Sokoľany zbohatli na železiarňach. Peniaze si začali užívať

Medzi najbohatšie obce na Slovensku sa vlani zaradili Sokoľany pri Košiciach s tisíckou obyvateľov. Do kasy im totiž po dlhoročných súdnych sporoch začali prúdiť peniaze z daní od košického U.S. Steelu. Ročne si tak prilepšia o vyše 700-tisíc eur.

21.01.2010 09:44
Sokoľany, Tomáš Suchý Foto:
Starosta Sokolian Tomáš Suchý chce za peniaze od U. S. Steelu a ďalších firiem postaviť v obci kanalizáciu či športovo-relaxačné centrum.
debata

Prvé platby použili na rekonštrukciu domu smútku a opravu základnej školy. „V ďalšom období už prídu na rad kanalizácia s čistiarňou odpadových vôd, športovo-relaxačné centrum a oprava chodníkov a ciest,“ vyratúva starosta Sokolian Tomáš Suchý (SDKÚ).

Obyvatelia Sokolian sa tešia, že vďaka vyšším príjmom do obecnej kasy sa budú mať lepšie. O použití peňazí majú rôzne predstavy. „Kanalizácia mala byť v celej obci už dávno, aby sme mali pokoj od žumpy. Športové a relaxačné centrum by mohli využiť hlavne moje vnúčatá,“ myslí si Agnesa Pribulová, ktorá v obci žije od narodenia.

Vďaka tomu, že časť areálu U.S. Steelu patrí do katastra obce, ročne jej z daní patrí zhruba 722-tisíc eur. Pritom len zo samotných železiarní pochádza 485-tisíc eur, zvyšok od ostatných firiem. Ešte donedávna prúdili peniaze z podielových daní do košickej mestskej kasy.

V roku 1979 totiž rozhodnutím krajského národného výboru prešla časť sokolianskeho územia pod Košice. Krajský súd v novembri 2007 potvrdil, že dane zo železiarní patria Sokoľanom. Košický magistrát sa odvolal, Najvyšší súd však potvrdil rozsudok krajského súdu.

Košický magistrát sa však nevzdáva. Doterajšie rozhodnutia súdov nepovažuje za správne. Veď daň z nehnuteľnosti z pozemkov, ktoré mestu donedávna patrili, predstavovala do rozpočtu príjem 1,3 milióna eur. „Mesto podalo návrh na obnovu konania, no krajský súd ešte nerozhodol, podali sme aj ústavnú sťažnosť, ale ani rozhodnutie Ústavného súdu nám ešte nebolo doručené,“ povedal vedúci komunikačného referátu košického magistrátu Jaroslav Vrábeľ.

debata chyba