Komunizmus poznal len zo susednej severnej Kórey, preto mal obavy. Nevedel, čo od postkomunistickej krajiny čakať. Upokojil sa, až keď na hranici prešiel úplne bežnou kontrolou a bez problémov dostal víza. Kultúrny šok netrval dlho. Mesačnú služobnú cestu v Nitre si pochvaľoval. „Vďaka nej som bol prvý, kto Kórejčanom predstavil Demänovku,“ smeje sa po rokoch.
Keď pán Jun sedel na prvom stretnutí so slovenskými obchodnými partnermi, sledovali sa so záujmom. Pripadali si navzájom akosi exoticky. Medzičasom uplynuli dve desaťročia, počas ktorých sa na Slovensku usadilo množstvo kórejských firiem. Pre Slovákov však napriek tomu Kórejčania ostali zahalení tajomstvom. Ako vnímajú Slovákov, Slovensko a ako sa im u nás žije? Zisťovali sme to v dvoch kórejských rodinách.
Z toho, čo najskôr vyzeralo ako jednorazová služobná cesta do neznámej krajiny v srdci Európy, sa napokon stal dlhoročný vzťah. Jun na Slovensku úspešne rozbehol projekt, na ktorom pracoval až do roku 1994. Doma v Kórei sa neohrial ani rok a firma ho poslala znova na Slovensko, aby rok študoval slovenčinu. Hoci preferuje rozhovor v angličtine, jeho slovenčina je veľmi dobrá.
„Slovenčina je síce zložitý jazyk, ale logický. Podľa mňa logickejší ako angličtina. V nej je príliš veľa výnimiek. Ja síce neviem lepšie po slovensky ako po anglicky, ale keď porovnám, koľko som sa učil angličtinu a ako dlho slovenčinu, váš jazyk mi asi ide ľahšie. Až na ten dokonavý vid,“ hovorí usmievavý Kórejčan, ktorého slovenskí kolegovia prekrstili na Júliusa.
V roku 1995 Július študoval na Univerzite Komenského, následne precestoval celé Slovensko od Košíc cez juh i sever až po Záhorie. Napriek tomu, že ďalších desať rokov pracoval opäť doma v Ázii, na Slovensko nezabudol. Keď sa na prelome tisícročí vybral s manželkou a dvoma deťmi na letný dobrodružný výlet po Európe, Slovensko bolo pevnou súčasťou plánu ich cesty.
Orchester Yeodo
Už takmer tri desaťročia vystupuje po svete známy detský symfonický orchester Yeodo z Kórey. Práve zajtra sa predstaví v Bratislave. V nedeľu o 19.30 vystúpi stočlenný kórejský zbor na spoločnom koncerte s Bratislavským chlapčenským zborom. Deti, viaceré len desaťročné, hrajú diela od Bizeta, Chopina, Straussa a ďalších. Koncert sa uskutoční vo Veľkom koncertnom štúdiu Slovenského rozhlasu.
„Od čias, keď som tu pracoval, som chcel rodine ukázať Vysoké Tatry. Tento sen sa mi splnil nádherným spôsobom. V deň, keď sme sa vybrali lanovkou na Lomnický štít, bolo krásne jasno bez jediného oblaku,“ spomína Július. Keď sa teda v roku 2005 naskytla možnosť pracovať na Slovensku pre spoločnosť Samsung, rodina neváhala a presťahovala sa do Bratislavy.
Dnes žijú v byte v centre hlavného mesta. Na prvý pohľad sa ich príbytok nelíši od slovenských. Len kde-tu sa objaví drobná dekorácia, ktorá pripomína Ďaleký východ. Veľký rozdiel nájdeme až v kuchyni. Okrem klasickej chladničky je tu ešte jedna. Menšia. Špeciálne určená na skladovanie národného jedla kimči. Vraj patrí k povinnej výbave kórejských domácností. A kimči sa je aj dva – tri razy denne.
