V Európskej únii v súčasnosti žije viac ako milión problémových drogových užívateľov starších ako štyridsať rokov. O liečbu sa pokúša mnoho ľudí, ktorých si droga podrobila počas heroínovej epidémie v osemdesiatych rokoch. O počiatkoch „trainspottingovej generácie“, jej východoeurópskej obdobe i o súčasných drogových trendoch rozpráva v rozhovore pre Pravdu riaditeľ vedeckej sekcie európskeho monitorovacieho centra (EMCDDA) Paul Griffiths.
Ako vlastne vznikla heroínová epidémia osemdesiatych rokov, ktorú vo svojej knihe Trainspotting zachytil spisovateľ Irvine Welsh?
Droga sa stane populárnou, keď človeku privodí očakávané stavy. A povedzme, že heroín dobre zapadol do vtedajšej atmosféry mestského nihilizmu, nedostatku podnetov, nádeje. Okrem sociálnych faktorov svoju úlohu zohrali aj kultúrne vplyvy, droga neraz spájaná s rôznymi umelcami bola atraktívna, ľudia vtedy nevedeli mnoho o rizikách.
Keď spomínate kultúrny vplyv, bol heroín niekedy tak „trendy“, ako je dnes napríklad kokaín?
To nie, bola to vždy skôr droga, ktorej sa dobre darilo u okrajových skupín obyvateľstva a predovšetkým v neprívetivom predmestskom prostredí.
Podľa poslednej výročnej správy monitorovacieho centra, zverejnenej začiatkom mesiaca v Lisabone, je situácia s heroínom v posledných rokoch stabilizovaná. Môže sa to zmeniť, má droga potenciál stať sa opäť zaujímavou pre väčšiu časť populácie?
Dnes sú iné časy, a preto sa aj od drog vyžadujú iné účinky. Do barov a na diskotéky viac pasujú stimulačné drogy. To však neznamená, že heroínová epidémia sa už nemôže vrátiť. Dnešná mládež vidí veľa starších, heroínom zničených narkomanov, a to túto drogu robí nemódnou. Keď však táto generácia odíde, riziko opäť nebude priamo viditeľné. Hoci príčiny drogových epidémií podrobne študujeme, nedá sa tiež vylúčiť, že v budúcnosti vzíde nejaká nová, ktorá bude postavená na iných základoch.
V bývalom Československu bolo spúšťacím faktorom napríklad otvorenie hraníc po roku 1989. Naša heroínová epidémia prišla o dekádu neskôr ako tá v západnej Európe. Môžeme podľa vášho príkladu predpokladať, čo sa u nás bude diať v budúcnosti?
Je pravda, že štáty východnej Európy nabehli na heroín s oneskorením a veľmi rázne, ale rovnako rýchlo sa aj poučili. Pred desiatimi rokmi prevládali veľké obavy, že sa medzi injekčnými užívateľmi drogy v štátoch spoza železnej opony prudko rozšíri vírus HIV, čo sa našťastie nestalo. Staré delenie na Východ a Západ sa v poslednom čase vytráca. Všetci začíname mať podobné problémy. Jedným z mála rozdielov zostáva relatívne vyšší počet ľudí, ktorí si heroín pichajú na Východe, kým v západnej Európe sa viac fajčí. A tiež máte stále relatívne mladšiu populáciu drogovo závislých, takže časy, keď sa na liečbu budú hlásiť štyridsiatnici, na vás ešte len čakajú.
V súvislosti s heroínom sa posledné roky skloňuje najčastejšie Afganistan. Aký je skutočný vplyv politickej situácie v tejto krajine na dodávanie drogy do Európskej únie?
Je ťažké skonštatovať to presne, keďže ide o ilegálny obchod. Zažili sme už rôzne situácie – heroínové suchoty počas vlády Talibanu, potom rekordnú produkciu a v súčasnosti mierny pokles produkcie. Ani v ére Talibanu, ani počas terajšej redukcie sme však nezaznamenali nejaký výrazný pokles v distribučnej sieti drogy v Európe.
A čo finančná kríza? Je možné, že ľudia v ťažkej životnej situácii siahnu po droge?
Na hodnotenie je ešte priskoro, ale všeobecne sa dá povedať, že sociálne problémy a nezamestnanosť môžu mať vplyv na užívanie. A to v rôznych ohľadoch. U istej časti populácie môže nastať zníženie užívania, keďže ľudia sa snažia šetriť. Na druhej strane, rastie tiež atraktivita predaja drog a ich produkcie ako forma zárobku. Ak by sa situácia mala zhoršovať a ak by malo byť viac mladých nezamestnaných, vtedy bude treba rozhodne dávať veľký pozor, aby nevznikla nejaká nová epidémia. Pričom nemusí ísť len o heroín.
