Aktivisti pozbierali staré fotografie a v Sade Janka Kráľa zorganizovali výstavu. Pri čierno-bielych obrázkoch sa zišli pamätníci a začali spomínať. Organizátori sa takmer nedostali k slovu.
Nie sme horší ako Viedeň
„Keď roku 1907 otvorili plážové kúpele na dunajskom ostrove Gänsehäufel vo Viedni, takmer ihneď sa zrodila myšlienka o zriadení niečoho podobného aj v Bratislave,“ hovorí podpredseda občianskeho združenia Bratislavské rožky Ján Vyhnánek.
O plážovom kúpalisku sa však opäť začalo hovoriť až po prvej svetovej vojne. Prvé provizórne Lido podľa jeho slov vzniklo v roku 1919 na ľavom brehu Dunaja. Už o rok neskôr otvorili na petržalskej strane kúpalisko s názvom Ostende. „Súčasne môžeme tento dátum považovať za skutočný vznik bratislavského Lida,“ dodáva Vyhnánek. Pôvodne prírodné kúpalisko bolo asi pol kilometra od Starého mosta oproti nákladnému prístavu.
Historička Viera Obuchová pracuje už 40 rokov v Mestskom ústave ochrany pamiatok. Sama Lido nezažila, ako hovorí, bývali v okolí Dynamitky a kúpaliská v kolóniách boli výborné. Pred asi šiestimi rokmi, keď v archíve hľadala niečo úplne iné, narazila na plán z roku 1928. „Je tak trochu insitný. Je tam všetko. Bazény, parková úprava, pokladne, kde predávali lístky, kabínky, bufet. Dá sa z toho vyčítať atmosféra, ktorá v tých časoch vládla v Bratislave aj v republike. V čase medzi vojnami priviezli na Lido z botanickej záhrady palmy a nechýbali ani mramorové chodníky.
Lidári opäť spolu
Julo Satinský v knihe Chlapci z Dunajskej ulice píše: „Lidár bol človek, ktorý trávil letný deň na kúpalisku Lido.“
Jozef Kšiňan sa narodil v Petržalke, kde prežil podľa jeho slov krásnych jedenásť rokov. Aj on je Lidár a na kúpalisko si spomína veľmi živo. „Boli to ideálne letá. Pre nás deti nebolo nič lepšie. Keď bolo menej vody, dalo sa prejsť až do stredu Dunaja. Nezabudnuteľný pocit a pohľad.“ Rodený Petržalčan si spomína aj na to, keď tam postavili 30-metrový bazén. „Ten bol vhodný aj na preteky. Veď tam vyrástlo niekoľko skvelých športovcov. „Pamätám si, ako v novinách písali o pánovi doktorovi Steinerovi, keď v 1931 roku získal bronz na Majstrovstvách Európy,“ hovorí známy slovenský športový novinár.
Pamätá si, ako ľudia z celej Bratislavy chodili na rekreáciu práve do Petržalky. „Za prvej republiky tu bolo asi 30 tenisových kurtov a osem futbalových ihrísk vedľa seba. Ľudia sem prišli na ligu ránu o deviatej a boli tu až do večera. Ja tiež.“ S nostalgiou v hlase spomína na obdobie, keď sa presťahovali na druhý breh. „Prišli Nemci a museli sme odísť.“ Počas okupácie rýchlo budovali kúpalisko Tehelné pole. Bombardovanie Bratislavy v roku 1944 neminulo ani Lido. Aj po vojne tam však ľudia radi chodili.
Ďalší pamätník, dnes 68-ročný rodák zo Starej Petržalky hovorí, že o zážitkoch z Lida by sa dalo rozprávať celý deň. Spomína, ako si za 6 korún na Zadunajskej ulici kúpil vtedy vraj populárne pánske plavky, takzvané susky, ktoré sa zapínali na dva gombíky. Pani zo Starého mesta sa len pousmeje a vysvetľuje: „Viete, tie plavky sa podobali na bikiny a veru nie každej postave lichotili.“ Ďalej spomína, ako kedysi pribehol cudzí človek k nim domov a žaloval, že jej brat sa stavil o sto korún, že prepláva Dunaj. Dokázal to, no na druhom brehu ho už čakala mama aj s varechou.
Pred starými fotkami z Lida si spomínajú, že bolo zakázané skákať z mosta. Ale zakázané najviac chutilo. Napokon sa zhodnú na tom, že Dunaj krásne šumí. Nikto ale nezabudol spomenúť ľadovú vodu v bazéne. Dôvod, prečo bola chladnejšia ako voda v Dunaji je, že tam natekala priamo zo spodného vrtu. Deťom to ale neprekážalo. Drkotali zubami, pery mali modré, ale z vody sa im nechcelo.
Na vlastné spomienky sa nemôže spoľahnúť Oľga Belešová. Lido však dobre pozná najmä z rozprávania svojej mamy. Na kúpalisku robila herečka prvé kroky. „Z Košickej ulice sme to vraj mali na Lido kúsok. V 60-tych rokoch tam bol bazén a najmä Dunaj. Bufety neboli nejako výživné, tak vysmažila rezne, do zaváraninového pohára urobila ryžu, zemiaky alebo šalát a s dvoma deťmi, brat je o päť rokov starší, vyrazila na Lido.“
Boj za oživenie Lida
Lido slúžilo až do 90-tych rokov. Podľa pamätníkov je ho škoda. Jozef Kšiňan iba krúti hlavou: „Pred časom som sa bol prejsť po pravej strane Dunaja a hľadal som, čo zostalo z Lida. Našiel som iba jeden múrik. Nasťahovali sa tam bezdomovci.“
Podľa Oľgy Belešovej niet pochýb o tom, že by mala verejnosť zmobilizovať sily a priestoru bývalého Lida opäť vrátiť život. „Ľuďom sa žiada tráviť čas pri vode. Rieka je život a pohyb.“
Kúpalisko na mieste Lida už zrejme nebude. Zmenil sa breh Dunaja, koryto je vyššie. Podľa tlačovej tajomníčky združenia Mladá Petržalka Lele Zemanovej to však nie je problém. „Oblasť má od roku 2006 schválený územný plán nie ako Nové Lido, ale ako Celomestské centrum Petržalka. Je to oblasť medzi Starým a Prístavným mostom. Dala by sa využiť ako športovo-rekreačná oblasť. S revitalizáciou tejto časti pravého brehu Dunaja sa však do dnešných dní nezačalo.“ Aj preto sa združenie rozhodlo pripomenúť bájne kúpalisko a upozorniť na chátrajúcu časť nábrežia. A neostane iba pri výstave historických fotografií.