Najlepším darčekom sú šúpolienky a alkohol
Jedlo je vďačnou témou pri porovnávaní kultúr. Rozdiely v stolovaní sú jasné na prvý pohľad a nielen preto, že namiesto príboru sa pri tanieroch objavia paličky. Kým na Slovensku sme zvyknutí na pevné kombinácie jedál aj s prílohami, Kórejčania rozložia na stôl veľké množstvo misiek a tanierov a každý si vyberie. Prevládajú dve výrazné chute. Pikantná a slaná.
V Bratislave sú špecializované kórejské potraviny, a tak nie je problém zohnať takmer všetky suroviny. Ak aj niečo chýba, šikovná gazdiná sa už naučila, ako nahradiť nedostatkový tovar. „Keď napríklad nevieme zohnať bielu reďkovku na kimči, použijeme kaleráb,“ hovorí. U Junovcov sa varia väčšinou ázijské jedlá, no vedia si pochutnať aj na slovenských špecialitách.
Jedlom začíname rozhovor aj s Cho Dže-kjongom, manažérom v žilinskom závode automobilky Kia. Na Slovensku je už takmer štyri roky, čo znamená, že jeho pôsobenie v strede Európy sa onedlho skončí. Priznáva, že nehovorí po slovensky a že v jeho príbytku sa slovenské jedlá nevaria. Ešte pred odchodom do Ázie by však aspoň raz chcel zvládnuť pripraviť si bravčové koleno, jedno z jeho najobľúbenejších jedál.
„Bryndzové halušky alebo bryndzové pirohy s veľmi dobrým slovenským pivom,“ opisuje svoju ďalšiu obľúbenú kombináciu. Nepohrdne ani korbáčikmi, kuracou polievkou s rezancami alebo kapustnicou, ktorá mu pripomína kórejskú polievku s kimči. S potmehúdskym úsmevom vyslovuje slovo hruškovica a dodáva, že doma taký silný alkohol nemajú. Ich ryžové pálenky sodžu majú menej ako 20-percentný obsah alkoholu.
Alkohol je tiež obľúbeným darčekom počas ciest späť do Kórey. Kým Július nosí priateľom a známym obľúbenú Demänovku, Cho sa bez váhania vyzná k obľube vinárskej značky Mrva&Stanko. Deťom príbuzných zase nosí vineu. Do Ázie s Kórejcami cestujú aj desiatky bábik zo šúpolia. S nadšením o nich hovoria obe rodiny. Júliusova rodina má dokonca sériu bábik v podobe anjelov na čestnom mieste pri vchode do obývačky.
„Presne takéto súpravy anjelov radi rozdávame ako dar,“ hovorila Júlisova žena a nezabudla zložiť kompliment ani klasicky zdobeným slovenským veľkonočným krasliciam. „Bábiky zo šúpolia a ďalšie vaše typické ľudové predmety pôsobia v kórejských príbytkoch veľmi exoticky. Keď si ich tam niekto vystaví, ľudia sa pri nich pozastavia, určite ich zaujmú,“ dodáva Cho.
Návštevy domova sú pre Kórejčanov vzácne. Cho sa do Ázie dostane len raz za rok. Vždy v decembri na jeden týždeň. Jun bol za posledných šesť rokov doma len dvakrát. Keď naznačujeme, či za to môže prílišná oddanosť práci, obaja nezávisle od seba začnú vysvetľovať rovnaký príbeh. Uvedomujú si, že na Slovensku ich mnohí ľudia vnímajú ako workoholikov, preto pracovnej téme venujú zvláštnu pozornosť.
Obetujú sa deťom. Slováci doma, Kórejčania v práci
Pre Slovákov pôsobí kórejské pracovné nasadenie exotickejšie ako pre Kórejčanov šúpolienky. Nečudo, že sa o prísnych kórejských predákoch už v slovenských médiách popísalo mnohé. Keď sa Kórejčanov pýtame, ako trávia víkendy, priznajú, že v práci sú bežne šesť, no niekedy aj sedem dní, keď to situácia vyžaduje. Odkiaľ to pramení? A majú Kórejčania vôbec rodinný život?
