Na celom Slovensku je v odboroch len zhruba 400-tisíc ľudí. Vinu na tom nemajú vždy len zamestnávatelia. Svoju negatívnu úlohu v tom neraz zohrali aj odborárski bosovia, výsledkom čoho je zmenšovanie vplyvu odborov, a tým aj zhoršovanie postavenia zamestnancov.
V čase krízy je o to viac cítiť tlak zamestnávateľov. Juraj Karpiš z Inštitútu ekonomických a sociálnych štúdií INESS si však myslí, že „ak zamestnávateľ znižuje mzdové náklady alebo prepúšťa len preto, aby firmu udržal nad vodou, je nerozumné žiadať od neho, aby ľuďom za každú cenu garantoval pracovné miesto a nezmenený príjem“. Podľa neho je tiež nerozumné „položiť“ podnik štrajkom. Také kroky odborov podľa neho pôsobia kontraproduktívne a zamestnancom skôr okliešťujú sociálne istoty.
V tejto súvislosti Karpiš ostro odmieta najmä uzákonenie kolektívnych zmlúv „vyššieho štandardu“, ktorými vláda Roberta Fica umožnila podmienky vyrokované v jednej firme preniesť aj na ďalšie, ktoré pôsobia v rovnakom odvetví. Odborový zväz KOVO už na ministerstve práce dosiahol, aby prvá takáto zmluva, platná pre odvetvie strojárenstva, vstúpila do platnosti.
S Karpišovým hodnotením nadpodnikových zmlúv však polemizuje viceprezident Konfederácie odborových zväzov Vladimír Mojš. Podľa neho majú zabezpečiť, aby zamestnávateľ, ktorého by zmluva nezaväzovala, nebol konkurenčne zvýhodnený. Povinnosť riadiť sa ňou však nemajú firmy, ktorým by vznikli existenčné problémy, ktoré fungujú len prvý rok a podobne. „Ani jeden odborár netlačí firmu do krachu. Veď by išiel sám proti sebe,“ ubezpečuje Mojš.
Skutočnú silu odborov teraz preverí nová pravicová vláda, ktorá ohlasuje tvrdé šetrenie.
„Podľa zákona sú výhradne odbory oprávnené vyjednávať v mene zamestnancov kolektívne zmluvy,“ pripomína viceprezident Konfederácie, ktorá stále združuje 38 profesijných odborových zväzov, nezastupiteľnú právomoc odborov. Túto kompetenciu nemajú ani tzv. zamestnanecké rady, ktoré v záujme oslabiť odbory zakotvil Zákonník práce v novele prijatej v roku 2003 za ministra práce Ľudovíta Kaníka.
Politologička Marcela Gbúrová hovorí, že najmä počas hospodárskej krízy je úlohou odborárov zasadiť sa za to, aby jej dôsledky tvrdo nedopadli iba na zamestnancov. Odborárskym bosom však radí Konfederáciu odpolitizovať, zamerať sa skôr na dôkladnú znalosť legislatívy a kultivovať odborárske prostredie. Aj v tripartite by okrem tradičnej trojice – vláda, zamestnávatelia, odbory – privítala ďalšie široké spektrum partnerov schopných vyjednávať, napríklad z tretieho sektora.
Odborári, ktorí prešli do vysokej politiky
- v roku 1990 sa stal prvým porevolučným prezidentom Konfederácie odborových zväzov, od roku 1992 pôsobil postupne ako podpredseda vlády Vladimíra Mečiara poverený riadením ministerstva kontroly, poslanec parlamentu a minister zdravotníctva za HZDS
- nahradil Romana Kováča na poste šéfa KOZ, v rokoch 1998 až 2002 bol poslancom parlamentu za HZDS
- bývalý viceprezident KOZ, v rokoch 1998 až 1999 pôsobil za SOP ako štátny tajomník ministra dopravy Gabriela Palacku, z funkcie boli obaja odvolaní za viacnásobné porušenie zákona
- v odboroch pôsobil v rokoch 1991 až 2002, aj ako predseda odborového zväzu Spoje, člen prezídia KOZ a člen predstavenstva KOZ, od roku 2006 je primátorom Banskej Bystrice zvolený ako nominant Smeru, SNS a SZS
Podľa Mojša prispieva k dlhodobému poklesu členskej základne najmä rozsiahla reštrukturalizácia slovenského priemyslu. Asi 500-tisíc bývalých zamestnancov podnikov v súčasnosti samostatne pracuje na živnosť. Viceprezident tiež pripúšťa, že v niektorých firmách sú aktívni odborári zastrašovaní. „Mali sme prípad, keď zamestnávateľ vyviedol odborársku predáčku na nádvorie, tam jej kázal prezliecť sa z pracovného odevu a okamžite ju vyhodil,“ pripomenul viceprezident prípad z rimavskosobotskej firmy Yura, ktorej kórejský majiteľ bráni vytvoreniu odborovej organizácie a núti zamestnancov pracovať v nedôstojných podmienkach.
