Podobné akcie sa však konali aj v Tokiu, Ženeve, Bruseli, Londýne, New Yorku a iných mestách po svete. Celkom sa na nich zúčastnilo vyše milióna ľudí. Najviac sa ich zišlo v Ríme, kde malo byť na Piazza del Popolo pol milióna protestujúcich a stotisícové davy boli aj v Miláne, Neapole, Turíne. A celú tú masu ľudí priviedol na námestia jeden človek – taliansky predseda vlády Silvio Berlusconi.
Takú schopnosť zmobilizovať verejnosť by mu mohli závidieť všetci politici. V tomto prípade by však asi nechceli byť na jeho mieste, lebo celá verejnosť tam prišla žiadať jeho odstúpenie z funkcie. Nešlo pritom o politickú akciu. Spustila ju skupina žien, ktorá na internete uverejnila výzvu talianskym ženám, aby prišli manifestovať za svoju dôstojnosť. Pod výzvu sa podpísali novinárky, spisovateľky, herečky i mníšky, známe aj menej známe mená.
Pohár trpezlivosti pretiekol
Autorky výzvy sa inšpirovali názvom knihy Prima Levyho Kedy, keď nie teraz, ktorá vyšla začiatkom osemdesiatych rokov minulého storočia a stala sa populárnou otázkou pre ľudské svedomie, kedy sa má ozvať, keď je ohrozovaná dôstojnosť života či život sám. Ohrozovaná, nie ohrozená. Nedokonavý vid naznačuje, že nejde o jednorazovú záležitosť, ale o sled udalostí, ktoré postupne degradujú hodnoty, na ktorých stojí dôstojný život. Berlusconi bol prvý raz predsedom talianskej vlády už v roku 1994 a aj teraz je na jej čele už vyše dvoch rokov, takže je namieste otázka, prečo sa proti nemu zdvihla taká vlna nevôle práve teraz. Poslednou kvapkou, po ktorej už pohár trpezlivosti časti talianskej verejnosti pretiekol, bola Karima el Mahroug, pre priateľov Ruby. Táto marocká tínedžerka je jedným z početných dievčat, ktoré sa zúčastňovali na večierkoch s Berslusconim. Problém bol, že v čase, keď tam Ruby vlani chodila, mala ešte len sedemnásť rokov, a tak Berlsusconiho obviňujú zo sexuálneho styku s neplnoletou a z navádzania neplnoletej na prostitúciu. Neviazaný život predsedu vlády nie je pre taliansku verejnosť nijakou novinkou (a na malú radosť tej talianskej to nie je novinka ani pre svetovú verejnosť). Novou skutočnosťou je, že súd žalobu milánskej prokuratúry prijal a šestnásteho apríla by mal ísť Berlusconi pred súd. No ťahačky so súdmi nie sú v prípade Berlusconiho ničím novým. Dobré platení advokáti zatiaľ každú kauzu dokázali nejako uhrať a keď nestačili tí, poslanci jeho vládnej strany sa postarali o prijatie zákonov, ktoré ho chránili pred súdnymi procesmi.
Výzva žien na protestné zhromaždenie však nesmerovala k tomu, aby riešila politický problém prijateľnosti takéhoto predsedu vlády. Chceli upozorniť, ako také správanie negatívne ovplyvňuje pohľad spoločnosti na ženy. Široká diskusia, ktorú výzva vyvolala, sa týkala celkového postavenia žien, ich zamestnanosti, práv, možnosti kariéry, platového ohodnotenia, materských povinností a podobne. Nechýbali filozofické úvahy o súčasnej konzumnej spoločnosti, ktorá prostredníctvom zdanlivo liberálneho rámca sexuálneho správania ženy čoraz viac usmerňuje do istého modelu. Dispozitív tohto usmerňovania (do hry zatiahli aj Foucaulta a jeho terminológiu) je komplexný a pôsobí vo viacerých rovinách. Nemá represívnu povahu, nesleduje starý patriarchálny model, kde sa žena musela podriadiť otcovi, manželovi a podobne. Žena v ňom vystupuje ako predmet túžby, zbavený tradičných pút počestnosti, ktorý sa bez zábran púšťa do erotickej hry zvádzania. Televízne programy sú plné krásnych ženských tiel, ktoré bez slov vrhajú vábne pohľady alebo sem-tam prehodia nejakú banalitu. Ide o sériovú produkciu prosperujúcej a ochotnej ženskosti, pripravenej urobiť všetko, aby upútala mužský pohľad. Treba povedať, že talianske televízne kanály sú v produkcii tohto typu ženskosti mimoriadne usilovné. Trvalá prítomnosť tohto modelu správania v televízii prispela k tomu, že sa stal bežný, prijateľný, ba vzorový. Prijali ho aj samotné dievčatá, dispozitív ich „zdisciplinoval“, zavládlo u nich presvedčenie, že byť schopná znamená vedieť upútať pozornosť vplyvných mužov.
