O ľúbostnom vzťahu Puškina a Alexandry Gončarovovej sa v ruskej historiografii dlho mlčalo. Alebo sa to striktne odmietalo ako nepodložená špekulácia. Puškin bol a je ikonou ruskej kultúry, jej najvyššia morálna autorita, ako by teda mohol mať pletky s vlastnou švagrinou? „Puškin – naše vsjo. Jesli u Puškina, tak praviľno,“ zvyklo sa hovoriť v Rusku.
Helena Filipová, riaditeľka Literárneho múzea A. S. Puškina v Brodzanoch, je však presvedčená, že jeho vzťahy s Alexandrou prerástli rámec vzájomných sympatií a porozumenia „Dôverní znalci básnikovho života a diela oddávna vedia – a v úzkom kruhu si to aj povedia, že básnik spával so švagrinou, lebo ju mal v dome a vzhľadom na svoj africký pôvod bol mimoriadne temperamentný. A manželka Natália bola, navyše, často tehotná.“ Za šesť rokov spoločného života porodila Puškinovi štyri deti.
Foto: Ivan Majerský
Čo sa týka rodových koreňov, skúmal si ich aj sám Puškin, kým rozpísal román Černoch Petra Veľkého. Dodnes však nie je celkom jasné, či jeho prastarý otec Abram Petrovič Gannibal, ktorého cárovi ľudia kúpili na trhu otrokov v Istanbule, pochádzal z Etiópie alebo odniekiaľ z dnešného Beninu.
Švagriná Asja, ako ju volali doma, v mladosti Puškina milovala, a nebolo to iba chvíľkové vzplanutie. Podľa bratislavského slavistu ruského pôvodu Alexandra Isačenka, ktorý svojho času objavil umelecké pamiatky brodzianskeho kaštieľa, Alexandra ako jediná z rodiny pochopila básnického génia i všetku ťarchu Puškinovho osobného a spoločenského postavenia.
Básnik o tom zrejme vedel, ináč by nezomieral s menom Asje na perách. A neodovzdal by kňažnej Viere Viazemskej krátko pred svojím skonom zlatú retiazku s prosbou, aby ju dala medzi štyrmi očami švagrinej. Dosvedčil to blízky básnikov priateľ Piotr Žukovskij, ktorý dve noci prebdel pri smrteľnej posteli Puškina. A vypočul si spoveď tohto 38-ročného „nemravníka“.
Manžel mal voľnú ruku
„Asja prišla už zamilovaná do mojich básní a do mňa. Oddala sa mi skôr, ako stihla pokoketovať,“ píše sa v Tajných zápiskoch A. S. Puškina. O tomto rukopise sa širšia verejnosť dozvedela len pred štvrťstoročím, keď ho ruskí emigranti prepašovali do Spojených štátov. V Rusku vyšli Tajné zápisky relatívne nedávno, hneď sa však stali bestsellerom.
Asja prišla v roku 1834 z Moskvy do Petrohradu, vtedajšej ruskej metropoly, aby pomohla mladšej, už vydatej sestre. Ubytovala sa v Puškinovom dome.
„Aj keď N. končí s otvorenými očami, vždy sa díva mimo mňa, na svoju túžbu, ale Aza ma ľúbi a chce dokonca pohľadom splynúť so mnou,“ zapísal si vnímavý autor. N. je zrejme Natália – manželka a vtedy už mala románik s francúzskym barónom Georgesom D'Antesom, budúcim Puškinovým vrahom.
U Puškinovcov však žila v tom čase aj tretia zo sestier Gončarovových – najstaršia Jekaterina, zvaná Koko. A nenásytný milovník si nemohol nezačať aj s ňou. Lenže beda! „Žiadala, aby som si vybral medzi ňou a Azou – N. brala ako nevyhnutné zlo – ale ja som chcel mať obe.“
A čo na to manželka? Čoskoro sa totiž dozvedela o mužovej nevere pod spoločnou strechou. „Kvôli sestre mi ani manžela nie je ľúto a kvôli mužovi – sestry,“ zareagovala Natália, ale myslela tým len Alexandru. Koko sa čoskoro vydala za D' Antesa. Toho istého, ktorý onedlho zabil v súboji jej neverného švagra.
Mimochodom, najprv Puškin vyzval na duel D'Antesa, ale keď sa dozvedel o jeho svadbe s Koko, výzvu zrušil. O dva mesiace sa všetko zopakovalo, len v opačnom poradí. D'Antes odpovedal výzvou na Puškinove urážky. Muselo sa strieľať – z pištolí.
Hoci základné fakty tohto spletitého príbehu sú historickou pravdou, stále sa vedú spory o pravosti silne erotického dielka. Malo vzniknúť v rokoch 1836 až 1837, čiže na sklonku básnikovho života. Časť puškinológov ho vyhlasuje za dokonalý podvrh, ďalší však v texte nachádzajú rukopis veľkého básnika. „Veď presne tak sa vyjadroval v súkromnej korešpondencii s priateľom Piotrom Viazemským,“ dodávajú.
