Foto: Václav Jírů
Pripomeňme si túto neznámu epizódu zo života veľkého českého herca pri príležitosti nadchádzajúceho 120. výročia jeho narodenia.
Novomeský bol komunistický politik, ale na rozdiel od mnohých iných presadzoval názor, že nový režim by sa mal vyznačovať citlivým prístupom k „majstrom ducha“. Nemá zmysel ich spoločensky izolovať, opakoval, mali by dostať šancu uplatniť svoj talent, a to nehľadiac na prešľapy, ktorých sa dopustili v zložitých vojnových časoch.
Preto sa zastal aj viacerých slovenských umelcov, skompromitovaných spoluprácou s klérofašistickým režimom. Napríklad spisovateľa Mila Urbana, ktorý bol v kritických rokoch 1944 – 1945 šéfredaktorom denníka Gardista. A básnika Valentína Beniaka dokonca zamestnal na svojom povereníctve, hoci počas vojnového slovenského štátu bol tento umelec úradníkom ministerstva vnútra vedeného Šaňom Machom!
„Stranícki fundamentalisti na túto Novomeského údajnú mäkkosť a na protežovanie bývalých ľudákov poukazovali už v prvých rokoch po vojne, ale zatiaľ iba v zákulisných debatách,“ spomínal jeho priateľ generál Anton Rašla. „Neskôr, v čase procesov s takzvanými buržoáznymi nacionalistami, mu to vyčítali aj verejne.“
Od Rašlu pochádza aj informácia o Novomeského pokuse dostať Buriana späť na dosky, ktoré znamenajú svet. „Chcel to zrejme zariadiť tak, ako sa mu neskôr podarilo v prípade iného významného českého umelca, dirigenta Václava Talicha, " uviedol Rašla v jednom z našich posledných rozhovorov pred svojou smrťou v máji 2007. "Burian však mal v Čechách, osobitne v Prahe, viac neprajníkov aj medzi vysokopostavenými činiteľmi. A tí sa asi rozhodli nič mu nedarovať…“
Talich sa stal v roku 1949 šéfom Slovenskej filharmónie. Úlohu sprostredkovateľa vzal vtedy na seba skladateľ Eugen Suchoň. Tajne zaniesol pozývací list Novomeského do Berouna, kde sa 65-ročný dirigent nachádzal v akomsi vnútornom exile. Kto sprostredkoval pobyt a prácu na Slovensku Burianovi o tri roky skôr, nie je celkom jasné. Rašla o tom zrejme vedel, ale aj po desaťročiach o tom radšej pomlčal.
Najlepšie mu bolo v Piešťanoch
Kde všade na Slovensku Burian po vojne bol a čo tu všetko robil, to je zatiaľ neprebádaná téma pre historika. Už dnes však možno pomerne presne vymedziť skúmané obdobie. Začína sa koncom septembra 1945, keď herca po troch mesiacoch vypustili z pankráckeho väzenia v Prahe na slobodu, a pokračuje zhruba do začiatku júla 1946.
Vtedy sa uskutočnil prvý verejný proces s Burianom. Súd ho síce oslobodil spod obžaloby, ale honba na údajného kolaboranta v médiách neochabla. A navyše sa nachádzal aj pod drobnohľadom Štátnej bezpečnosti.
V Prahe a Čechách nemohol normálne vystupovať, čo trvalo prakticky do mája 1947, keď sa uskutočnil ďalší súdny proces. Verdikt znel na tri mesiace straty slobody nepodmienečne (tie si už odsedel pred dvoma rokmi vo vyšetrovacej väzbe) a na pokutu 500-tisíc korún. Ak by ju nezaplatil, hrozilo mu polročné väzenie.
Burianov životopisec Ondřej Suchý už pred dvadsiatimi dvomi rokmi vypátral, že v období po prepustení z vyšetrovacej väzby žil kráľ komikov niekoľko mesiacov v Piešťanoch.
Predsa len, na Slovensku sa v prvých povojnových rokoch nepohodlný človek ľahšie stratil ako v Čechách. Tam front nespôsobil také veľké škody, veď sa českým územím doslova prehnal, zatiaľ čo tu sa zdĺhavo bojovalo. Pri Liptovskom Mikuláši až dva mesiace! Výsledkom boli zničené komunikácie, ktoré sa len pozvoľna darilo obnovovať.