Foto: ČTK/AP
Sloboda predávať svoje telo
Zákernosť tohto príkladu spočívala v tom, že všetko sa dialo v rámci zábavy, nešlo teda o vážnu vec. Prepojením postpatriachálneho dispozitívu erotického potešenia, v ktorom sa ocitlo ženské telo, s abstraktným modelom emancipácie sa dospelo k paradoxnému výsledku, že ženy dosiahli slobodu predávať svoje telo. Talianske feministky to neváhajú prirovnať k situácii po zrušení nevoľníctva, keď sa prví „emancipovaní“ námezdní robotníci stali „slobodnými predajcami vlastnej pracovnej sily“ (ako ich definoval Marx). Keď sa sloboda stane neviazanosťou, keď sa liberalizmus zamieňa s „liberizmom“, ktorý v mene voľnosti pre osobnú iniciatívu nemieni rešpektovať nijaké pravidlá, ženy sa ocitnú vo zvrátenej situácii, keď voľakedajšiu závislosť od muža – pána – nahradí neľútostný boj medzi mladými ženami o priazeň momentálne vplyvného muža. Nie je to už voľakedajší vládca, ale podnikateľ v oblasti zábavy, organizátor úspechu prostredníctvom „šťastia, na ktorom si ženy sedia“. Talianska tlač už dlhší čas medzi takýchto organizátorov (archaicky sa nazývali dohadzovačmi), ktorí sprostredkúvali dievčatá na Berlusconiho večierky, radí napríklad Lele Moru, filmového impresária, ktorý to, čo kritici volajú orgiami, nazval nevinnými posedeniami, kde si dievčatá s Berlusconim niečo zaspievajú alebo si pozrú nejaký film. Bezostyšné pokrytectvo je typickým prejavom cynizmu rímskeho plebsu, ktorý korumpovali už rímski cisári, a dobre ho vystihuje poznámka jedného rímskeho poslanca na adresu kolegov z Lombardskej ligy, keď sa prvý raz dostali do parlamentu a boli ešte dosť neohrabaní: Len sa tu nenadrapujte. Keď ste vy ešte behali po jaskyniach, my sme už boli buzeranti.
A medzi sprostredkovateľov pekných dievčat radia médiá aj svojho kolegu, dlhoročného riaditeľa spravodajstva na Berlusconiho televíznom kanáli Sieť 4. Volá sa Emilio Fede a neprajníci ho premenovali na Fido, čo je typické talianske pomenovanie pre psa (asi ako náš Dunčo), pre jeho nekonečnú oddanosť pánovi. Jeho správy pripomínali kórejskú televíziu, hovorilo sa v nich predovšetkým o tom, čo cez deň urobil alebo povedal „božský Silvio“.
Masový tlak má priniesť zmenu
Novému trendu sa prispôsobuje aj jazyk, dievčatá, ktoré ponúkajú sex za peniaze vo vyšších kruhoch, už nie sú prostitútky, ale spoločníčky na podujatiach, sprievodkyne, ktoré sú ozdobou rôznych „eventov“, najčastejšie ich nazývajú „escort“, čo je v Taliansku najviac „in“. Sú to zvláštne manažérky seba samých, podnikateľky s vlastným telom na trhu, ktorý akoby nemal ani pravidlá, ani hranice. Mnohé talianske ženy si však myslia, že stále ide o závislosť, keď o nič iné, tak o symbolickú podriadenosť, kde chýba skutočná autonómika a sloboda v rozhodovaní. Sú presvedčené, že prišla chvíľa, keď treba demaskovať postupy toho novodobého patriarchátu. Keď sa on naučil používať rafinovanejšie formy zvádzania a presviedčania, ženy musia využiť výsledky moderných sociálnych a psychologických metód výskumu, aby odhalili povahu tejto mediálnej manipulácie. Uvedomujú si zároveň, že postavenie žien v spoločnosti nezlepší ani tá najlepšia teoretická analýza sama osebe a treba ju podporiť verejným masovým tlakom. Preto sa rozhodli protestovať na námestiach.
Diskusie okolo povahy tohto protestu ukázali, v akej zložitej, takmer patovej situácii sa talianska spoločnosť nachádza. Berlusconi vyhral voľby, preto je predsedom vlády. Obvinenia z hospodárskych prechmatov, podplácania svedkov a sudcov sú podľa neho len ohováraním neprajníkov, ktorí mu závidia úspech. Tí prokurátori a sudcovia, ktorí ho z niečoho obvinia, sú v službách jeho politických protivníkov. Je presvedčený, že sudcovia ako vymenovaní štátni úradníci nemajú právo súdiť jeho – zvoleného zástupcu ľudu. Aj zhromaždenie žien je vlastne len abstraktným moralizovaním a v skutočnosti je prostriedkom politického boja.