Cho začne odpoveď historickým exkurzom. Spomína na Kóreu šesťdesiatych rokov, keď bola po zničujúcej vojne so severným susedom jednou z najchudobnejších krajín sveta. Bez nerastného bohatstva a so silnými susedmi za chrbtom sa celá spoločnosť rozhodla, že budúcnosť je vo vzdelaní. Rodičia začali teda tvrdo pracovať, aby deťom zabezpečili najlepšie školy a vyhliadky do úspešnejšej budúcnosti.
Československo v kórejskom konflikte
Málo sa vie, že Československo bolo spolu s Poľskom, Švajčiarskom a Švédskom jednou zo štyroch neutrálnych krajín, ktoré po podpísaní prímeria po kórejskej vojne v roku 1953 dohliadali na dodržiavanie dohody o prímerí. Československí vojaci vykonávali na kórejských hraniciach dozor dlhých štyridsať rokov, až do roku 1993. Československo síce medzi dozerajúce krajiny navrhla severná strana, ale misia pôsobila na základe dohody, s ktorou súhlasili obe znepriatelené strany.
Táto snaha rokmi nevymizla. Posilňovala ju aj vrodená súťaživosť Kórejčanov. Július však namieta proti tvrdeniu, že Kórejčania sú viac zameraní na prácu ako na rodinu. „Rovnako ako Slováci myslíme predovšetkým na svoje deti. My chceme veľa zarábať, aby sme im mohli zaplatiť dobré školy, vy si zase viac ceníte čas, počas ktorého môžete byť reálne s nimi. Všetci sa chceme pre deti obetovať, len každý iným spôsobom.“
Stretnutie kultúr je podľa Choa prospešné. Myslí si, že spolupracujúci Kórejčania a Slováci sa navzájom ovplyvňujú. Július hovorí aj o užitočnom miešaní kultúr v pracovnom procese. „My hovoríme, že začať znamená mať polovicu hotovú. Často teda začneme pracovať bez prípravy a problémy riešime za chodu. Západné kultúry zase viac plánujú a analyzujú. Je dobré, keď človek vie tieto spôsoby vhodne kombinovať,“ myslí si riaditeľ oddelenia materiálového hospodárstva z galantského Samsungu.
Pred svojím prvým príchodom na starý kontinent nevedel ani jeden z Kórejčanov, čo môže od Slovákov očakávať. Podľa Júliusa sú pre Kórejčanov Európania zahalení tajomstvom, väčšinu cudzincov v krajine totiž tvoria Američania. Cho si zase predstavoval, že u nás narazí na chladných individualistov. Obaja po svojich skúsenostiach označujú Slovákov za srdečných a otvorených ľudí.
„Keď som sem prvýkrát prišiel, nečakal som, že tu uzavriem nejaké hlbšie priateľstvá. Pred príchodom som dlho uvažoval, ako komunikovať so Slovákmi. Napokon to prišlo celkom prirodzene. Keď som bol otvorený ja, druhá strana bola tiež,“ spomína Jun. Kým v bežnej komunikácii nemá problém, dodnes si celkom nezvykol na slovenský zmysel pre humor.
„Keď rozprávam vtip, málokedy sa niekto zasmeje, náš zmysel pre humor je dosť odlišný. Slovákov viem rozosmiať skôr nejakou akciou alebo krátkou vetou. Napríklad keď nastane situácia, v ktorej všetci čakajú, že poviem yes, teda po slovensky áno. Ja však poviem no. To síce po anglicky znamená nie, v slovenčine však áno. Keď sa ľudia zasmejú, som veľmi šťastný,“ hovorí Július.
Zábava s divými zvieratami aj talentovými šou
Ako teda vyzerá bežný život kórejskej rodiny na Slovensku? Z pohľadu hlavy rodiny najmä pracovne. Kórejčania pracujú neraz do večerných hodín a tiež šesť dní v týždni. Spoločné večere či výlety sú skôr sviatkom. Cho navyše ostáva cez týždeň v Žiline, kým rodina žije v Bratislave. Čo mu na „týždňovkách“ spríjemňuje život?
