Mnohí ľudia v okolí ich považujú vlastne za manželov. Keď povie, že nie sú, niektorí zostanú prekvapení. „Ale nestretla som sa s tým, že by nás niekto odsudzoval. Každý si zrejme myslí, že keď máme spolu deti, tak sme automaticky manželia. Ale ja som sa ani nechcela vydávať pod tlakom, preto, že čakám dieťa,“ spomína.

V partnerskom vzťahu je spokojná, muža považuje za oporu. Obaja pracujú, do domácnosti sa snažia prispievať rovnakým dielom a podobne si deliť aj povinnosti. „Samozrejme, človek nikdy nevie, čo všetko sa môže stať, ale o rozchode určite nerozmýšľam. Rozchod by bol veľmi ťažký. Deti sú zvyknuté, že fungujeme spolu,“ povedala Soňa. Svadbu v najbližšom čase neplánuje, ale úplne ju nevylučuje. „Jedného rána po narodení syna som naraz zistila, že mám na prste prsteň,“ podotkla s úsmevom pri spomienke na to, čo sa inak mohlo považovať za zásnuby.

O štyri roky staršia Jarmila z rovnakého kraja je šťastne vydatá deväť rokov. „S manželom sme sa poznali veľmi dlho, po vysokej škole som sa presťahovala do domu jeho rodičov, kde sme mali svoje poschodie a potom sme sa sťahovali do domu, ktorý začal stavať ešte pred svadbou,“ hovorí Jarmila. O tom, že by žili „na divoko“ bez sobáša ani neuvažovala. „Plánovali sme rodinu, chceli sme žiť spolu, mať deti. A samozrejme, bol aj tlak spoločnosti a rodiny. Rodina očakávala, že bude svadba, a tak nám húdli – veď sa už zoberte,“ smeje sa Jarmila.

V manželstve sa cíti spokojná, na rozdiel od partnerstva dáva podľa nej väčšiu spoľahlivosť. „Rozchod v manželstve nie je asi taký rýchly, ako môže byť v partnerskom vzťahu. Aj keď sa pohádame, nemáme v podvedomí, že ja alebo on môžeme len tak buchnúť dverami a odísť. Ale zase nie je to u nás ako v talianskom manželstve,“ dodala Jarmila. Páry, ktoré žijú spolu bez sobáša, vo svojom okolí nepozná. „V menšom meste to nie je také rozšírené ako možno vo väčších mestách, kde je väčšia anonymita,“ myslí si.

Sociologička Magdaléna Piscová upozorňuje, že aj keď na jednej strane počet partnerstiev bez sobáša narástol, časť z nich napokon vstúpi do manželstva. „Je viacero typov takýchto spolužití. Niektorí napokon vstúpia do manželstva, niektorí sa rozídu a niektorí v takomto type spolužitia zotrvajú. O tom, ktorý typ prevláda, nie sú presné informácie, ale sú nepriame údaje o tom, že narodenie dieťaťa môže v budúcnosti ovplyvniť rozhodovanie týchto ľudí. Aj keď nie hneď narodením dieťaťa, ale po istom čase,“ povedala Piscová.

To, že pribúda partnerských vzťahov, môže podľa nej súvisieť aj so sociálnou situáciou. „Tým, že je ťažké získať byt, si mnohí možno povedia, že si radšej niečo prenajmú a spoločne budú zdieľať náklady. Ďalší namiesto manželstva uzatvárajú spoločnú hypotéku na byt,“ hovorí. Rozchod partnerov pritom tiež nemusí byť jednoduchý. „Aj v ich prípade, ak sa rozídu, sa vedú spory o styk s deťmi a mali by sa dohodnúť na delení majetku,“ upozorňuje sociologička. Nevýhodou partnerských vzťahov tiež je, že ak jeden z partnerov zomrie, ten druhý nemá nárok na vdovský príspevok.