Uprostred leta 1939 vrcholili prípravy na vojnovú kampaň. Jediným spojencom Nemecka v bleskovej agresii proti suverénnemu Poľsku sa mal stáť mladý Slovenský štát.
Jozef Tiso síce vydal rozkaz vykonať potrebné opatrenia v súvislosti s plánovaným útokom až 6. augusta, ale už 20. júla poskytla slovenská vláda Wehrmachtu svoju komunikačnú sieť vrátane niektorých letísk.
Pripadla im Kuchyňa i Turecký vrch
Všetko sa však začalo oveľa skôr. Vojenské letisko Kuchyňa (vtedy ešte Nový Dvor), spolu s leteckou strelnicou pri Malackách, obsadili Nemci už dokonca 15. marca 1939. Čiže hneď na druhý deň po vyhlásení samostatnosti Slovenska tam pristáli nemecké lietadla a v okolí sa postupne rozmiestňovala škola bojových navigátorov i ďalšie výcvikové jednotky.
„Do našej obce prišlo nemecké vojsko v sile 300 mužov, ubytovali sa v kasárňach, kde vystriedali slovenskú posádku,“ napísal kronikár Rohožníka, zvaného vtedy tiež Rarbok. V Senici sa utáborila motorizovaná stotina nemeckých vojakov 18. marca. Tiež jej vyprázdnili miestne kasárne.
O deň na to podpísal Tiso vo Viedni vazalskú Zmluvu o ochrannom pomere medzi nemeckou ríšou a Slovenským štátom. Jej druhý článok umožňoval nacistickému Nemecku zriaďovať na území západného Slovenska vojenské objekty a dislokovať jednotky podľa potreby.
V kronike obce Zohor sa možno dočítať, že 6. mája 1939 sa na tamojšej železničnej stanici vykladali nemecké vojenské jednotky. Vzápätí obsadili výcvikový priestor Turecký vrch pri Jabloňovom.
Pozdĺž hraníc s Moravou vzniklo takzvané ochranné pásme (schutzzone) A hoci konkrétnu dohodu o ňom obe strany uzavreli až 12. augusta, Nemci si na tomto území robili, čo chceli, už aj predtým. Pričom išlo nielen o Záhorie, ale aj o Malé a Biele Karpaty a Javorníky.
V podmienkach záhorskej polopúšte sa však Nemci mohli neskôr pripravovať na boje na Sahare, predovšetkým na známu bitku o Tobruk (v apríli 1941), kde ich viedol generál Erwin Rommel, zvaný Púštna líška.
Ľudia začali skupovať soľ a zápalky
Podľa Igora Baku z Vojenského historického ústavu musela Bratislava v prípravách na vojnu s Poľskom plniť aj ďalšie požiadavky Berlína. Predovšetkým zamedziť takým vzťahom so severným susedom, ktoré by sa priečili nemeckým záujmom.
Ďalej musela spolupracovať na poli vojenského spravodajstva (nemecký Abhwer mal už v tom čase vlastnú agentúrnu sieť na severe Slovenska). Zabrániť náboru do československých légií, ktoré práve vznikali v Poľsku. A najmä zostriť stráženie hraníc.
Túto podmienku Berlín zopakoval po tom, čo 7. júna 1939 ušli do Poľská na štyroch bojových strojoch ôsmi slovenskí vojenskí letci Nemci po nich strieľali, ale neúspešne. O tri mesiace sa zúčastnili na vzdušných bojoch s nemeckými stíhačkami. Jeden z prebehlíkov, Imrich Gablech, ešte žije. Má 93 rokov a na otázku, či svoj skutok po čase neoľutoval, odpovedá: „Urobil by som to znovu.“
V mieste svojich nových posádok Wehrmacht urýchlene budoval vojenské sklady, zákopy, protiletecké kryty, delostrelecké palebné postavenia, cesty a mosty. Pre obyvateľov okolitých obcí sa tým vytvárali nové pracovné príležitosti. Napríklad väčšina obyvateľov Rohožníka pracovala na výstavbe úzkokoľajky a miestny kronikár si to pochvaľoval:
„Za prácu s povozom ťahaným dvoma koňmi dostal pohonič 250 korún, s jedným koňom 200 korún, s volmi alebo kravami 180 korún za jeden deň. Robotníci dostali za jednu hodinu – slobodní 6,50 a ženatí 7, 50,“ stojí v obecnej kronike.