Napríklad výhľad na Fatru. Z kancelárie výcvikového strediska automobilky má cez veľké presklené okná nádherný výhľad na okolité hory. Tie mu pripomínajú ďalekú domovinu, veľká časť Kórey je totiž hornatá a mnohé miesta sa podľa Kórejčana ponášajú napríklad práve na Fatru. Fascinuje ho aj to, že na Slovensku mal už viacero možností stretnúť divo žijúcu zver. V Kórei je to vraj pri mestách takmer nemožné.
„Videl som srnky a bol som v úžase. Keď mi slovenskí kolegovia povedali, že sa u vás dá spozorovať aj medveď, tajne som sa na to stretnutie tešil. Napokon sme mali to šťastie, že sme ho zazreli aj s celou rodinou. Chvalabohu, že sme boli v aute, lebo vzdialenosť medzi nami a medveďom bola len asi desať metrov,“ opisuje nadšene zážitok, ktorého sa Slováci skôr desia.
Deťom oboch pánov zaberá najviac času škola. „Súkromná,“ nezabudne viackrát podotknúť Július, čím len potvrdzuje, že Kórejčanom na vzdelaní ich detí naozaj preveľmi záleží. Kórejské deti u nás navštevujú medzinárodné školy, kde sa učia vo svetových jazykoch. Slovenčina chýba, ale nejaké základy si pri komunikácii so slovenskými deťmi osvojili.
Majú Júliusove deti iný život ako slovenskí tínedžeri? Hrdý otec sa najskôr zasmeje a povie, že tínedžeri sú všade na svete rovnakí. Z jeho odpovede je však jasné, že sú vedené zrejme o čosi prísnejšie ako typické slovenské detváky. Ako trávia voľný čas? Syn hrá na gitare v kapele, dcéra na husliach v školskom orchestri. Oboch tento rok čakajú náročné skúšky, preto majú voľna pomenej.
Kým Július strávi väčšinu týždňa v práci, jeho manželka má na deti dostatok času. Hoci sa najskôr chcela zamestnať aj ona, pre jazykovú bariéru napokon ostala v domácnosti. Kedykoľvek sa však vyskytne príležitosť, rada sa zapojí do dobrovoľníckych aktivít. Keď sa rodina stretne večer v obývačke, nelíši sa od slovenskej. V poslednom čase napríklad Junovci radi pozerali talentové šou.
Bombardovanie znepokojí viac v Európe ako doma
Mimo práce sa kórejské rodiny stretávajú navzájom len zriedka. Výnimkou sú kórejské sviatky a tiež niektoré náboženské skupiny Kórejčanov, ktoré majú na Slovensku vybudovanú prepojenú komunitu. Všetci Kórejčania však radi cestujú, keď majú možnosť, a Slovensko je pre nich dobrou základňou pre spoznávanie Európy.
Rodina Choa bola počas posledných letných dovoleniek napríklad vo Francúzsku, v Taliansku, či v Nemecku. „A chodíme aj do Malej Fatry. Všetkým svojim návštevám, ktoré prídu na Slovensko, odporúčam Jánošíkove diery,“ hovorí manažér automobilky. „Podobne ako iní Bratislavčania aj my radi zájdeme na bicykli či na korčuliach na hrádzu,“ uvádza zase Július.
A čo im najviac chýba z domova? Jednoznačne priatelia a rodina. Linky domov boli obzvlášť žeravé v novembri minulého roku, keď spravodajské stanice celého sveta priniesli informácie o bombardovaní juhokórejského ostrovčeka severokórejskými silami. „Hneď som písal rodine a bol som rád, že je všetko v poriadku. Keby som však bol doma, nebral by som to tak vážne, tam sme na to napätie zvyknutí,“ dodáva Július.
Kým Cho má svoj čas na Slovensku presne určený, Jun nevie, kedy príde čas posunúť sa niekam inde. Závisí to od pomerov v spoločnosti. Uvidí, kde bude viac potrebný. „Niekedy však rozmýšľam o tom, že po odchode z firmy by som na Slovensku rád ostal robiť nejakú dobrovoľnícku prácu. Ktovie,“ uzatvára Július.
