Dulla: Budovateľský mor ničí krásu miest

Čo vás najviac znepokojuje na súčasnom rozvoji slovenských miest a ich novej architektúre?
Budete možno prekvapený, ale znepokojuje ma najmä to, že sa pri nových veľkorysých zásahoch do miest neuvažuje o ich kráse, ak smiem použiť také zastarané slovo. To, že nikto sa nezamyslí nad tým, či bude ten alebo onen výškový dom pekný, či bude architektonicky na výške. Hovorí sa len o ich fyzickej výške alebo o tom, že zaberú miesto. A tak nikto nerozlišuje stavbu ohavnú od stavby krásnej, nekultivujeme sa v tom, architektom sa nedáva častejšie možnosť súťažiť na tomto poli. A obyvateľom možnosť kochať sa krajším domom, ako má hoci susedné mesto.

Terajší stavebný boom nešetrí pamiatky architektúry. Čo s tým?
Samozrejme, hnevá ma, že stopy minulosti sa strácajú pod vrstvami polystyrénu na fasádach, pod pestrými novodobými, donedávna nevídanými farbami a kadejakými neladiacimi nadstavbami. Opakujeme to, čo sme kritizovali ako jednu z najvýraznejších chýb veľkých panelákových sídlisk, že vznikli naraz, a preto sú také fádne. Žiaľ, tentoraz to robíme aj so stavbami v centrách miest. To je odvrátená stránka dnešnej prosperity. Ešteže pamiatkari držia aspoň tých málo objektov, ktoré majú na starosti, a ochraňujú ich pred dnešným budovateľským mo­rom.

Sám ste sa vlani obrátili otvoreným listom na svojich rodákov, žilinských architektov, aby zabránili tichému ničeniu dobrej architektúry. S akým ohlasom ste sa stretli?
No, nechcem byť až taký nespravodlivý, sem-tam sa podarí slušná a rešpektujúca obnova aj pamiatkovo nechránenej stavby. Za ochraňovanie minulých hodnôt nemôžu byť zodpovední len pamiatkari. Aj v Žiline sme mali ohlasy na našu výzvu. Niečo z výborných Scheerových stavieb chcú navrhnúť za miestnu pamätihodnosť. Ale ako nedávno povedal šéf žilinských pamiatkarov, oni nemôžu byť reťazou pripútaní ku každej pamiatke, ich ochrana by mala byť aj vecou nás všetkých.

V týchto dňoch sa najviac diskutuje o rekonštrukcii Starého mosta v Bratislave. Prečo sa v podobných prípadoch nevyhlasujú medzinárodné tendre?
Súťaže nie sú všeliekom. Sú však príležitosťou. Aj najslávenejší, medzinárodne známy bratislavský most, naša stavba storočia, vznikol v súťaži. Ostatné bratislavské mosty nie. Pri Novom moste sa spojili statik a architekti a vymysleli skvelé dielo.

Boja sa slovenskí architekti zahraničnej konkurencie?
Určite sa neboja. Most je vec mesta. Ľudový výber z troch variantov je efektný a určite bude zaujímavý. Len by som ešte uštipačne položil tomu ľudu otázku, načo potom platí dane na vzdelávanie architektov? Veď most vedia postaviť aj mostári, alebo, keď to preženiem, načo platiť štúdium inžinierov, nejako to vedeli zmontovať aj sovietski ženisti. Nič to, že inde v Európe navrhujú mosty architekti spolu s inžiniermi? A že tie mosty potom obdivujeme nielen preto, že sú pevné, ale aj preto, že sú, prepytujem, krásne?

Čo považujte za skvosty najnovšej slovenskej architektúry?
To najnovšie sa len ťažko takto hodnotí. Keď som povedal, že naša architektúra je najtypickejšia vo svojej skromnosti, tak mi o nijakých efektných veľkých skvostoch neprislúcha hovoriť. V Prešove práve dokončujú obnovu posledného domu na malom sídlisku, ktoré jeho architekti Eristavi a Jančok nazvali CMYK. V tých domoch je skromnosť pôvodných bytoviek z 50. rokov a zároveň inteligentný odraz toho, čo sa deje v dnešnej európskej architektúre. To je predsa viac ako efektné brilantné bankové domy, hoci je to veľmi nenápadné.

