Alene Markovej (80) zo Zvolenského okresu na slušný život prispievajú jej deti. S vážnou diagnózou skleróza multiplex skončila pred dvoma rokmi v domove dôchodcov. Aby tu mohla ostať, štyri dcéry jej dávajú mesačne 100 eur.
Pani Alena sa dlhú dobu venovala domácnosti a výchove šiestich detí. Pracovala len 12 rokov, čo sa odrazilo na jej nízkom dôchodku. Starobný má výšku 53 eur, vdovský 170 eur.
„Z 50 eur, ktoré mi každý mesiac musia ostať, sa snažím pomôcť deťom. Sebe nedoprajem nič, aj keď ma to mrzí. Bola som zvyknutá na inú stravu, viac bravčového mäsa a domácich výrobkov, no dnes si to nemôžem dovoliť. Nechcem zaťažovať deti, majú vlastné problémy,“ hovorí.
Kým bola zdravá, žila s dvoma synmi na vidieku. Vlastnili malý domček, niekoľko pozemkov a vodu čerpali zo studne. Platili elektrinu a potraviny. „Nič nám nechýbalo. Spolu sme každý mesiac dostali vyše 700 eur. Každý deň sprevádzala drina, ale zvládali sme to. Ja som sa starala o domácnosť, zvieratá, robila na poli. Synovia si brali občasné fušky, keďže jeden bol bez práce a druhý na invalidnom. Keď niekto od susedov potreboval pokosiť, sadiť zemiaky alebo pomôcť pri zabíjačke, išli tam. Dostali buď pár drobných, alebo mäso,“ vysvetľuje pani Marková.
Všetko sa zmenilo, keď sa jej zhoršil zrak a nevedela sa pohnúť z postele. „K lekárom som nešla. Načo. Ale potom som mala problém vstať. Nevedela som prejsť z jednej izby do druhej. Synom som bola na ťarchu, nemohla som im pomáhať ako predtým. Potom jeden z nich zomrel na infarkt,“ vyčíta si.
Nakoniec skončila v domove dôchodcov so sklerózou multiplex. „Je to príšerné. Človek celý život drie a stará sa o toľko detí a nakoniec mu musí stačiť jedna posteľ. A ani tú si nevie sám zaplatiť. Nikomu nič nevyčítam, ale neviem sa s tým zmieriť,“ hovorí.
Peniaze každý mesiac prepočítava aj bývalý stavebný projektant Ivan Pagáč (75) z Bratislavy. Manželka mu umrela pred tromi rokmi a keďže nemali deti, spoľahnúť sa musí len sám na seba. Ako priznáva, v hlavnom meste sa z 310 eur žije veľmi ťažko.
„Nepijem, nefajčím, no beztak rátam každý cent. Je hanbou, ako tu starí ľudia živoria,“ hovorí. Za jednoizbový byt platí mesačne 110 eur, za obedy cez miestny úrad ďalších 60, k tomu 30 eur za inzulín, ktorý ako cukrovkár nevyhnutne potrebuje. Zvyšné peniaze minie na potraviny, z ktorých si robí raňajky, večere či víkendové obedy.
„Šetrím, ako viem. Drahšie hovädzie mäso si nedovolím, bravčové len občas. Drahá je aj zelenina, musím si vždy premyslieť, či na ňu mám. Ešte šťastie, že bývam blízko hypermarketu, niekedy sú tam dobré akcie,“ vysvetľuje.
Rozlúčiť sa musel aj s viacerými záľubami. V mladosti bol vášnivým čitateľom kníh, dnes sa kníhkupectvám kvôli prázdnej peňaženke vyhýba. Rád cestoval, dnes mu neostáva ani na víkendový pobyt. „Darmo je tu plno divadiel a kín, keď je všetko také drahé. Televízor sa mi pokazil a na nový nemám. Tak lúštim krížovky z nájdených starých časopisov,“ hovorí.
Ak je pekne, zájde si na bicykli k Dunaju, inak sedí sám doma. Kamarátov by spočítal na prstoch jednej ruky. Majú vlastné rodiny a vo voľnom čase sa venujú vnúčatám. Stretávajú sa len výnimočne.
„Keď mi začal krvácať pažerák, odviezla ma záchranka a týždeň som zostal v nemocnici. Po návrate domov ma hneď štyri susedy sladko oslovili, čo plánujem urobiť s bytom. Zarazilo ma to,“ naznačuje, ako vo veľkomeste fungujú medziľudské vzťahy.