Kedy konkrétne ste si to uvedomili?
Pri prevoze rakvy s ostatkami starého otca z Chicaga do Bratislavy a Martina pred ôsmimi rokmi. Podrobne to opisujem v úvodnej kapitole knihy. Keď rakvu ukladali do hrobky na Národnom cintoríne, zaznela štátna hymna. Čestná stráž poskladala vlajku, ktorá celou cestou z Chicaga zdobila rakvu, a podala ju svojmu veliteľovi. Ten mi ju podľa stáročnej tradície odovzdal a zasalutoval. Chytil som ju trasúcimi sa rukami a slzy sa mi tisli do oči.
Mnohí vtedy spozorovali, že vám vyhŕkli slzy.
O pár dní neskôr, už opäť v Bratislave, ma dokonca jedna neznáma pani spoznala na ulici a prihovorila sa mi: vraj ma videla v televízii a vraj to bolo veľmi krásne, len nechápe, ako sa niekto môže rozplakať pre vlajku. Neviem, čo znamená vlajka pre ňu, pre mňa však nebola iba symbolom návratu ostatkov starého otca Hodžu do krajiny, pre ktorú pracoval celý život. Bola tiež symbolom mojej vlastnej cesty domov. Tá cesta ma dosť zmenila. Akoby sa otvoril hrob, do ktorého som pochoval vlastnú minulosť. Zabudnuté spomienky ožili a stali sa znovu mojou súčasťou.
Na Slovensku ste žili iba dva a pol roka v detstve. Ako je možné, že tak bezchybne hovoríte po slovensky?
Moji rodičia sa rozhodli po druhom odchode do exilu udržiavať spomienky na pôvodný domov živé, aby bol naďalej reálnou súčasťou života rodiny. Slovenčina bola jazykom môjho detstva aj v Amerike. „Materinská moja reč, aká si mi milá,“ napísal pred mnohými rokmi môj ujo, básnik Peter Bella, keď pôsobil v Budapešti. Dostalo sa mi daru, že som si materinský jazyk dobre zachoval. A odkedy chodím na Slovensko pravidelne, je mi drahý a každým rokom drahší. Zistil som, že je to kľúč, ktorý otvára srdcia Slovákov. Vďaka nemu sa tu cítim ako doma.
Vaša rodina emigrovala vlastne dvakrát.
Áno, a do sveta ju vyhnali dve najzlovestnejšie sily 20. storočia – Hitlerovo Nemecko a Stalinov Sovietsky zväz.
Narodili ste sa v cudzine, po vojne ste sa s rodičmi nakrátko vrátili na Slovensko. Na čo si spomínate z druhého úteku v marci 1949?
Mal som vtedy iba desať rokov, zapamätal som si rôzne útržky. Rekonštruovať tento dramatický príbeh v knihe mi pomáhali viacerí príbuzní. Do Rakúska sme odchádzali ilegálne s pomocou dvoch prevádzačov cez Petržalku. Mama mi predtým vysvetlila, že budeme ako Indiáni a cez les a pole pôjdeme čo najtichšie, aby nás vôbec nebolo počuť. Čítal som veľa príbehov o Indiánoch a celkom sa mi to páčilo. Išli sme nočným lesom, nad nami bol mesiac v splne.
Hranice už boli vtedy hermeticky uzavreté?
Bola to zem nikoho: široký pás zbavený všetkého porastu, v strede rozoraný a predelený plotom z ostnatého drôtu. Každých pár sto metrov stála vysoká strážna veža a na nej vojaci s guľometmi a reflektormi, ktoré lúčmi pomaly prečesávali terén. Krátko pred naším prechodom hranice sa na zem spustila hustá hmla, nebolo vidieť ani na päť metrov. Prevádzači, jeden vpredu a druhý vzadu, natiahli medzi sebou dlhú šnúru a každý z nás sa jej počas prechodu pevne držal. Neprestajne okolo nás krúžili lúče reflektorov. Stále hrozilo, že zmenia dráhu a zbadajú nás.
Mali ste strach?
Dokonca aj desaťročný chlapec, ktorý sa hral na Indiána, cítil, že toto je naozaj a mal strach. Ale zrazu sme prišli k plotu a jeden z prevádzačov odtiahol od seba dva ostnaté drôty, aby sme sa mohli pomedzi ne pretiahnuť. O chvíľu sme všetci boli na druhej strane hranice.
V tom čase už Michal Hodža nebol medzi živými, zomrel v Amerike rok pred skončením vojny. Aký vám zostal v pamäti?
Na starého otca si pamätám iba hmlisto, keď nás bol navštíviť v Chicagu, niekedy v roku 1943, to som bol ešte veľmi malý. Pamätám si aj na to, keď o rok neskôr zomrel. To sa celá pohrebná procesia tiahla okolo nášho domu. Nemohol som ísť s rodičmi, lebo som mal nejakú detskú chorobu, a tak som sa len díval z okna.