Čo robiť, aby si to všimol aj svet?
Naozaj treba, aby si to všímal svet tak, ako si všíma rôzne efektné kozmopolitné stavby trebárs v dnešnom Pekingu?

Žijeme osmičkový rok. Ako sa v nich zapísali prelomové roky 1918, 1948 a ďalšie? Majú osmičky osudový význam aj v dejinách slovenskej architektúry?
Osudový azda nie. Bola to skôr zhoda okolností. Nakoniec aj sama architektúra na tie zlomy reagovala s odstupom. V niečom na ňu vplývali pozitívne, v niečom negatívne. Pritom sa vždy nejako otvorila navonok. Po prevrate v roku 1918 smerom k moderne prichádzajúcej zo západnej Európy. Na Slovensko prišlo veľa mladých českých architektov. Lenže trvalo celé desaťročie, kým sa funkcionalizmus presadil. Napríklad na prvej ľahkej zavesenej fasáde na Slovensku – na dnešnej Slovenskej sporiteľni v Bratislava od Juraja Tvarožka. Dnes to berieme ako najvýznamnejšiu premenu k lepšiemu. Hneď ďalší, ak chcete osudový prelom v roku 1948, však znamenal úplný protiklad. Priniesol architektúru tradičnú a ešte aj poplatnú stalinským dogmám. Nebolo jej veľa – zopár sídlisk, Nová Dubnica, bratislavský Slavín… Dnes je problém, či tieto stavby chrániť ako pamiatky.

Nasledoval rok 1968.
Šesťdesiaty ôsmy znamenal podľa mňa najvýraznejší zlom. A nebol len politický, lebo už v druhej polovici 60. rokov sa rodili zmeny aj v architektúre. To, že politicky sa skončil prehrou, sa do architektúry premietlo až niekedy v polovici sedemdesiatych rokov. Projekty boli hotové a vďaka zdĺhavému socialistickému stavaniu sa najmä veľké stavby dokončievali až v čase tuhej normalizácie. Napríklad sebavedomý bratislavský rozhlas. Niekedy sa zdá, že tieto stavby sú len plodom režimu, ale v skutočnosti dobre odrážali aj európske neskoromoderné trendy.

Dá sa vôbec hovoriť o osobitej slovenskej architektúre a jej špecifických prístupoch a postupoch?
Čoraz menej sa dá hovoriť o národných odlišnostiach. Aj to len retrospektívne. Architektúra vždy bola medzinárodná – a stále je. Jeden z kostolíkov zapísaných do zoznamu UNESCO, ten v Tvrdošíne, nazývame gotický. Vznikol v čas neskorej gotiky a jedno zadné okienko má špicaté nadpražie. Ako gotický oblúk. Gotika však vznikla ďaleko od Tvrdošína, kdesi v strede Francúzska, sem doputovala až po storočiach. Je to súčasne príklad toho, že je možné pozoruhodne transformovať aj vrcholné podnety v chudobných pomeroch. Azda práve schopnosť prispôsobiť architektúru prostým pomerom jej na Slovensku dáva špecifickejší charakter. Plus to, že je tu zastúpených veľa prúdov, ktoré prišli zvonka. Sme akási križovatka, bohatá na rozmanité architektonické štýly. Veď až do polovice minulého storočia nebola na Slovensku škola architektúry. Prichádzali sem architekti školení všelikde v Európe. To nás a Európu spája veľmi tesne.

Vynímame sa v Európe prvkami vlastnej ľudovej architektúry?
Nuž áno, často sa považuje za najrýdzejší domáci zdroj ľudové staviteľstvo. Ani u nášho najväčšieho architekta Jurkoviča to nebola len dekoratívna stránka dreveníc, ktorú vedel majstrovsky preniesť do veľkej architektúry. A napokon okrem ľudovky ho inšpirovali aj secesné prúdy z Viedne, Anglicka a Škótska a nakoniec i funkcionalistická moderna.

Odpočet modernej slovenskej architektúry začínate práve Jurkovičovou tvorbou. Nie je vám ľúto, že jeho luhačovické diela sa nedostali do zoznamu kultúrnych pamiatok UNESCO?
Viac sa mi páči, akú váhu dnes pripisujú Jurkovičovým stavbám v Česku, ako to, či sa ich podarilo dať do spomínaného zoznamu. Starostlivosť o ne je dôležitejšie a UNESCO je už len akási ozdoba. Za storočie od ich vzniku ich, žiaľ, v Luhačoviciach aj dosť zaniklo.

