Jedného z najstrašnejších pamätníkov – Osvienčimu. Študenti majú vidieť na vlastné oči, čo dokáže človek spraviť človeku v mene ideológie o nadradenej rase. Majú vidieť miesto, kde nemeckí nacisti poslali do plynu milióny ľudí, ktorí nespĺňali ich prísne árijské kritériá.
Je otázne, či takáto zhora nariadená iniciatíva prinesie to, čo si od nej Mikolaj sľubuje. Nestačí študentom len nariadiť, aby povinne dýchali atmosféru strachu a násilia. Musia najmä pochopiť a precítiť, že táto cesta už viedla a aj povedie len do pekla.
Na to, aby netolerantnosť a sympatie k extrémizmu medzi mladými nerástli, treba však aj väčšiu vnímavosť celej spoločnosti. Verejnosť sa nesmie mlčky prizerať na vyčíňanie tých, ktorým sú tŕňom v oku nielen Rómovia, cudzinci, ale každý, kto sa od nich odlišuje. Nesmie len mávnuť rukou nad tými, ktorí za svoj idol považujú jedincov, čo pred sedemdesiatimi rokmi hajlovali a ľudské životy pre nich nič neznamenali.
Mladých treba vedieť osloviť a históriu plnú násilia im priblížiť tak, aby bola pravdivá, ale ich aj zaujala. To je úloha pre šéfa rezortu školstva. Potom sa ani návšteva koncentráku neminie účinkom.