Zvýšené presuny nemeckých jednotiek do nástupného priestoru bolo možné pozorovať od júna 1939. Do začiatku augusta dosiahol počet vojakov 30-tisíc, tak aspoň hlásila spravodajská služba ministerstvu národnej obrany v Bratislave.
Pohyb takého množstva vojska sa už nedal utajiť, a najmä obyvatelia Kysúc a Žiliny už začínali tušiť, čo sa chystá. „Bude vojna,“ šuškalo sa a kto mohol, nakupoval petrolej, soľ a zápalky do zásoby.
Musíme zachrániť poľských bratov
Kým Hitler a jeho hlasná trúba Goebels útočili na masových zhromaždeniach proti Poľsku pre Gdansk, slovenská propaganda si našla inú zámienku. Treba vraj „oslobodiť poľských bratov“, čiže obce severného Spiša a Oravy, ktoré na parížskej mierovej konferencii v roku 1920 a pri delení Československa v roku 1938 pripadli Poľsku. Išlo o 25 dedín s 22-tisíc obyvateľmi.
Beckova vláda podporila po Mníchove aj maďarské nároky na územie východného Slovenska až po Poprad. Vyplýva to zo zistení poľského historika Dariusza Dabrowského „Bola to neprezieravá politika, ktorá v konečnom dôsledku viedla k oslabeniu obranyschopnosti Poľska,“ dodáva Dabrowski
O tom, komu čo pripadne po novom prerozdelení strednej Európy, sa však rozhodovalo v Berlíne. Darmo sa Bratislava správala vazalsky, po Viedenskej arbitráži prišla o juhoslovenské okresy. Hitler jej síce prisľúbil sporné územie na severe, ale za akú cenu!
Do Bratislavy prišla nemecká vojenská misia, aby asistovala pri prebudovaní slovenskej armády. Lebo len tak sa mohla zúčastniť na vpáde do Poľska.
„V našej armáde boli skupiny, ktoré verili, že Poľsku prídu na pomoc nielen Angličania a Francúzi, ale aj Sovieti a že Nemecko taký koncentrovaný nápor nevydrží,“ spomínal generál Anton Rašla. On sám medzi nich patril.
Koncom augusta 1939, v predvečer vojny, však najmä ľavicovo orientovaných dôstojníkov zaskočila správa o pakte Ribbentrop – Molotov. Ukázalo sa, že nezmieriteľní nepriatelia vedia odhodiť ideologické zábrany, ak sú v hre najvyššie záujmy a dokážu sa dohodnúť aj na rozdelení Poľska. Západ pripadne Nemecku, východ Sovietskemu zväzu. Najprv však Hitler príkladne vytrestá vzdorovitú Varšavu.
A všetko sa potom na zlé obráti
Prepadnutie Poľska bola blesková vojna so zjavnou presilou agresora na zemi i vo vzduchu. Slovenské straty v nej nebudú veľké – 18 mŕtvych a 46 zranených – momentálne zisky v podobe prinavrátených obcí ich zdanlivo prevážia.
Hitler vraj ponúkne Slovensku za sluhovskú vernosť aj Zakopané. „Predstavte si, odmietli to, lebo v Zakopanom nežijú žiadni Slováci!“ bude sa tešiť führer v kruhu svojich generálov. Historik Baka však pochybuje, že slovenská strana sa o takejto Hitlerovej ponuke vôbec dozvedela.
Dlhodobé straty mnohonásobne prevýšia akékoľvek zisky. Ťaženie proti Poľsku rozpúta najväčší vojnový požiar v dejinách. Potrvá viac ako päť rokov a zanechá po sebe desiatky miliónov obetí.
V poslednom roku svetovej vojny pocíti ničivé dôsledky globálnej vojny aj Záhorie. Napríklad 16. septembra 1944 zaútočí spojenecké letectvo na Kuchyňu a vojenské zariadenia v jej okolí. Bomby však zasiahnu aj časť obce až po kostol. Medzi civilistami budú mŕtvi i ranení.
A 31. januára 1945 zažije letecký nálet aj Rohožník. „Bomba však nezasiahla cieľ – nemecké kasárne – a spadla na cintorín, kde zničila hroby a pomníky a poškodila domček Floriana Šteffeka, ktorému spôsobila škodu asi 10-tisíc korún,“ zaznamená kronikár s jemu vlastným zmyslom pre detail.