Akými cestami sa momentálne dostávajú drogy do Európy?
Historicky najvýznamnejšia bola produkcia heroínu v juhovýchodnej Ázii, v súčasnosti je to však najmä spomínaný Afganistan. Dnes sa však už nedá hovoriť o krajine ako o celku, produkcia je veľmi koncentrovaná. Nie je menej drogy, len sa vyrába na podstatne menšom území. Do Európy sa potom heroín dostáva najmä takzvanou balkánskou cestou cez Turecko.
Na hranici Spojených štátov a Mexika nachádza polícia množstvo tunelov, ktorými sa pašujú drogy, najmä kokaín. Objavilo sa niečo podobné aj v Európe?
Takýto spôsob pre Európu zrejme nie je vhodný, nikdy sme nič podobné nepostrehli. Práve v súvislosti s transportom kokaínu z Južnej Ameriky do Európy sme zaznamenali rôzne dômyselné techniky skrývania drogy. Jednou z nich je vloženie kokaínovej bázy do nenápadných materiálov, ako je včelí vosk, oblečenie či hnojivá a následné extrahovanie v tajných laboratóriách v Európe. Takto sa však zatiaľ pašuje len malé percento kokaínu, keďže pašeráci si nechcú proces komplikovať – máme totiž informácie, že pri extrahovaní je zvýšené riziko, že sa droga znehodnotí.
Smeruje kokaín do Európy stále najmä cez západnú Afriku?
Áno, ale pašeráci už hľadajú aj iné cesty, keďže západná Afrika je čoraz viac pod drobnohľadom bezpečnostných zložiek. Od západnej Afriky sa však odkláňajú aj z iných dôvodov – pre nestabilnú politickú situáciu v niektorých štátoch. Vyzerá to tak, že aj taký biznis, ako je pašovanie drog, potrebuje aspoň istú úroveň stability a infraštruktúry.
Za najväčšieho vývozcu marihuany pre Európu sa považuje Maroko.
To platí naďalej, napriek tomu, že súčasným svetovým producentom marihuany číslo jeden je Afganistan. V prípade kanabisu je však už veľká časť vyrábaná na domácom trhu. V Spojenom kráľovstve je to až 70 percent. Mení sa tak celý biznis okolo marihuany. Kým predtým s ním nebola veľmi spätá kriminalita, dnes sa o výrobu marihuany zaujímajú rôzne kriminálne gangy, keďže z toho plynú veľké zisky.
Na Slovensku a v Česku vedú takéto veľkofarmy často Vietnamci, je to tak aj v iných európskych štátoch?
Nie sú to len Vietnamci, ale je pravda, že sa vo „fabrikách“ neraz využíva lacná dovezená pracovná sila. Zaujímavosťou je, že na rôznych miestach, nielen v Európe, ale napríklad aj v Kanade, vznikajú veľkofarmy, ktoré sú si veľmi podobné.
Funguje tam niečo ako franchising?
Neviem, či by som to nazval priamo takto, ale povedzme, že je to istý biznis model, za ktorým sú veľké výnosy, takže sa rýchlo rozširuje po svete.
Česká republika je v užívaní marihuany jednotkou v Európe, Slovensko je na šiestom mieste. Čím si vysvetľujete veľkú popularitu drogy v krajinách, kde jej užívanie nemá tradíciu?
Na toto nevieme odpovedať ani my, ani lokálne drogové agentúry (národné monitorovacie centrá siete REITOX). Rozprával som sa o tom viackrát aj s kolegami z Českej republiky, ale nikdy som nedostal odpoveď. V prípade Česka ja osobne vidím trochu odpoveď v tom, že Praha je vnímaná ako party mesto.
Naši západní susedia sú tiež číslom jeden v počte laboratórií na výrobu metamfetamínu – aj u nás dobre známeho pervitínu…
V tomto prípade však treba byť pozorný pri interpretácii štatistík. Je síce pravda, že počet českých laboratórií niekoľkonásobne prevyšuje ostatné európske krajiny, ale vo väčšine prípadov ide o drobných lokálnych varičov. Metamfetamíny a amfetamíny spolu s extázou patria k drogám, ktoré sú vývozným artiklom Európskej únie. Úlohu producentov však skôr plnia veľkovýrobcovia v krajinách Beneluxu či niekoľko väčších výrobcov v Rumunsku a Bulharsku, ktorý svoj tovar ponúkajú v poslednom čase na rastúci trh na Blízkom východe.