Zásluhy Andreja Hlinku si chcú poslanci uctiť zákonom. Čo vy na to?
Podobný zákon mal šancu prejsť v lete roku 1990, keď na Slovensku vyvolali veľký ohlas výpady proti Andrejovi Hlinkovi v českých médiách.
To je zabudnutá vec. O čo vtedy išlo?
V denníka Svobodné slovo označili Hlinku za fašistického vraha. Tvrdá reakcia zo strany slovenských politikov spôsobila, že o Hlinku sa začala zaujímať širšia slovenská i česká verejnosť. Redakcia denníka zorganizovala besedu s historikmi, za slovenskú stranu sa na nej zúčastnil Ľubomír Lipták. Bol som pritom spolu s českým historikom a slovakistom Zdeňkom Urbanom. Záznam besedy vyšiel v novinách pod názvom „Co dlžíme Hlinkovi“. O niekoľko dní sa uskutočnila celonárodná spomienka v Ružomberku. Príprava a jej priebeh vyvolali značný mediálny rozruch, reagovala aj Slovenská národná rada.
Ako?
V rozbúrenej atmosfére viacerí politici vyslovovali uznanie Andrejovi Hlinkovi a snažili sa oddeliť protičeské výpady od osobnosti tohto politika. Som presvedčený, že keby vtedy niekto prišiel s návrhom uzákoniť poctu Hlinkovi, stretol by sa s priaznivým ohlasom. Dnes je situácia iná, predložený návrh zákona vyvoláva u časti verejnosti odmietavú reakciou.
Návrh sa však dostal do druhého čítania, uvažuje sa o podobnom ocenení Alexandra Dubčeka a nie je vylúčené, že sa objavia návrhy s ďalšími menami. Čo s tým?
Nevidel by som na tom nič zvláštne, keby s takýmto podnetom prišli občania. Inými slovami, keby to bol „hlas ľudu“ alebo hlasy zdola. Návrh Lex Hlinka však iniciovali a podali predstavitelia niektorých politických strán. Ide jednoznačne o politickú požiadavku. Preto si myslím, že vhodnejšie by bolo riešiť problém systémovo a najprv schváliť zákon o oceňovaní zásluh významných historických osobností o Slovensko.
O slovenský národ, Slovenskú republiku alebo o Slovensko?
Ako hovorím – o Slovensko. Kandidátmi na ocenenie „Zaslúžil sa o Slovensko“ by boli v spoločnosti všeobecne uznávané historické osobnosti, nielen z politiky, ale z celého spektra verejného života. Ich všeobecnú akceptáciu verejnosťou by bolo možné dokumentovať reprezentatívnymi výskumami verejnej mienky. Pri výbere osobností by potom prichádzali do úvahy nielen Slováci, ale aj predstavitelia národnostných menšín žijúcich na Slovensku.
Už vieme, čo si myslia o Hlinkovi súčasní slovenskí politici, predovšetkým poslanci parlamentu, hoci aj ich názory sa vyvíjajú. Ale aká je verejná mienka?
Vo výskume historického vedomia slovenskej spoločnosti na otázku: „Ktoré osobnosti najvýraznejšie pozitívne ovplyvnili vývoj slovenskej spoločnosti?“ sa najvyššie z historických osobností ocitol Alexander Dubček (52,5), ďalej M. R. Štefánik (28,4), Ľudovít Štúr (11,7), T. G. Masaryk (10,2) a Andrej Hlinka (5,8), pričom respondenti mohli uviesť maximálne tri mená. Tento výskum je spred troch rokov, ale k podobným výsledkom dospel najnovšie aj prieskum IVO.
Je to možné – Masaryk dostal viac hlasov ako Hlinka?
Áno, a zaujímavé je už to, že Masaryka zaradili opýtaní medzi slovenských politikov.
Z akých zdrojov čerpá slovenská verejnosť svoje poznatky o Hlinkovi?
Predovšetkým z masových médií. Ďalším dôležitým zdrojom informácií sú rodinné spomienky a rozprávanie pamätníkov. Až potom nasleduje výučba v škole, priatelia, známi, kolegovia v práci, historická beletria. Žiaľ, odborná historická literatúra sa nachádza na poslednom mieste. Ale to platí o väčšine novodobých historických udalostí a o ich aktéroch.
Hovoríte, že Dubček prečnieva v popularite nad ostatnými politikmi Slovenska. To verejnosti neprekáža, že bol komunista?
Z výsledkov prieskumu vychádza, že 47,8 percenta opýtaným je to jedno. Vo verejnej mienke sa zafixovalo, že bol stúpencom sociálnej spravodlivosti (87,9 %) a že sa riadil demokratickými princípmi a ideálmi (88,1 %). Alexandra Dubčeka si na Slovensku v čase prieskumu vážilo 89 percent opýtaných radových občanov, čo nemá obdobu. Z tohto hľadiska Dubček nepotrebuje nijaký zákon o jeho zásluhách.
Profesionálne ste sa venovali životu a dielu Milana Hodžu, mal by slovenský parlament oceniť zásluhy Hodžu o Slovensko?
A prečo nie? Napokon slovenská historiografia má Milana Hodžu lepšie preskúmaného ako Hlinku alebo ktoréhokoľvek iného politika. Ako iste viete, v roku 2002 sa jeho telesné pozostatky previezli z USA, kde počas vojny organizoval zahraničný odboj, na Slovensko. V týchto súvislostiach by som chcel pripomenúť, že od roku 2005 sa každoročne konajú Dni Milana Hodžu pod patronátom bývalého aj súčasného predsedu vlády.
Navrhujete prijať najskôr zákon o oceňovaní významných historických osobnosti. Kto by ich navrhoval a na základe akých kritérií by sa vyberali?
Návrhy by mohli podávať fyzické i právnické osoby. Posudzovala by ich komisia odborníkov a predkladala ich predsedovi parlamentu. Ocenenie by schvaľovalo plénum Národnej rady SR. Pri určovaní kritérií na ocenenie významných historických osobností by sa malo vychádzať z princípov, aké sa používajú pri podobných oceneniach v zahraničí. Išlo by teda o proces, ktorý by vylúčil istú „politickú unáhlenosť“.
Aký význam by mal vlastne takýto zákon?
Perspektívne by umožnil vybudovanie akéhosi panteónu či „Siene úcty“ na spôsob múzea. V nej by mohli byť napríklad busty významných historických osobností, pamätné dosky a aj trvalá panelová výstava venovaná základným informáciám o každej z nich.
Ale to sa dá aj bez osobitného zákona.
Isteže, pre Slovensko je predovšetkým dôležité, aby sa systematicky formovalo a upevňovalo historické vedomie obyvateľstva, najmä mladej generácie.
PhDr. Miroslav Peknik, CSc. (56) – vyštudoval históriu na Filozofickej fakulte UK v Prahe, od roku 1998 vedie Ústav politických vied SAV v Bratislave. Zaoberá sa výskumom slovenskej politiky v 19. a 20. storočí.