Historické poslanie odborov významne pokrivil socializmus. Byť odborárom vtedy znamenalo dostávať od podnikovej organizácie spätne z vyzbieraného členského lacnejšie rekreácie a darčeky k rôznym výročiam. Aj po roku 1989 však odbory stále hľadajú svoju tvár. Najprv poslúžili niektorým svojim špičkovým predstaviteľom ako výťah do politiky. Počas vlád Vladimíra Mečiara poznamenalo sociálny dialóg založenie „žltých odborov“, ktoré mali na objednávku zhora oslabiť odborovú organizáciu v US Steel Košice.
V útlme boli odbory aj za druhej vlády Mikuláša Dzurindu. V septembri 2003 sa im však podarilo proti tvrdým vládnym reformám zorganizovať celoslovenský protestný hodinový štrajk, do ktorého sa zapojilo asi pol milióna občanov. Ešte predtým, na prelome februára a marca mu predchádzal veľký štrajk železničiarov proti prepúšťaniu či rušeniu regionálnych tratí. Ťahajúci sa vzájomný konflikt o rok neskôr vyústil do zrušenia zákona o tripartite.
Naopak, pred parlamentnými voľbami 2006 podpísala Konfederácia zmluvu o spolupráci s budúcou najsilnejšou vládnou stranou Smer. Za cenu straty nadstraníckosti s ňou potom nasledujúce štyri roky mala veľmi nadštandardné vzťahy. Zákon o tripartite sa obnovil, novela Zákonníka práce z roku 2007 priznala zamestnancom viac práv.
Ficova vláda išla odborárom po ruke, dohodu so Smerom odborári obnovili aj v tomto roku, krátko pred júnovými voľbami. Po nich však znovu nastupuje pravicová vláda.
Odbory vo svete
– Odbory vznikli v období priemyselnej revolúcie v druhej polovici 19. storočia, ako výsledok potreby námezdne pracujúcich mať organizáciu, ktorá by im pomohla zlepšiť podmienky práce a predaja svojej pracovnej sily. Zrod odborov ovplyvnilo najmä poznanie, že pri presadzovaní záujmov voči silnejším zamestnávateľom či štátu jednotlivec nič nezmôže.
– Európska odborová konfederácia v súčasnosti združuje 82 národných organizácií z 36 európskych krajín a 12 európskych odvetvových federácií vrátane slovenskej KOZ. Počas hospodárskej krízy je jej pôsobenie citeľné najmä pri organizovaní štrajkov v Grécku, Španielsku či Taliansku. Tieto štáty mali dlhé roky štedrý sociálny systém, no dnes sú na pokraji krachu, ktorého dôsledky najtvrdšie dopadajú na najslabšie sociálne vrstvy.
– Vo Francúzsku odborári doslova ,,zvolávajú ľud na barikády" a majú veľkú zásluhu na tom, že sociálny systém štátu je taký nadštandardný, že prestáva byť udržateľný.
V Nemecku odborári pred časom výrazne prispeli k volebnej porážke sociálnych demokratov Gerharda Schrödera, ktorý presadzoval program tvrdých sociálnych reforiem.
– Vo Veľkej Británii moc odborov obmedzila konzervatívna expremiérka Margaret Thatcherová, no vo veľkých firmách ako BBC či British Airways sú naďalej vplyvné.
Rakúsko zažilo najväčšiu vlnu odborárskych štrajkov v roku 2003 za pravicovej vlády Wolfganga Schüssela.
– V Taliansku pracuje veľa špecificky zameraných odborových organizácií, napr. Kresťanské odbory žien a podobne.
– V Belgicku je v odboroch organizovaná vyše polovica zamestnancov.
– V bývalom Československu sa odbory významne podieľali na zorganizovaní generálneho štrajku 27. novembra 1989, ktorý konečne prinútil komunistov rokovať s Občianskym fórom a Verejnosťou proti násiliu.
– V Poľsku zohrala pri zvrhnutí komunistického režimu rozhodujúcu úlohu odborová organizácia Solidarita, ktorú viedol budúci poľský prezident Lech Walesa a členmi boli aj obaja bratia Kaczyńskí.
– Odboroví predáci v Rusku sú dnes zároveň lídrami politických strán a zväčša aj poslancami parlamentu, preto Federáciu nezávislých odborov Ruska mnohí analytici označujú za ,,pohrobka sovietskych čias".
– V USA mali odbory najväčšiu silu v 50. a 60. rokoch minulého storočia, keď sa okrem boja za požiadavky pracujúcich angažovali aj v protirasistickom hnutí či proti vojne vo Vietname. Štrajk v hro