S tým sa museli organizátorky protestu vyrovnať. Pripomínajú, že medzi prvými protestujúcimi ženami bola Veronica Lario, manželka Silvia Berlusconiho, ktorú urážalo manželovo flirtovanie so ženami v priamych prenosoch, kde im skladal poklony, aké sú pekné a ako by si ich hneď zobral, škoda len, že je ženatý. Veronica Lario napísala manželovi otvorený list a neskôr požiadala o rozvod. A škandálov s plateným sexom okolo Berlusconiho bolo za posledné dva roky viac ako dosť. Taliansky spisovateľ Claudio Magris, ktorý bol nedávno na Slovensku, rozprával, ako náhodou zazrel na televíznej obrazovke scénku, v ktorej nejaký herec obkolesený húfom mladých žien imitoval Berlusconiho. V istej chvíli, keď už došlo aj na obchytkávanie zadkov, sa mu zdalo, že to herec so svojou paródiou preháňa, no na svoje prekvapenie zistil, že nejde o žiadnu paródiu, ale o zábery so skutočným Berlusconim. Talianska verejná mienka bola k mačovskému dvoreniu, ktoré prekračovalo medze dobrého vkusu, odjakživa zhovievavá. Taliani sú v oblasti sexu známi chválenkári. Sami pripúšťajú, že vrcholný zážitok zo sexu nemajú talianski muži v posteli, ale v bare, keď sa s tým môžu pochváliť kamarátom.
Telo ako tovar
Zahraničie je k Berlusconiho správaniu oveľa menej tolerantné a prevláda názor, že predseda vlády robí svojej krajine hanbu. Doma má však stále vysokú podporu a mnohí ľudia súhlasia s jeho argumentáciou, že keď jeho protivníci nemajú silu poraziť ho v politickom boji, skrývajú sa za tógy sudcov alebo sukne mníšok a žien. Pripúšťajú, že Berlusconiho pravicová koalícia sa neraz zoberá viac vlastnými problémami a problémami svojho šéfa ako vážnymi hospodárskymi a spoločenskými otázkami, ale pripomínajú, že ľavicové zoskupenie, keď bolo pri moci, tiež pre rôznorodé záujmy a rivalitu politikov doviedlo svoju koalíciu za necelé dva roky k rozpadu. Ich posledný predseda vlády Prodi by o tom mohol rozprávať.
Politickí spojenci Berlusconiho svorne bránia. Ministerka školstva jeho vlády Mariastella Gelmini povedala, že na námestie prišli protestovať iba ľavicové snobky, takzvané „radical chic“, ktoré hovoria o dôstojnosti žien, ale každú ženu, ktorá vstúpi do Berlusconiho domu, označia automaticky za prostitútku. Účastníčky zhromaždenia jej však pripomenuli, že tam boli státisíce žien a mužov a slovo dostala nielen známa herečka, ale aj predsedníčka Únie prostitútok. Cez stranícke okuliare vidíme každú skutočnosť tak, ako potrebujeme. Tajomník politickej skupiny Pravica, čo je jeden z úlomkov bývalého Sociálneho hnutia, strany, ktorá sa dlho hlásila k Mussoliniho odkazu, na úkor protestujúcich žien zažartoval: „Ženy, ktoré teraz idú na námestia, sú dcérami žien, ktoré v šesťdesiatom ôsmom vyzývali ľudí, aby sa nevenovali vojne, ale láske. Dnes sa venujú vojne proti tým, čo sa venujú láske.“ Lenže „deti kvetov“ v šesťdesiatom ôsmom asi nemali na mysli platenú lásku medzi sedemdesiatštyriročným mužom a sedemnásťročným dievčaťom.
Skúsená bojovníčka za práva žien Dacia Maraini sa neobáva obvinení z moralizovania či politického zneužívania. Obáva sa, naopak, toho, že sa vytráca odvaha spravodlivo sa rozhorčiť, keď je treba. A boj za práva žien bol vždy aj politickým bojom. Taliansko patrí medzi krajiny s najnižšou zamestnanosťou žien. A nezamestnanosť mladých je na úrovni tridsiatich percent. Čoraz viac si musia zvykať na trhovú podobu medziľudských vzťahov. Mladým mužom sa odporúča, aby stále zvyšovali svoje intelektuálne schopnosti, lebo ich čaká konkurencia globalizovaného trhu. A dievčatám sa navrhuje, aby predali, rýchlo a lacno, jedinú vec, ktorá má na trhu stále vysokú hodnotu – telo na konzumáciu, lebo na rozdiel od schopností telo ako objekt sexuálnej túžby stráca vekom na hodnote.