Dokáže už slovenská pospolitosť oceniť skutočný význam Dušana Jurkoviča?
Jurkovičove diela na Slovensku nie sú také početné ani slávne ako v Česku. Ak tá naša, ako ste povedali, „pospolitosť“ pozná nejakého domáceho architekta, potom je to iste na prvom mieste Jurkovič.

Masová výstavba panelových sídlisk sa zvykne uvádzať ako príklad zlyhania ideálov modernej architektúry. Dá sa však s odstupom času hovoriť aj o jej kladných stránkach?
Tak to často býva, že sme s odstupom času tolerantnejší. Popri zlyhaniach vidíme aj pozitíva. Všeličo pomýlené sa zmeniť nedá, ale niektoré výrazné omyly sídliskovej výstavby sa postupne naprávajú. Masové bývanie nemôže mať kvality rodinného domu či bohatej vily. Toto napätie nikdy nezmizne. Ale veď strohosť panelákov a ich nekonečne rovnaký rytmus predsa výborne vyjadrujú rovnostárskeho ducha tej doby. Dokonca sa mi niekedy zdá, že to ich ozdobovanie a farbenie, ktoré sa začalo už v sedemdesiatych rokoch, im vlastne škodí.

Budú raz paneláky medzi chránenými stavebnými pamiatkami?
Veď už aj prvý panelák, ten na Kmeťovom námestí v Bratislave, je chránený ako národná kultúrna pamiatka. Tu sa, samozrejme, najmenej dá hovoriť o nejakom väčšom pamiatkovom ochraňovaní. Celé košické sídlisko Dargovských hrdinov, aby som stále neuvádzal príklady z metropoly, ako pamiatka – to je predsa nonsens.

V čom by mala súčasná slovenská architektúra nadväzovať na architektúru 20. storočia a v čom má byť iná?
To je ťažká otázka, lebo sa nedá riešiť nejakým univerzálnym rozhodnutím o tom, čo by sa malo a čo nemalo. O tom sa vždy rozhoduje jednotlivo. A architektúra vzniká najmä z utilitárnych pohnútok. Na minulé storočie sa nadväzuje celkom prirodzene tak, že je našou najbezprostred­nejšou a najčlenitejšou históriou. Často sa však dom stavia zámerne tak, aby s minulosťou nijako nesúvisel. Architekt sa vždy bude vyjadrovať aktuálnymi prostriedkami, ako v každom umení aj v technike. Často však vzniknú nepodarky. Povrchné a rovno povedané zlé. A to nielen zlé na pohľad, ale aj funkčne. V tom je dnešná zrýchľujúca sa inovácia, tie všelijaké nové, málo trvanlivé, ale efektné materiály, plastové okná a podobné vymoženosti priam epidémiou.

Položme si teda otázku trochu ináč – do akej miery by mali architekti a investori rešpektovať históriu?
Bolo by potrebnej viac úcty pred históriou, vyvažovať inováciu skúsenosťou, tradíciou. Alebo inak povedané, mať viac obyčajnej pokory. Rešpektovať, že aj tí, čo žili pred nami, čosi vedeli a neraz lepšie ako my. Takže si skôr myslím, že vzťah k histórii by sme si mali odkrývať takto, kdesi vnútri, nielen formálne. Keď len so zaťatými zubami rešpektujeme príkazy pamiatkarov.

Ste aj vysokoškolský pedagóg. Praje dnešok rastu budúcich majstrov architektúry? Čím sa budú líšiť od „klasikov“ a čo ich s nimi bude spájať?
Doba je dnes otvorená ako už dávno nie. Architektúra má dnes aj iné témy. Reaguje na menlivosť, zrýchľujúcu sa inováciu, vstupujú do nej nové médiá. Napríklad na fasády sa premietajú veľkoplošné obrazy a ich tradičné kamenné poňatie sa stáva minulosťou. Lenže za tým je tak či tak stále rovnaký problém: dom na nejaký účel, ktorý nás však má osloviť čímsi viac, ako len splnením toho účelu. A to je stále rovnako ťažká úloha, ktorá dnešných architektov spája s minulými majstrami. Prekročiť utilitárnosť a osloviť nás niečím, čo nás očarí.