Básnik jej zlomil srdce
V brodzianskom múzeu, ktoré čoskoro oslávi 30. výročie svojho vzniku, márne bude návštevník hľadať medzi vystavenými exponátmi spomínanú retiazku. Alebo prsteň, ktorý venoval básnik Alexandre.
Foto: archív
„O ďalšom osude retiazky nevieme nič, k vlastníctvu prsteňa sa však priznala Isačenkova dcéra, ktorá žije v Rakúsku a pred niekoľkými rokmi navštívila Brodzany,“ rozpráva Filipová. „Vraj ak nebude mať vnučku, vráti ho múzeu,“ hovorí Filipová.
Ale nejde ani zďaleka len o šperky. Alexandra si v roku 1852 vzala do Brodzian aj svoju súkromnú korešpondenciu s Puškinom. Dva roky predtým sa vydala za rakúskeho diplomata v Rusku Gustáva Friesenhofa, čerstvého vdovca. Postarala sa o jeho vtedy 11-ročného syna a porodila mu dcéru Natáliu. Žili potom striedavo vo Viedni a v tunajšom kaštieli.
Údajne to bolo šťastné manželstvo, ale o Puškinovi sa v rodine nehovorilo. „Dokonca ani jeho portrét tu za života Alexandry nikdy nevisel,“ dodáva Filipová. „Puškin jej zlomil srdce, ponajprv, keď si zobral za manželku Natáliu a potom – keď tak predčasne a tragicky zomrel.“
V Brodzanoch sa objavovala aj Puškinova manželka, vtedy už bývalá, vdova sa totiž znovu vydala za generála Piotra Lenského. V tomto kaštieli sa obe sestry mali po rokoch stretnúť dokonca s D'Antesom. Napokon, patril do rodiny a „pomohlo to uvoľniť napäté vzťahy“, ako sa vyjadril profesor Isačenko.
Pred krutým manželom sa sem načas uchýlila Puškinova dcéra, tiež Natália. Leto tu trávili aj ďalšie deti básnika. Asja však už Rusko až do smrti nenavštívila.
Puškin v Brodzanoch nikdy nebol a, samozrejme, ani nemohol byť. „Nechápem, prečo bývala rakúska veľvyslankyňa na Slovensku tvrdí vo svojej knihe čosi iné,“ rozčuľuje sa Filipová. Diplomatka asi tak chcela zvýšiť príťažlivosť Slovenska.
Listy odišli komínom
Väčšiu časť Puškinových listov spálila Alexandra na sklonku svojho života v Brodzanoch. V závete zaviazala dcéru Natáliu, aby zničila ostatné, čo sa aj stalo, niekedy koncom 30. rokov minulého storočia.
V kaštieli vtedy slúžila dnes už nebohá Mária Dvončová, ktorá vlastnoručne spálila na pokyn barónky zväzok listov previazaných farebnou stužkou. „Prečo ste aspoň jeden nezachránili, teta Marka? Ako sa, dušinka, môžete takto pýtať – nedokázala by som to,“ zavrátila Dvončová riaditeľku múzea.
Kaštieľ začal pustnúť po druhej svetovej vojne, keď ho opustil Alexandrin pravnuk Georg . Jeho potomkovia žijú v Nemecku.
Nová „proletárska“ moc bojovala proti šľachte, jej majetkom i manierom. Vzácnu knižnicu nechala z veľkej časti zničiť „Knihy nakladali vidlami, odvážali a pálili,“ spomína upratovačka v múzeu Alžbeta Tlčimuková, ktorá to videla na vlastné oči.
Rovnako skončili perzské koberce. Obrazy, nábytok a ďalšie veci sa rozchytali a rozpredali. „Dnes ich vykupujeme a niečo sa darí vrátiť,“ teší sa Filipová. Vrátil sa napríklad veľký samovar, niektoré obrazy, fotoalbumy.
Niečo však skončilo v nenávratne. Už v roku 1947 cestovala delegácia slovenských spisovateľov do Moskvy s darom SNR pre tamojšie múzeum A. S. Puškina. V jeho depozitoch skončili viaceré relikvie brodzianskeho kaštieľa.
Foto: archív
V kaštieli býval dlho sklad umelých hnojív miestneho JRD, v susednej budove (knižnica) sídlil miestny národný výbor. Potom tam boli provizórne byty pre mladé rodiny.
Od roku 1979 je tu múzeum, ktoré sa kedysi stalo priam pútnickým miestom početných ctiteľov Puškinovho diela z celého bývalého Československa a ZSSR. Konalo sa tu aj celoslovenské kolo súťaže Puškinov pamätník v prednese ruskej a sovietskej poézie.
Dnes sa sem Rusi pozvoľna vracajú. Pozrú si kaštieľ, priľahlý park i rodinnú kryptu v kaplnke na Hôrke nad Brodzanmi. Ďaleko od domoviny tam spí večný sen Asja . „Ďakujeme, že opatrujete tento ostrovček našej vlasti,“ píšu hostia z Ruska do návštevnej knihy.
Len málokto sa nespýta na Puškinove listy. Tie sa nezachovali, aj v brodzianskom zámku sa však nájde knižné vydanie listov Onegina Tatiane. A Tatiany jemu. Sú nesmrteľné a patria tomuto básnikovi.