V Piešťanoch sa pre Buriana a jeho ženu Ninu našlo ubytovanie v známom kúpeľnom pavilóne Thermia Palace. Personál si kráľa komikov pamätal ešte z jeho krátkych medzivojnových pobytov. V pamätnej knihe kúpeľov sa z tých čias zachoval jeho zápis: „Svý revma každý tady nech, v lázních Píšťanech.“
Teraz sa však nikde neponáhľal, naopak, Piešťany mu pripadali ako spoľahlivý azyl pred početnými prenasledovateľmi z Čiech. Keď mu ktosi pripomenul, že pre Slovákov je naďalej kráľom komikov, rýchlo ho zavrátil: „Prosím vás, akýže kráľ, nanajvýš králiček.“
Väčšinu času vraj Burian trávil na kúpalisku Eva s jeho vtedajším správcom, priateľom Rudolfom Bačíkom. V Piešťanoch žije ešte Bačíkov syn Ladislav, niekdajší reprezentačný plavec. Krátko po vojne mal však iba 12 rokov a detské starosti. Na podrobnosti Burianovho pobytu si nepamätá a otec sa doma o tom nerozširoval. Akoby niečo tajil, čo je vzhľadom na spomínané okolnosti aj dosť pochopiteľné.
Najsledovanejší komik pod slnkom
O Buriana sa intenzívne zaujímala ŠtB. Najmä v roku 1946, pred prvým procesom s komikom, ale aj po ňom tajná polícia monitorovala každý jeho pohyb. Už desať dní po procese, 19. júla, je Burian opäť v Piešťanoch. Zdrží sa tu iba tri dni, ale hlásenie majora Viktora Sedmíka zo VI. odboru Povereníctva vnútra (štátna bezpečnosť) pre ministerstvo vnútra v Prahe je viac ako vyčerpávajúce.
„V. B. sa ubytoval hoteli Eden a dňa 21. 7. rozhodoval futbalový zápas medzi jedenástkami vysokoškolákov a zakladajúcich členov športového klubu v Piešťanoch,“ hlásil Sedmík pražskému nadriadenému Bouchalovi. Pre ľudí, ktorí poznali Buriana, to nebolo nič zvláštne. Herec mal svojho času povesť skvelého futbalového brankára a tomuto športu zostal verný celý život.
Burian si zrejme myslel, že po zastavení trestného stíhania a oslobodzujúcom rozsudku môže obnoviť aspoň svoje kabaretné vystúpenia, aj keď iba na Slovensku. „Dňa 24. 7. boli v Bratislave vylepené plagáty, podľa ktorých V. B. vystúpi spolu s Jaroslavom Jankovcom a Daliborom Ptákom 30. a 31. 7. 1946 vo veľkej sále Reduty,“ hlásila ŠtB.
Tieto vystúpenia sa s najväčšou pravdepodobnosťou neuskutočnili. Úrady ich zakázali, vraj organizátori vylepili plagáty skôr, ako požiadali o povolenie príslušné štátne inštitúcie.
Na slovenskom vidieku však Burian zrejme urobil „šnúru“ kabaretných vystúpení. A začali sa tu premietať aj filmy s Vlastom Burianom v hlavnej úlohe. Pre pražské ministerstvo vnútra to už bolo priveľa. S konečnou platnosťou zakázalo nielen Prednostu stanice či Antona Špelca ostrostrelca, ale vôbec „premietanie filmov so skompromitovanými hercami“ na celom území ČSR.
„Uvidíme Vlastu Buriana v klietke?“ pýtalo sa o mesiac neskôr Rudé právo. A pohoršene dodalo: „Zdalo sa, že bude rád, že to s ním tak nezaslúžene dobre dopadlo a zalezie niekde do kúta. On sa však namiesto toho chystá verejne vystupovať, ale už nie kdesi na Slovensku, ale priamo v Prahe!“
To už bola premyslená provokácia, prihrávka na smeč represívnym orgánom. Podľa českého teatrológa Vladimíra Justa, ktorý túto mediálnu štvanicu na kráľa komikov kedysi dopodrobna zmapoval, však mohlo až po tejto „ťažkej delostreleckej príprave“ prísť konečné riešenie prípadu Burian.
Tu už bola pomoc Novomeského málo platná. O celej veci rozhodoval minister vnútra Václav Nosek a jeho stranícki bosovia s červenými knižkami.
Nevedel sa vpratať do pomerov
Pripomeňme si v skratke Burianovu kalváriu. Do väzenia sa dostal podobne ako Talich už koncom mája 1945. Trojlístok slávnych „koloušov“, ako nazývali vtedy v Čechách kolaborantov, dopĺňala herečka Adina Mandlová. „Ľudia sa na nás chodili dívať ako na tri divé zvieratá v klietke,“ napísala oveľa neskôr v spomienkovej knihe Dnes sa už tomu smejem.
