Lukašenko je prezident, ktorý si privlastnil Bielorusko

Životosprávou je svetlým vzorom, držaním kormidla moci odstrašujúcim štátnikom. Lukašenko rád športuje. Hráva futbal, hokej, tenis. Nefajčí a vzťah k vodke má veľmi vlažný. Ako prezident stelesňuje postrach opozičných demokratických síl. Vyslúžil si dokonca prezývku posledný európsky diktátor.

Viackrát obviňovaný, že výsledky sfalšoval, sa dokáže vynájsť, aby výraz manipulovanie s hlasmi obrátil vo svoj prospech. „V marci 2006 som dal príkaz, aby som v prezidentských voľbách nemal 93 percent, ale približne 80 percent, presné číslo si už nepamätám,“ povedal pre denník Izvestia. Lukašenko to odôvodnil vnímaním občanov: " Ak dostanete nad 90 percent, ľudia to psychologicky odmietnu prijať. Ale bola to pravda.”

V apríli tohto roku pobavil iným tvrdením o svojom pôsobení na čele štátu. " Ak mám byť úprimný, mám za sebou mnoho práce. Ak by sa našiel iný prezident, žiadna tragédia, aj tak sa raz bude musieť nájsť," citovala ho agentúra ČTK. V skutočnosti si protirečí, lebo všemožnými prostriedkami zastrašuje opozičných politikov, zaháňa ich do kúta tak, aby bolo každému jasné, že pánom štátu je Lukašenko a v blízkej dobe na tom nemieni nič zmeniť.

Lukašenko je ženatý, lepšie povedané, pravdepodobne sa stále ešte nerozviedol, hoci ide o mŕtvy vzťah. So ženou, ktorá má od neho obrúčku, totiž nežije. Má s ňou dvoch dospelých synov, po odlúčení mu pribudol tretí potomok.

Dlho sa špekulovalo, aké milé chlapča sa objavuje na verejnosti po jeho boku. Lukašenko nakoniec potvrdil chýry, že má tretieho syna. „Predsa to nie je žiadne tajomstvo, prečo by som to mal tajiť? Ako by som mohol matke a deťom nahovoriť, že je cudzí a nie môj?“ povedal v júli 2008 v rozhovore s ruskými novinármi.

Matka Lukašenkovho najmladšieho syna sa zrejme volá Irina Abjelská, ide o niekdajšiu prezidentovu osobnú lekárku.

Objavovanie sa s týmto chlapcom na verejnosti zapadá do názoru, že bieloruský prezident sa v poslednom čase snaží zviditeľniť ako vládca s príjemnou dušou. Zjavne mu záleží na poľudštení imidžu. Nevzišlo to určite iba z jeho hlavy, pretože s priznaním nemanželského potomka vyrukoval v čase, keď sa dohodol na spolupráci s vynikajúcim britským politicko-marketingovým odborníkom. Lukašenko uzavrel v auguste 2008 dohodu s Timothym Bellom, ktorý radil niekdajšej britskej premiérke Margaret Thatcherovej.

Foto: SITA/AP

Lukašenko, bieloruský prezident Alexandr Lukašenko na vojenskej prehliadke pózuje v uniforme vrchného veliteľa ozbrojených síl, vedľa neho stojí dievčatko v bieloruskom kroji.

Budovanie obrazu o dobrotivom, usilovnom a skromnom prezidentovi nabúrali v tomto roku reportáže ruskej televízie. Dokumenty s názvom Krstný baťka vykreslili Lukašenka ako mocibažného psychopata, ktorý odstraňuje politických oponentov. Bola to evidentne pomsta Kremľa za to, že prestal Moskvu poslúchať – napríklad odmietol uznať jednostranne vyhlásenú nezávislosť Abcházska a Južného Osetska.

Štyri dosiaľ vysielané časti Krstného baťku opisujú bieloruského prezidenta napríklad aj ako násilného človeka. " Lukašenko kedysi nemal v pláne vstúpiť do politiky, nakoniec sa pre ňu rozhodol, aby získal beztrestnosť. Keď bol predsedom poľnohospodárskeho družstva, zbil jedného pracovníka. Kopal doňho v čižmách. Kandidoval za poslanca, aby mal zaručenú imunitu. Keď ho zvolili, vyšetrovanie išlo do stratena," povedal exminister pôdohospodárstva Vasilij Leonov pre televíziu NTV, ktorá nakrútila tento seriál dokumentov.

Jeden z týchto dielov prisúdil Lukašenkovi označenie psychopat. Ruskí lekári tvrdia, že trpí duševnou poruchou, ktorú mali aj iní diktátori. Ide o takzvanú mozaikovú formu psychopatie. „Lukašenko sa podobá na Stalina i Hitlera, ktorým boli vystavené rovnaké diagnózy,“ hovorí v relácii psychiater Dmitrij Šegeľskij. Dokladá to tvrdením, že Lukašenka pre túto duševnú poruchu pred troma desaťročiami vyradili z armády.

Podľa Šegeľského má bieloruský prezident všetky príznaky: impulzívnosť, nedostatočnú kontrolu nad svojím správaním, sklony manipulovať okolím, tendenciu skresľovať fakty, vášeň pre konšpiračné teórie, neschopnosť udržiavať osobné vzťahy s ľuďmi i nekritické sebahodnotenie.

Napriek tomu, že Lukašenko rád opakuje, že nie je chorobne závislý od funkcie, prezidentskou kanceláriou vypracúvané prieskumy verejnej mienky priebežne pred voľbami ukazovali, že percentá popularity mu prihadzujú na jeho objednávku.

Politológ Andrej Ljachovič sa nazdáva, že podľa tejto objednanej predvolebnej matematiky volebné komisie zariadia, aby väčšina hlasov nerozhodnutých Bielorusov pribudla Lukašenkovi. „Ide o to, aby mal viac ako 80 percent – podobne ako naposledy v roku 2006,“ napísal v analýze, ktorú zaslal do Pravdy. Vtedy vyhral so ziskom takmer 85 percent.

Výrazne odlišnú voličskú náladu zistil Nezávislý ústav socioekonomických a politických štúdií. „Lukašenka otvorene podporuje 44 percent Bielorusov. Celkový súčet opozičných kandidátov je 37,9 percenta,“ informoval Pravdu tento inštitút z Minska. Znamenalo by to, že sa uskutoční druhé kolo volieb, pretože v prvom treba mať na triumf viac ako polovicu odovzdaných hlasovacích lístkov.

Opozícia nepochybuje o tom, že Lukašenko urobí maximum, aby výsledky sfalšoval a dal sa potvrdiť vo funkcii už 19. decembra, čiže zajtra v prvom kole. Prezident ťaží najmä z toho, že bežným ľuďom garantuje sociálne istoty známe z čias socialistického Československa a udržiava bezpečnosť na uliciach.

Výčitky, že voľby sfalšuje, označuje Lukašenko za nehorázne urážky. „Približne 70 percent je pripravených hlasovať za mňa. Celá opozícia môže získať iba jeden a pol percenta. Prečo by som potreboval podvádzať?“ citovala agentúra DPA jeho pohľad na voličov, ktorí majú jasno v hlave, koho podporia.