Už sa stalo, že vám nebožtík pri prevoze z nemocnice ožil?
Nie, počul som však o prípade – stal sa vari pred ôsmimi rokmi – keď pacientku už prikrytú plachtou odvážali v nemocnici na patológiu a sanitárovi sa zrazu prihovorila vo výťahu: Kde som to? Išlo zrejme o klinickú smrť, a nie smrť biologickú, definitívnu, za ktorú sa považuje nezvratné vyhasnutie mozgových funkcií.
Rozprávajú sa celé príbehy o tom, ako mŕtvy otvoril po prevoze do pohrebnej služby oči. Nič také zatiaľ nebolo?
Ak sa na niekom vykoná pitva, oči už nikdy neotvorí! Ale stal sa nám prípad, keď na istej patológii zamenili dvoch mŕtvych a my sme na to neprišli.
Ako je niečo také možné?
Zhodou okolnosti a akoby na potvoru to boli dvaja muži približne v rovnakom veku okolo 80 rokov a skutočne sme neboli schopní identifikovať, že jeden je X, kým druhý Y, a nie naopak. Ako nám nebožtíkov odovzdali, tak sme ich prebrali. Označili sme ich štítkom, ktorý ich sprevádzal. Až tesne pred pohrebom sa štítok dáva z ruky dole.
Čo nasledovalo?
S jedným bola rozlúčka na cintoríne, s druhým v krematóriu, tá bola o dva dni skôr. To znamená, že rodina sa lúčila s cudzím mŕtvym. Riadne ho pochovali, my sme telesné ostatky spopolnili. Rodina na cintoríne však o dva dni zistila, že pochováva nepravého: Preboha, však to nie je náš!
Žalovali vás?
Mohli za to zriadenci patológie, ale zle bolo iba na nás, na pohrebnú službu. V oboch prípadoch sme vracali peniaze, čiže mali sme čistú stratu. Aj sme zvažovali zažalovať nemocnicu, ale dokazovalo by sa to ťažko. A tak sme od toho upustili.