Keď mal šesťročný Mordechaj v septembri 1939 nastúpiť do prvej triedy, začala sa druhá svetová vojna. Bývali vtedy v železničiarskych domoch na Šancovej ulici. Jeho mama navštívila všetky školy v okolí, všade však dostala rovnakú odpoveď. Židovského chlapca do obecnej školy neprijmú. Musel sa teda zapísať do židovskej školy.
Niekedy mám aj výčitky, prečo sme boli práve my tí chránení, ale taký je osud.Mordechaj Hareli
„Vyučovanie fungovalo do roku 1941. V tretej triede nás už bola iba hŕstka. Všetkých ostatných deportovali. Dodnes mám fotku všetkých mojich spolužiakov ešte spred deportácií. Je nás na nej tridsaťpäť. Naša učiteľka pani Hoffmanová sedela uprostred. Vojnu sme prežili len štyria,“ spomína Hareli.
Doteraz si na spolužiakov pamätá, aj na najväčšiu krásavicu z ročníka. Na fotke sedí hneď vedľa triednej učiteľky. „Tiež neprežila vojnu,“ dodáva so smútkom v hlase. Od štvrtého ročníka ho už musel učiť otec doma.
Mordechajova rodina mala šťastie. Otec mal dobrú pozíciu, pracoval ako inžinier štátnych železníc. Pre štát aj vojnové plány bol potrebný a vďaka tomu rodinu ochránili pred deportáciou. Bola do určitej miery privilegovaná, napríklad nemali na oblečení našité látkové, ale plastové a menšie hviezdy s označením HŽ – Hospodársky Žid.
Inak však pre nich platili rovnaké obmedzenia ako pre ostatné židovské rodiny. „Niekedy mám aj výčitky, prečo sme boli práve my tí chránení, ale taký je osud,“ uvažuje.
Pri bombardovaní Bratislavy dostali zamestnanci železníc povolenie na evakuáciu na vidiek spolu s rodinami. Mordechaj sa s rodičmi dostal do dediny Andač pri Nitre. Dnes je už súčasťou Zbehov. Tam ich zastihlo aj Slovenské národné povstanie, po jeho potlačení sa začalo prenasledovanie Židov už bez akýchkoľvek výnimiek či privilégií.
„Otecko sa dohodol s traťmajstrom, u ktorého sme boli ubytovaní, že nás schová. Úkryt našiel v nocľahárni pre železničiarov. My s mamou sme tam ostali a otecko odišiel do Bratislavy na riaditeľstvo železníc po plat. Pokladník ho už privítal so slovami, či sa zbláznil, keď pre peniaze riskuje život. Pred polhodinou ho totiž na riaditeľstve hľadali. Hneď teda odkázal do Andača, aby sme za ním prišli.“
Medzitým však takmer padli do rúk Nemcov a zachránila ich len duchaprítomnosť manželky traťmajstra. Keď sa nemeckej posádke nepozdávala zamknutá miestnosť, vysvetlila im, že tam má istý inžinier z Bratislavy zamknuté drahocennosti a nerada by mu do nich zasahovala. Vraj otvorí, až keď sa vráti manžel. Keď fašisti odišli, rodinu schovala na povale.
Nebezpečný bol pre mamu s Mordechajom aj návrat vlakom do Bratislavy. Výpravca ich pre istotu poslal prvým ranným vlakom s robotníkmi. Do vozňa naskakovali tesne predtým, ako sa vlak pohol.
„Doteraz si pamätám, že bola ešte tma, zima a všade bola para,“ vracia sa v spomienkach. „Všade hrozilo nebezpečenstvo. Vo vlaku sa so mnou začal hrať nemecký vojak, našťastie som vedel dobre po nemecky. Rovnako aj mama, tá mu nahovorila, že je Nemka.“
Foto: Osobný archív Mordechaja Hareliho
V Bratislave ich čakala prísna kontrola dokladov. Mama sa preukázala jediným, čo mala, preukazom na zľavnené cestovanie vlakom. Našťastie si to nikto nevšimol. Tu sa rodina skrývala v byte príbuzného otcovho kolegu u rodiny Pokorných. Pani Pokorná bola Nemka, ale jej brat bol vojnový dezertér a navyše schovávali Židov.
Pri jednom z tajných výletov mamu zastavili príslušníci Hlinkovej gardy. Napriek tomu, že vyzerala ako Nemka a mala falošnú legitimáciu, mala smolu. Jeden z gardistov bol ich bývalý sused, a ihneď spoznal, o koho ide. Okamžite vybehli do bytu Pokorných, vypočúvali rodinu, Mordechajovho otca zbili. Pri spomienke na mamine roztrhané šaty sa zastaví. Iba tuší, čo sa pri vypočúvaní mamy stalo, a nechce o tom hovoriť.
Rodinu poslali do tábora v Seredi a odtiaľ ju deportovali do Terezína. Keď transport prešiel rieku Moravu, čakal ho tam dlhý vlak s nemeckou vojenskou posilou. Vtedy iba jedenásťročný Mordechaj pochopil, že pre Nemcov nie je dôležité vyhrať vojnu, ale vyvraždiť Židov.
„V Terezíne sme boli od 7. apríla do 9. mája, keď nás oslobodili. Bol to úžasný pocit. Ráno bolo počuť hrmenie, zem sa triasla. Trvalo to takmer hodinu, než prišla kolóna sovietskych tankov. S nimi prišiel motocykel s guľometom, na ktorom sedel chlap a začal hovoriť jidiš. Dodnes plačem, keď na to spomínam, vidieť Žida, ako naháňa Nemcov. Bol ako anjel,“ utiera si slzy 82-ročný pamätník.
Vojnu sa podarilo prežiť celej trojčlennej rodine Mordechaja. V roku 1949 odišli spoločne do Izraela. Kde Mordechaj vyštudoval za technického inžiniera rovnako ako otec. Jedného dňa u nich zaklopalo dievča, ktoré poznal od detstva.
Jej otec mal tiež významnú pozíciu u železničiarov, vďaka nej a schovávaniu sa v horách sa zachránila tiež celá rodina. Nevideli sa odvtedy, čo sa ako deti navštevovali na Slovensku. Zostali spolu doteraz. Majú tri deti a jedenásť vnúčat. So smiechom cez slzy spoločne hovoria „to je naša pomsta Hitlerovi“.
Pri otázke, či sa dá na hrôzy vojny zabudnúť a nemyslieť na ne každý deň, obom zvlhnú oči. „Keď sme boli mladí, nechceli sme hovoriť o vojne, aby to nevedeli deti. Ale s vekom to prichádza naspäť. Nedá sa zabudnúť,“ hovorí manželka pána Hareliho Hanna Hareli, ktorá bola včera na Deň obetí holokaustu spolu s manželom v Bratislave.
„Človek to má vo vnútri a tam to tiká a jedného dňa to vyjde. Fotka triedy ma prenasleduje, mám výčitky, prečo som zostal práve ja,“ dopĺňa ju manžel. Obaja sa zhodujú, že hovoriť o holokauste je dôležité preto, aby sa na vojnové udalosti nezabudlo a aby o nich vedeli aj mladí ľudia.