Dominik začal po roku rozprávať, o všetko sa zaujímal, Veronike, naopak, do reči nebolo, neukazovala, čo chce, nepýtala sa otázky, neskoršie začala chodiť.
Čím viac sa rozdiely medzi nimi prehlbovali, tým bolo správanie Veroniky „podozrivejšie“. „Začali sme chodiť k logopédovi, psychológovi. Napokon sme prišli do autistického centra na diagnostiku,“ vysvetľuje jej mama Ľubica. Diagnóza dievčatka nie je ešte uzavretá, zdá sa však, že intelekt má v poriadku, ale trpí vývinovou poruchou, do ktorej patrí autizmus.
Do Autistického centra Andreas v Bratislave, ktoré využíva nové úspešné techniky práce s deťmi s autizmom, chodia už trištvrte roka. „Výrazne sa jej zlepšila reč, aj keď oproti iným deťom v jej veku ešte zaostáva, začína byť oveľa samostatnejšia. Teraz chce byť, naopak, až veľmi samostatná, chce sa sama obliekať…“ hovorí mama 4-ročného dievčatka.
Brata ešte donedávna, tak ako všetkých okolo, Veronika ignorovala. „Teraz sa už ako deti aj poklbčia,“ dodáva pani Ľubica. Zmeny k lepšiemu si všimli aj v súkromnej materskej škole, kam chodí. Mala plienky, keď ich iné deti už nepotrebovali, hrala sa samotársky, dnes sa už pridá aj k iným deťom. Aj preto si jej mama prácu terapeutiek v Autistickom centre Andreas veľmi pochvaľuje. Chodia sem na terapie dva až tri razy týždenne na hodinu, prípadne hodinu a pol.
Veronika pôsobí hanblivo, ale pokojne. Keď sa v útulnej čakárni objaví „teta Nika“, ktorá sa s ňou milo zvíta, po chvíli kráčajú ruka v ruke do miestnosti plnej hračiek, ale aj nachystaných úloh. A keď po štvrťhodine vstúpia do miestnosti cudzí ľudia, nechytá ju panika a pokračujú v hre. Teta Nika, terapeutka Veronika Bruchatá, si dáva pri hre záležať na tom, aby sa jej Veronika pozerala do očí.
Keď si má Veronika vybrať, akú guľôčku hodí do veže a bude sledovať jej kľukatú cestu dolu, terapeutka drží guľôčky blízko svojich očí, čo Veroniku núti pozrieť sa na ňu. Podobne postupuje neskôr, keď má Veronika povedať, či na kartičke, ktorú jej terapeutka ukazuje, je chlapec alebo dievča. Keď si kartičku od tety Niky berie, aby ju priradila do jedného z dvoch stĺpcov, si Veronika zároveň zvyká na dotyk. Za každú správnu odpoveď dostáva pochvalu a keď celú úlohu skončí, čaká ju kúsok obľúbenej čokolády.
V centre Andreas uplatňujú metódu tzv. ABA terapie. S deťmi pracujú vyškolené terapeutky, ktoré prešli špeciálnym výcvikom. „Terapia vychádza z toho, že správanie môžeme ovplyvňovať nejakým konaním. Posilňujeme a odmeňujeme želané správanie a neželané necháme vyhasnúť,“ hovorí Oľga Rajecová, ABA terapeutka centra. Pre každé dieťa majú terapeutky vypracovaný individuálny špeciálny program na osvojovanie si každej novej zručnosti. Najskôr analyzujú správanie dieťaťa – ako sa hrá, čo v ňom vyvoláva hnev, či vie označiť, o akom predmete sa hovorí, ale aj aké sú jeho rečové schopnosti. „Vidím ako dieťatko funguje, viem, čo treba rozvíjať a na čom treba pracovať,“ vysvetľuje Rajecová.
Deti sa postupne učia napodobňovať, rozvíjať jemnú a hrubú motoriku, učia sa rozprávať a rozumieť významu slov. „Spočiatku musia byť úlohy a činnosti zrozumiteľné, jednoduché, s obľúbenými predmetmi, aby dieťa hneď na začiatku zažilo úspech. Postupne môžem zvyšovať náročnosť úloh,“ pokračuje Rajecová. Dôležité sú odmeny za každú zvládnutú úlohu a treba tiež správne zvládať neželané správanie ako hnev a zlosť dieťaťa. Terapia je v podstate systém, akým sa dieťaťu treba venovať. Jej výsledky aj preto závisia od toho ako sa na nej spolupodieľajú rodičia. Nie je to len o tom, že rodičia prichádzajú s deťmi na sedenia, ale tiež o tom, či sa dokážu riadiť odporúčaniami terapeutov. Obľúbená čokoláda má byť naozaj za odmenu, teda nie kedykoľvek. Vtedy prestáva byť odmenou.
Intenzívna práca s deťmi s autizmom, aj vďaka metodike ABA, prináša výsledky. Štvorročný Peťko pred rokom slovo auto nevedel vysloviť. Dokázal naň ukázať, ale vedľa stojaci pohár bol už nad jeho sily. Neveľmi zrozumiteľne opakoval samohlásku „a“ a keď terapeutka naliehala, aby ukázal pohár, spustil krik, akoby sa chcel hádať. Keď dostal do ruky hračku s kolieskami, monotónne s ňou prechádzal sem a tam po radiátore. Dotyk mu bol nepríjemný. Po roku intenzívnej práce Peťko po terapeutke Oľge opakuje písmenká a jasne artikuluje. Páči sa mu, keď sa teta naňho usmieva a úsmev opätuje. Rozumie aj tomu, čo sa terapeutka Oľga pýta.
Keď treba otvoriť knihu, tak ju otvorí, keď treba pobúchať kladivkom na stôl, tak pobúcha. Zakaždým nasleduje pochvalné – Krááásne. Nehrá sa už len sám s vláčikom, ktorý vydáva monotónny zvuk, ale hračku vie aj požičať. Pri otváraní plastelíny vie požiadať aj o pomoc.
Terapia, ktorá vo svete nie je úplnou novinkou, aj keď v Európe nie je ešte veľmi rozšírená, sa na Slovensko dostáva postupne. Autistické centrum Andreas v Bratislave ju zaviedlo vďaka spoločnému projektu s rakúskym partnerom, ktorý je financovaný z eurofondov cez program Cezhraničnej spolupráce Slovensko – Rakúsko. Celkovo 18 terapeutiek absolvovalo jedenapolročný kurz výcviku tejto terapie – teóriu, ale aj intenzívnu mesačnú stáž v Child Development Institute v poľskom Gdansku, kde túto terapiu úspešne využívajú už dlhšie. Na Slovensku je teraz sedem vyškolených terapeutiek, dve z nich vrátane Oľgy Rajecovej, sa stali supervízorkami. Cez ne sa ABA terapii môžu učiť nielen rodičia, ale aj ďalšie terapeutky po celom Slovensku.