Zákaz uzatvárania manželstva so Židom (Židovkou) pod hrozbou väzenia na tri roky. Povinnosť nosiť žlté hviezdy a kresliť ich aj na listy, pretože Židia stratili právo na listové tajomstvo. Židov bolo možné vysťahovať a obmedziť ich pobyt v niektorých častiach mesta alebo obce. A, samozrejme, obmedzené bolo ich právo na majetok.
Prijatie „židovského kódexu“ 9. septembra 1941, ktorý v 270 paragrafoch zhrnul všetky zákazy pre jednu skupinu obyvateľov ľudáckeho štátu, podľa historičky práva Kataríny Zavackej situáciu na Slovensku zásadne nemenilo. "Prenasledovanie Židov na Slovensku sa začalo hneď po vyhlásení autonómie.
Už v novembri 1938 boli na príkaz Jozefa Tisa, vtedy predsedu vlády, stovky z nich deportovaní na územia, ktoré mali pripadnúť po Viedenskej arbitráži Maďarsku. Postupne pribúdali rôzne zákazy, príkazy a obmedzenia, ktoré boli roku 1941 zhrnuté do jednej normy," vysvetľuje Zavacká. Zákazy boli inšpirované nacistickým Nemeckom, ale iniciovali ich ľudácki politici. „Z najaktívnejších možno menovať Ferdinanda Ďurčanského,“ vraví Zavacká.
Výročie prijatia kódexu sa na Slovensku už 12 rokov pripomína ako Deň obetí holokaustu a rasového násilia. Pár mesiacov po prijatí „židovského kódexu“ totiž nasledoval prvý transport Židov do koncentračných táborov. Prvý transport tisíc židovských žien vypravili 25. marca 1942 z Popradu, posledný transport vyviezol celé rodiny 20. októbra. Slovenský štát za deportáciu každého Žida zaplatil 500 ríšskych mariek. Päťdesiatsedem transportov smerovalo do oblasti Lublinu a do Osvienčimu. Druhá vlna deportácií nasledovala po Slovenskom národnom povstaní.
Pamiatku obetí rasovej a náboženskej neznášanlivosti si dnes pripomenú naši najvyšší ústavní predstavitelia i veľvyslanci viacerých krajín. V Mestskom divadle P. O. Hviezdoslava v Bratislave sa tiež budú čítať aj tento rok mená obetí transportov. „Zahynuli ako čísla, my im dávame ľudskú dôstojnosť,“ uviedla organizátorka už piateho ročníka postupného čítania mien obetí Ľuba Lesná.
Tento rok sa budú čítať mená ľudí zo siedmeho transportu, v ktorom boli väčšinou ženy, a z ôsmeho transportu, ktorý odviezol mužov do likvidačného tábora v Lubline. Väčšina z nich zahynula. Pri čítaní mien dostanú slovo aj žijúci pamätníci, ktorých je čoraz menej. Medzi nimi bude aj Helena Weinwurmová, ktorá mala 17 rokov, keď ju naložili do prvého transportu. Pamätá si spaľovanie mŕtvych tiel i hlad, keď si deti brali zvyšky jedla zo suda na pomyje.
O tom, koľko ľudí zomrelo, sa stále vedú spory. „Zoznamy z transportov z roku 1942 sa zachovali, tie sú nesporné. Vtedy štát vyviezol do vyhladzovacích táborov takmer 60-tisíc ľudí, z ktorých prežili len jednotlivci. K nim treba prirátať zavraždených v období 1944 a 1945, a tiež slovenských Židov deportovaných z územia vtedajšieho Maďarska. Počet potom presahuje 70-tisíc,“ hovorí Zavacká. Slovenská spoločnosť podľa nej nemala celé desaťročia informácie o tom, čo sa tu dialo.
„Ešte aj teraz ich dostáva po kúskoch. A stále je ľahké podsunúť verejnosti obraz nepriateľa, na ktorého možno zvaliť vlastné frustrácie a obohatiť sa na jeho účet,“ pripomenula historička práva.