V posledných rokoch študujete históriu vaše rodiny dôkladnejšie, vyžiadala si to príprava knihy. Dozvedeli ste sa o starom otcovi niečo nové, či dokonca prekvapujúce?
Samozrejme, nevedel som napríklad, ako pôsobil čoby mladý politik za Rakúsko-Uhorska. O tom sme doma veľmi nehovorili. Mama len spomínala, že vo vtedajšom parlamente bol vášnivý rečník, že si dokonca poškodil hlasivky, keď chcel prekričať oponentov. Alebo ako sa Hodža pasoval s martinským národným centrom. O tom som dovtedy nevedel nič. Ani o jeho belvedérskej politike, keď sa „zviazal“ s následníkom trónu Ferdinandom Františkom. Už vtedy sníval o prestavbe monarchie na federáciu stredoeurópskych štátov, kde by každý národ mal svoju autonómiu a zároveň sa podieľal na vládnutí v celej ríši. To bola pre mňa úplná novinka.
V Československu to Hodža dotiahol ako prvý Slovák až na ministerského predsedu. Z oficiálnych portrétov tých čias na nás hľadí prísna, trocha zamračená tvar. Aký bol v skutočnosti?
Ako päťročné dieťa som to nemohol posúdiť. V rodine sa však rozprávalo, že bol skôr mäkký ako tvrdý, deti ho milovali a moja mama azda zvlášť. Často rozprávala, ako sa o ňu staral, keď sa presťahovali do Prahy. A tam išla po prvý raz do školy. Bála sa, on ju chytil za ruku, viedol a cestou upokojoval. Ani jednému z troch svojich deti nemohol venovať veľa času, ale aj počas tých vzácnych chvíľ, ktoré si dokázal vykrojiť z práce, ich ovplyvnil veľmi výrazne. Silou svojej osobnosti.
Podľa niektorých pamätníkov mal Hodža slabosť pre krásne ženy. Potvrdzuje to aj vaše štúdium rodinnej histórie?
Viem, že sa okolo starého otca ako vrcholového politika strhávali zavše škandály, ale v rodine sa tradovalo, že to bol dosť uzavretý človek. Historky, na ktoré narážate, však nie sú celkom vymyslené. Je predsa všeobecne známe, že keď bol Hodža začiatkom druhej svetovej vojny v Anglicku, tak Benešova exilová vláda využila jednu takúto známosť proti nemu.
Britom podhodili dezinformáciu, že údajná Hodžova milenka je agentkou gestapa. Zatkli ju a nešťastnej žene hrozila poprava. Hodža sa radšej stiahol z politiky a odišiel do Spojených štátov. Bolo to tak?
Zrejme asi tak, nemôžem mať o tom bezprostrednú vedomosť. V rodinnom archíve som však našiel list, ktorý písala moja stará mama z Lausanne vo Švajčiarsku, kde sa vtedy starý otec liečil. Opisuje, ako prišla za ním do sanatória a aký bol strašne schudnutý. A to už tam bol niekoľko mesiacov na liečení. Ale odvtedy, čo k nemu prišla stará mama, sa trochu zotavil. Veľmi si želal mať rodinu pri sebe. To hádam hovorí za všetko.
Aj seriózni historici píšu, že nehľadiac na občasné citové vzplanutia, boli v Hodžovom živote len dve veľké ženy – matka a potom manželka Irena.
S tým možno len súhlasiť.
Zamýšľate sa nad otázkou, čo by Hodža asi povedal na rozdelenie Československa a na súčasné Slovensko?
Ale áno. Mne sa zdá, že by sa postavil proti rozdeleniu. Ale vzhľadom na to, ako sa dnes Slovensko vyvíja a že tu vládnu demokratické sily, o čom svedčí aj hladký priebeh posledných parlamentných volieb, bol by spokojný. A potešilo by ho, že Slovensko je zapojené do spoločnej Európy, čo bol jeho sen.
Vy sám ste spokojný so zmenou, ktorá prichádza po posledných voľbách?
Som rád, že sa vracia garnitúra, ktorá postavila na piedestál Milana Hodžu, postarala sa o prevoz jeho ostatkov do vlasti, vytvorila tradíciu jeho každoročných dní. Ale potešilo ma aj to, že Ficova vláda v nej pokračovala, podporovala všetky podujatia s tým spojené.
Zúčastnili ste sa na tohtoročných Hodžových dňoch a pri tejto príležitosti ste sa stretli s vydavateľom svojej knihy v Kalligrame. Kedy vyjde Moje Slovensko?
