„Ľudia mohli prísť, pokloniť sa, priniesť kvietok a rozlúčiť sa,“ povedal Tomáš Ferko, riaditeľ odboru protokolu z Kancelárie prezidenta.
Stovky ľudí pomaly postupovali po červenom, neskôr po modrom koberci až k rakve štátnika. Pred hlavným vchodom Hradu aj po oboch stranách koberca stáli príslušníci Čestnej stráže prezidenta v tmavomodrých mundúroch.
S exprezidentom sa prišli rozlúčiť bývalé kolegyne z Výskumného ústavu pre financie a úver, kde štátnik pracoval ešte v 80. rokoch 20. storočia. „Bol to srdečný, priateľský kolega, milý a hlavne múdry,“ opisuje ho jedna z nich Marta. „Na pohreb sa však nechystáme, bude tam príliš veľa ľudí, chceli sme to spraviť takto pokojne,“ poznamenala. „Raz som bola na jednej vernisáži. V tom čase bol už prezidentom, pristavil sa pri mne a popýtal sa, ako sa mám. V minulosti, keď bol ešte ministrom financií, sme totiž obaja riešili problémy so žlčníkom,“ spomína druhá kolegyňa Edita, s tým že Kováča vnímala hlavne ako ľudského.
„Považoval som ho za čestného človeka,“ hovorí pán Igor z Bratislavy. S Kováčom sa stretol pred piatimi rokmi na výstave v Slovenskom národnom múzeu. „Vtedy už bol chorý a veľmi s ľuďmi nehovoril,“ dodal s tým, že jeho politickú kariéru sledoval od začiatku. Igorova manželka Tatiana doplnila, že citlivo pozorovali udalosti týkajúce sa prezidenta a zavlečenia jeho syna do Rakúska v roku 1995 „V tom čase som bola v Bardejove v kúpeľoch a môžem povedať, že ľudia to veľmi ťažko vnímali, súcitili s ním, a najmä my, čo máme deti, sme to dokázali prežívať spolu s ním, bolo to naozaj nečestné,“ poznamenala Tatiana.
Pietnu atmosféru mierne narušilo zistenie, že vlajka na truhle je zle otočená. Hodinu po začatí verejnej rozlúčky preto sieň na Bratislavskom hrade nakrátko pre ľudí aj médiá zatvorili a mimo kamier omyl napravili. Rozlúčka pokračovala až do večerných hodín. Prínos prezidenta do slovenskej histórie sa dá podľa odborníkov posúdiť až po 50 rokoch. Zabezpečí sa tak odstup, čas a nezaujatosť. Tie sú potrebné na objektívne zhodnotenie dejinných udalostí.
Historik a spisovateľ Jozef Leikert, ktorý bol s ním v osobnom kontakte, tvrdí, že zo všetkých stretnutí má na neho len tie najlepšie spomienky. „Vždy bol pokojný, rozhľadený, hovoril pomaly, zvažoval každé slovo. Býval úsečne vtipný, jednou-dvoma vetami vystihol podstatu,“ priblížil Leikert. Pred prvými voľbami prezidenta bolo podľa neho viac vhodných kandidátov, medzi ktorými Michal Kováč až tak veľmi nevynikal. „Pre praktiky a neseriózne kroky vtedajšieho premiéra Vladimíra Mečiara, Michal Kováč dorástol na múdreho a rozvážneho prezidenta,“ uzatvoril historik.
