„Najprv by som si rád trochu oddýchol, chcem sa tešiť z vnukov aj z obyčajných prechádzok s manželkou. Dám si aj do poriadku knižnicu, prečítam niekoľko titulov, ktoré na to už dlho čakajú. A možno sa vrátim k zaujímavým poznámkam, ktoré som spísal najmä v čase, keď som bol generálnym prokurátorom federácie,“ naznačuje súčasný prezident svoje najbližšie plány. Mieni tiež, pravdaže, dôstojne odovzdať funkciu, zorganizovať so svojím tímom reprezentačnú inauguráciu nového prvého občana štátu.
Podľa prezidentovho hovorcu Mareka Trubača čakajú na budúceho prezidenta príjemné priestory historického paláca, spĺňajúce vysoké kritériá na protokolárne podujatia. „K jeho výhodám patrí poloha priamo v centre mesta aj výborná dostupnosť od najvyšších inštitúcií či úradov. K nevýhodám, že pre niektoré protokolárne podujatia nemá dostatočne veľké miestnosti,“ hovorí Trubač.
Od šľachticov k pionierskej šatke
Múry paláca, ktorý bude k dispozícii novej hlave štátu, toho už zažili veľa. Objekt, ktorý je dodnes barokovým skvostom Bratislavy, dal v rokoch 1756 až 1760 postaviť gróf Anton Grasalkovič, „miláčik“ cisárovnej Márie Terézie. Bol obľúbeným centrom spoločenského života uhorskej šľachty, neraz v ňom koncertoval aj slávny Joseph Haydn. Neskôr prešiel do vlastníctva Habsburgovcov a členovia panovníckeho rodu ho hojne navštevovali.
Po vzniku prvej ČSR v roku 1918 palác prevzala Československá vojenská správa a zažil ponižujúce časy. Vtedajšia éra „odmietania všetkého habsgurského“ z neho urobila skladisko všemožných harabúrd a odpadu. Začal nebezpečne vlhnúť, navždy z neho zmizli mnohé umelecké prvky. Najstaršia generácia si ešte objekt pamätá ako sídlo prezidenta fašistického slovenského štátu Jozefa Tisa, ktorý tu pôsobil v rokoch 1939 až 1945. Krátko pred jeho nasťahovaním prešiel rekonštrukciou, ktorá bola údajne urobená veľmi nekvalitne. Poškodené ozdobné artefakty z budovy necitlivo odstránili, interiér „vylepšili“ zničením pôvodných parketových podláh a nevkusnými kamennými obkladmi.
Strednej a staršej generácii zase palác evokuje spomienky na pioniersku šatku. Od novembra 1951 v ňom fungoval Dom pionierov a mládeže, ktorý o tri roky neskôr dostal meno po robotníckom prezidentovi Klementovi Gottwaldovi. Miestnosti sa využívali na záujmové krúžky, vznikli tu herne, čitárne, knižnica divadlo aj pracovne. V záhrade za budovou vyrástli športoviská, dokonca aj malá zoo, no v roku 1973 ich opäť prebudovali na záhradu. Do údržby paláca ako kultúrnej pamiatky sa však neinvestovalo takmer nič.
Foto: Pravda, Archív
Barokové sochy s kosákmi a kladivami
Pionieri z Grasalkovičovho paláca už pred novembrom 1989 odišli a palác v havarijnom stave sa stal vlastníctvom vtedajšieho ministerstva kultúry. Po zmene režimu ho opäť začali rekonštruovať. „Nie však so zámerom urobiť z neho prezidentské sídlo, keďže o rozdelení federácie sa spočiatku nehovorilo. V paláci malo vzniknúť veľké kultúrne a spoločenské centrum,“ spomína na tie časy hlavný statik rekonštrukcie, teraz už dôchodca Michal Brogyányi. Ako dodáva, obnova podľa pôvodného projektu pokračovala aj po voľbách v roku 1992, keď bol vznik samostatného Slovenska už „na spadnutie“.
