Koľko nových krajín vznikne v Európe za najbližších desať či dvadsať rokov?
V tejto súvislosti bude mimoriadne dôležité škótske referendum o nezávislosti. Môže výrazne ovplyvniť budúce usporiadanie Európy. V tejto chvíli sa nezdá, že by Škóti vo všeľudovom hlasovaní podporili nezávislosť. Prispeli k tomu aj olympijské hry v Londýne. Referendum však bude až o dva roky. Škótsko sa dovtedy môže rozhodnúť v prospech ukončenie zväzku s Veľkou Britániou.
Čo by to znamenalo?
Predstavte si, že si Škóti naozaj vyberú nezávislosť. Otvorí to veľa diskusií po celej Európe. Je tu Katalánsko, Baskicko, Flámsko, ďalšie časti Británie. Dúfajme, že to budú veľmi pozitívne debaty. Škótsko by sa mohlo stať modelom pre pokojné, demokratické delenie štátu na základe dohody zúčastnených strán. Škóti žili s rámci Británie dlho. Výsledkom môžu byť veľmi dobré vzájomné vzťahy. Preto si myslím, že by to mohol byť prijateľný model, na rozdiel od toho, čo sme videli v bývalej Juhoslávii.
Aj v prípade pokojného referenda v Škótsku však pôjde o rozpad štátu. Nie je to nebezpečné?
Áno, to je pravda. Možno je však potrebné začať debatu o tom, kto ako vníma takéto delenie. Musí to byť nevyhnutne niečo zlé? Mali by sme sa snažiť viac chápať, prečo je pre niekoho nejaký región dôležitý. Zamyslime sa nad tým, prečo sa snažíme nejaké územie kontrolovať. Máme na to ekonomické dôvody? Či historické a psychologické? Je to preto, že značná časť ľudí, ktorí tam žijú, sa identifikuje s „materským“ štátom? Lepšie pochopiť, ako to funguje, je veľká výzva do budúcnosti.
Ako si predstavujete takúto debatu? Na Slovensku máme napríklad značnú maďarskú menšinu. Čo ak príde s požiadavkami na autonómiu, prípadne nezávislosť. Môžeme jednoducho povedať nie, alebo o každom takom prípade musíme diskutovať?
Samozrejme, že môžete povedať nie. Keď však hovoríme o území, ktorého obyvatelia prejavujú snahu o autonómiu, všetko odmietať vedie k tomu, že ho môžete stratiť. V niektorých prípadoch napríklad môže ísť o to, že štát nechce prísť o región bohatý na suroviny. Dá sa však povedať, že takmer vždy existuje možnosť slušného kompromisu. Južný Sudán nie je úplné úspešný príbeh a dokonalý príklad. Ale na jeho území sú nerastné suroviny a dohoda o nezávislosti sa predsa zrodila.
Na Balkáne vidíme problém Kosova. Prichádza tu ešte do úvahy nejaké referendum o nezávislosti či prípadnom delení Kosova. Vidíte riešenie, keď pozície Belehradu a Prištiny sú definované jednoznačne?
Obrovská väčšina obyvateľov Kosova nechce byť súčasťou srbského štátu. Na druhej strane však na severe regiónu žijú Srbi, ktorí odmietajú samostatnosť Kosova. Vždy som hovoril, že by sme mali rešpektovať jednu aj druhú pozíciu. Cena za nezávislosť Prištiny by asi mohla byť tá, že sa vzdajú severu Kosova. Je to najlogickejšie riešenie. Nie je však veľmi populárne. Samotná koncepcia nezávislosti Kosova má problémy. To, čo sa stalo, sa už nedá zvrátiť. Priština má však pred sebou dlhú cestu, aby bola členom organizácií ako OSN, EÚ či NATO. Kosovskí futbalisti zatiaľ nemôžu hrať ani zápasy na medzinárodnej úrovni. Obyvatelia sa už tak z nezávislosti netešia. Neznamená to, že by sa chceli vrátiť späť pod správu Srbska, len stratili časť ilúzií. Pýtajú sa, čo nám nezávislosť priniesla, keď sme stále mimo. Možno je čas hľadať iný model. Časť Kosova Srbsku a zvyšok by sa mohol pripojiť k Albánsku.
Myšlienka veľkého Albánska však asi nebude na Balkáne veľmi populárna.
V Tirane a Prištine sa hovorí o bližších zväzkoch. Albánsko na speváckej súťaži Eurovízia reprezentovala speváčka z Kosova. Akákoľvek krajina, ktorá sa chce na Balkáne stať „veľkou“, však nebude veľmi populárna. Samozrejme, je tu najmä otázka Macedónska a vzťahu väčšinového obyvateľstva k Albáncom.
Pri možnostiach delenia štátov hovoríte o hľadaní kompromisov, referendách. Aký veľký však musí byť región, aby sa seriózne mohol uchádzať o nezávislosť? Stačí na to jedna dedina?
Z pohľadu medzinárodného práva neexistuje niečo ako minimálna veľkosť. Sú tu maličké pacifické štátiky. Máme však vžité predstavy o nezávislých krajinách. Taký štát by mal mať určené hranice, v ktorých žijú jeho obyvatelia, a mal by mať fungujúci vládny a hospodársky systém. Takže nehovoríme o minimálnej veľkosti, ale som skeptický k tomu, že by nezávislosť vyhlasovala nejaká dedinka v pohraničí.
Hranice však už nie sú sväté?
Asi ich za také stále pokladáme. Ale mali by sme sa viac zamýšľať nad tým, prečo ich tak vnímame. A pravdepodobne by sme mali mať lepšie mechanizmy na riešenie situácie, ak značná časť ľudí už v rámci týchto hraníc nechce žiť.