Pôvodný úmysel bol vydať ju na Dni Milana Hodžu tohto roku. To sa nepodarilo, musel som od termínu upustiť, keďže ešte všeličo treba v rukopise doladiť. Nový termín stanovili na 1. decembra, keď sa v Liptovskom Mikuláši bude konať vernisáž výstavy o rodine Pálkovcov. V knihe sa totiž venujem aj druhej vetve mojej rodiny.
Koľko generácií ste obsiahli?
Príslovečných sedem, približne dvesto rokov dozadu. Samozrejme, to predpokladalo uskutočniť rozsiahly genealogický výskum, sám by som ho nezvládol. Ale v Martine, v Národnej knižnici pôsobí vedecký pracovník Zdenko Ďuriška, ktorý spracoval aj rod Hodžovcov a práve teraz vydáva monografiu o Pálkovcoch. Čerpám z jeho práce a z toho, čo som sám našiel v rodinných archívoch.
Zisťujete aj to, čo máte z predkov, čo ste podedili napríklad po Milanovi Hodžovi? Viete, že ho trocha pripomínate aj zovňajškom?
Možno sú tam niektoré spoločné črty, ale pre mňa je najdôležitejšie, že som z tejto slovenskej zeme. Všetky predchádzajúce generácie boli v nej tak hlboko zakotvené, až som to zdedil po nich, hoci som vyrastal v Amerike. A predsa mám pocit, že pochádzam odtiaľ.
Všetci vaši predkovia boli evanjelici?
Áno, dokonca bolo medzi nimi veľa evanjelických kňazov. Ale aj ostatní túto cirkev veľmi podporovali. A podporovali slovenskú vec, predovšetkým slovenské školy.
Mnohí považujú konfesionálne rozdelenie za nešťastie Slovenska, príčinu nesvornosti Slovákov. Čo si o tom myslíte?
Je to nešťastie, kvôli tomu nemáme dodnes jednotné slovenské dejiny, každý si ich vykladá po svojom. Dlho som si to neuvedomoval, a keď som na Slovensku na návšteve, necítim to rozdelenie. Počúvam však, že ešte dáva o sebe vedieť. Vždy ma to trochu zarmúti. V Amerike sa s niečím takým už nestretávame. Amerika má mnoho problémov, ale tento teda nie. Dúfam, že aj na Slovensku sa ho raz podarí úspešne prekonať.
Prečo ste sa nestali historikom alebo politológom? Čo vás priviedlo k štúdiu prírodných vied?
Úplná náhoda. Môj otec to nikdy nemohol pochopiť, bol technik, neskôr podnikateľ a myslel si, že pôjdem v jeho šľapajach. Na strednej škole ma zaujala fyzika a matematika, ale zase nie natoľko, aby som sa venoval len tomu. Hľadal som ďalej a narazil som na kurz experimentálnej psychológie. A tam práve skúmali otázky prenosu vnemov – napríklad, akým spôsobom si človek uvedomí, že vidí. Čo to v mozgu umožňuje, aké mechanizmy? Pochopil som, že je to biologická otázka. A tak som sa zamiloval do biológie a neskôr do neurofyziológie.
Ste emeritný profesor na Washingtonskej univerzite. Stále prednášate?
V posledných rokoch už nie, ešte však vediem niekoľkých doktorandov. Dvoch mám len občas, študujú totiž slovenskú históriu a prichádzajú so mnou konzultovať rôzne otázky.
Majú slovenských predkov?
Práve, že nie. Sú to Američania, ktorých zaujímajú slovenské dejiny a už boli robiť výskum aj priamo tu, na Slovensku. Som rád, že im môžem pomôcť vlastnými poznatkami.
Nemienite sa na Slovensko presťahovať natrvalo?
To nie, v Amerike mám predsa deti a vnúčence. Problém je v inom: vyrastal som ako Američan, prežil som tam takmer celý život a dosť neskoro som spoznal, že pochádzam odinakiaľ. Odtiaľto. Cítim to veľmi hlboko a tak ma to trochu pomýlilo.
Ste zrazu dvojdomý človek, s dvoma identitami.
A to nie je vôbec jednoduchá vec, ak to zistíte na staré kolená.
John Pálka
Narodil sa v Paríži v roku 1939 na ceste rodičov do emigrácie. Neskôr pokračovali do Spojených štátov a usadili sa v Chicagu. V rokoch 1946 až 1949 žili na Slovensku, ale potom odišli do exilu druhýkrát.
John Pálka vyštudoval neurovedy na Kalifornskej univerzite v Los Angeles. V rokoch 1969 až 2002 prednášal neurobiológiu najmä študentom medicíny.
Už ako vysokoškolský pedagóg navštívil Slovensko krátko v roku 1976 a potom až po revolúcii.
Je spoluzakladateľom Dní Milana Hodžu. V posledných rokoch študuje rodinnú históriu a pripravuje do tlače knihu Moje Slovensko.