Vtedy sa nesmiala, ale ani neplakala. Chodbový dozorca v pankráckej väznici jej vystrúhal poklonu: „Musíte byť asi z kameňa, nevyroníte jedinú slzu, zatiaľ čo Vlasta Burian v svojej cele plače od rána do večera.“
Burian podľa viacerých svedectiev niesol toľké poníženie naozaj veľmi ťažko. Poníženie a zradu. Opustili ho mnohí priatelia vrátane tých, ktorých prichýlil pod strechu svojho divadla v čase protektorátu. Keby len opustili! Niektorí prejavili ešte väčší nevďak a proti Burianovi svedčili vyfabrikovanými obvineniami.
Najprv mu však zobrali divadlo, ktoré v deň Burianovho uväznenia premenovali na Divadlo kolektívnej tvorby.
Závodnú milíciu, inými slovami revolučných gardistov, vtedy viedol istý František Plodr. Bývalý futbalista a podradný herec, ktorého Burian prijal ešte pred vojnou do svojho súboru zo súcitu nad jeho skončenou športovou kariérou.
„Divadelný súbor, ktorý roky živoril v tieni hviezdy, vzal svoj osud do vlastných rúk,“ uvádzalo sa vo vyhlásení nových pánov. Podľa Rašlu, ktorý vtedy pôsobil na generálnom štábe Československej armády v Prahe, sa v tom prejavila závisť „malého českého človeka“. V povojnových pomeroch sa obrátila proti každému, kto si v protektorátnej mizérii dovolil „žiť a užívať“.
Buriana v priebehu dvoch povojnových rokoch trestne stíhali trikrát. Naposledy v máji 1947. Obžaloba sa sústavne menila a nabaľovala. Burianovi postupne prišili prijatie nemeckého občianstva (nepotvrdilo sa), nacistický pozdrav (hajloval zo žartu), rozhlasový skeč so známkami antisemitizmu (ten skutočne nahral), národnú cenu udeľovanú umelcom za protektorátu.
Just však narátal desať prominentných umelcov z obdobia realsocializmu, ktorí dostali rovnakú protektorátnu cenu ako Burian, ale po vojne sa im nič nestalo. Naopak, išli hore a postupne sa stávali národnými umelcami! Boli medzi nimi filmový režisér Otakar Vávra, maliar Max Švabinský či herec Zděnek Štěpánek. Prečo na to doplatil iba Burian?
„Svojou povahou a svojím založením sa zrejme nevedel vpratať do nových pomerov,“ povedal jeho dlhoročný filmový partner Jaroslav Marvan. Inými slovami, nedokázal sa včas pridať na správnu stranu.
Najviac však Burianovi priťažila vyšetrovateľmi vynútená výpoveď herečky Lídy Baarovej. Uvádzalo sa v nej, že komik často navštevoval rôzne pánske večierky s nemeckými pohlavármi, aby z toho materiálne ťažil. Ten istý Burian, ktorý za protektorátu odmietol hrať v akomkoľvek nemeckom filme a mal z toho vytriasačky?
Bol už len tieňom bývalého kráľa
Baarová neskôr svoju výpoveď stokrát oľutovala a odvolala, Burianovi to však už nepomohlo. Až do roku 1950 nesmel nikde verejne vystúpiť. V úplnej izolácii prepadol ťažkým depresiám a alkoholu. Napokon mu po ponižujúcej sebakritike dovolili vrátiť sa na scénu, ibaže v Kladne. Bol to však už len tieň bývalého kráľa komikov, človek s vážne podlomeným zdravím.
Vďaka Janovi Werichovi dostal nejaké vedľajšie úlohy vo filme, často cestoval po republike s estrádnymi vystúpeniami. Slovensko neobchádzal, naopak. František Dibarbora neskôr Suchému rozprával, ako ho Burian prosil, aby mu tu vybavil nejaký kšeft. „On, taký geniálny komik, a musel si hľadať prácu!“
Dožíval s mizerným dôchodkom po boku manželky, ktorá ho nikdy neopustila. Zomrel v roku 1962, posledné predstavenie dohral s ťažkým zápalom pľúc. Nina Burianová skonala o tri mesiace neskôr, údajne na mužovom hrobe.
Vlastu Buriana rehabilitovali až v apríli 1994. O šesť rokov neskôr získal v ankete televíznych divákov titul komik storočia. Kto z nás si dokáže predstaviť poriadny koniec roka bez filmovej veselohry s Vlastom Burianom?