„Tento palác reprezentuje špičkové baroko viedenského typu. Pre podobné budovy je charakteristická žltá, nie biela farba. Ani drevené žalúzie naň nepatria. Obrazom slovenskej márnomyseľnosti je aj vybudovanie oválnej pracovne v americkom štýle, aká v pôvodnom paláci nikdy nebola,“ hodnotí Brogyányi po rokoch nedostatky rekonštrukcie. Nič to však nie je oproti tomu, ako kedysi komunistickí sochári „ideovo upravili“ sochy žien pri prednom aj zadnom vstupe do objektu. „Dali im do rúk kosák a kladivo. Prácne ich znovu bolo treba pretvoriť aspoň približne do podoby, akú mali predtým,“ dodáva.
Keďže sa obnova paláca dostala do sklzu, prvý prezident novovytvorenej Slovenskej republiky Michal Kováč musel začas pracovať v priestoroch na Bratislavskom hrade a neskôr ho do „podnájmu“ v Primaciálnom paláci prichýlil primátor Bratislavy Peter Kresánek. Práve tam sa odohrali viaceré pamätné dejinné udalosti, napríklad keď po voľbách 1994 prišli Kováča jeho bývalí spolustraníci z HZDS Oľga Keltošová a Ivan Lexa na podnet premiéra Vladimíra Mečiara vyzvať, aby z funkcie odstúpil.
Rekonštrukčné a reštaurátorské práce na paláci napokon trvali vyše troch rokov a stáli takmer 280 miliónov Sk (9,29 milióna eur). Symbolický kľúč od vynoveného paláca si Kováč prevzal 30. septembra 1996. Nepobudol v ňom však dlho, keďže v marci 1998 sa mu skončil mandát.
Foto: Pravda, Ľuboš Pilc
S dvojplatničkou, dubmi aj záchranármi
Po Kováčovi vkráčal v roku 1999 do Grasalkovičovho paláca Rudolf Schuster. Začas aj s manželkou býval v podkroví nad pracovňou. „Bývalo tam v lete aj 38 stupňov. A varili sme si na pamätnej dvojplatničke, ktorú mi daroval Mečiar, keďže som sa raz pred novinármi posťažoval, že tam ničoho na varenie niet,“ spomína dnes „emeritný“ prezident.
Práve odtiaľ Schustera v podvečer 14. júna roku 2000 narýchlo brali záchranári v ohrození života do nemocnice s vážnou chorobou čriev, ktorú okrem našich riešili aj chirurgovia z rakúskeho Innsbrucku. „Po točitom schodisku som s ich pomocou musel zísť po vlastných, s nosidlami sa hore nedalo,“ opisuje úvod asi najhoršej etapy svojho života.
Schuster zaviedol v paláci aj tradíciu Prezidentskej aleje. Každý zahraničný prezident musel v záhrade za palácom vysadiť strom. „Vyčítali mi, že sa tam sadili duby – a dub nie je strom Slovensku typický. No mne to tak určili záhradníci, na jednej strane chceli pás s dubmi, na druhej s lipami. Tak sa stalo, že prezident Havel vysadil dub, no jeho nástupca Klaus už lipu,“ zdôvodňuje exprezident.
Nateraz posledný prezident Gašparovič, ktorý palác využíva od roku 2004 doteraz, v tejto tradícii nepokračoval. No neprerušil inú – a každý rok otvára dvere Grasalkovičovho paláca aj priľahlú záhradu verejnosti. Tá si tak môže prezrieť tunajšie reprezentačné, odpočinkové aj kancelárske priestory, pracovňu hlavy štátu, hudobný salón, banketovú a divadelnú sálu, ale aj najväčší klenot trojpodlažného objektu – Kaplnku svätej Barbory.
Foto: Pravda, Ľuboš Pilc