Dvadsaťdeväťročný mladý muž odišiel z Arménska ako sedemročný so starou mamou. „Babka sa venovala akupunktúre, na Slovensku mala dobré známosti, a tak sa raz rozhodla presťahovať a akupunktúre sa venovať v Košiciach. Krátko nato nás nasledovali moji rodičia, ktorí sa zaoberajú podobnou činnosťou ako babka a sú živnostníci. Ja som v tom čase nevedel po slovensky ani slovo, dohováral som sa po rusky, no čoskoro, ako na všetky malé deti, sa aj na mňa nový jazyk rýchlo nalepil,“ spomína Levon.
Po absolvovaní základnej a strednej školy sa vydal na cestu ekonomiky. V Bratislave vyštudoval ekonómiu a ešte počas štúdia si našiel prácu v banke. V nej zotrval šesť rokov. „Pôsobil som na rôznych pracovných pozíciách a úrovniach vrátane riadiacich,“ priznáva. Nespokojný nebol, no vo svojom živote hľadal niečo iné. Niečo, čo mu bude dávať hlbší zmysel. „Ako rodený Armén som začal túžiť po otvorení vlastnej pekárne, v ktorej by som piekol typický arménsky chlieb,“ zdôrazňuje. Najskôr si však bolo treba zarobiť peniažky, lebo vedel, že vrhnúť sa do tohto druhu podnikania nebude jednoduché. Asi pred pol rokom, už ako ženatý chlap a otec šesťročnej dcérky, sa vrátil domov do Košíc. Najskôr si prenajal priestory na pekáreň, povybavoval všetky potrebné povolenia a pustil sa s vervou do práce.
„V malej pekárničke som sám zamestnancom, no pomáha mi kamarát. S využitím techniky ako pece, váľkovača a miešača na cesto pripravujeme každý deň typický arménsky chlieb, ktorý končí prevažne v reštauračných sieťach. Pekáreň je stále iba v rozbehu, denne upečieme okolo sto až dvesto chlebov,“ vykresľuje súčasnosť. Jediným produktom, ktorý z Levanovej pekárne smeruje k zákazníkom, je lavaš. Je to tradičný arménsky chlieb, ktorý patrí k najstarším známym chlebom na zemeguli. Obľúbený je aj v ďalších krajinách Zakaukazska, ale aj v Turecku, Iráne, Rusku či Spojených štátoch. „Lavaš je tenký, jemný chlieb, ktorý sa robí z nekysnutého cesta a nedávajú sa doň žiadne chemické látky. Je preto zdravší i ľahšie stráviteľný,“ hovorí o chlebe s patričnou dávkou úcty.
Lavaš jedávajú v Arménsku pri každej príležitosti. Pri raňajkách je vhodným doplnkom zeleniny či syra, na obed mäsa, ale dá sa jesť s hocičím. Po vybratí z pece vyzerá ako veľký tenký obdĺžnik, no ten sa môže pokrájať do rôznych tvarov, napríklad do taštičky, ktorú možno podľa chuti naplniť. „V Arménsku sa najmä v dedinách dodnes zachoval zvyk, že ľudia si pred zimou napečú aj okolo tisíc lavašov, dajú ich do chladu a v zime postupne vyťahujú a jedia,“ podotýka ďalej mladý Armén.
Šaldžjanova pekáreň je pravdepodobne jediná na Slovensku, kde sa pečie lavaš. Tento štyristogramový chlieb stojí 1,99 eura. Každý kus prejde aj rukami pekára, ktorý ho musí vymiesiť. Chutí nielen Arménom žijúcim na Slovensku, ktorých je tu okolo tisíc, ale aj našincom. „V reštauráciách ho skúšajú najmä Slováci a spätná väzba od nich je výborná. Niektorí si už u nás chlieb aj kupujú, objednávajú si ho na našej internetovej stránke,“ dodal Levon.
Vo svojej pekárni vyrába zatiaľ niekoľko druhov lavašov. Najmä ten pôvodný a tradičný, ale úspech má aj biošpaldový lavaš, ktorý sa nepečie nikde inde na svete. „Skúšame vymýšľať aj ďalšie nové druhy, naším zámerom je piecť lavaš aj z celozrnnej múky. Mojím cieľom je nielen rozširovať sortiment a jeho množstvá, ale aj zamestnať ďalších ľudí. A bol by som rád, keby náš lavaš mohlo v budúcnosti ochutnať čo najviac Slovákov,“ dodáva Šaldžjan.