Vždy sa snaží byť pozitívne naladená, pričom svoj postoj k životu dáva najavo aj nápisom na svojej vyhni, ktorý hlása: „Usmej sa na svet“. Andreu Kosecovú sme navštívili na samote v obci Hajnáčka (okres Rimavská Sobota), kde nás privítala, ako inak, v dobrej nálade. „Toto je moje kráľovstvo,“ ukázala na veľkú dielňu vybavenú kováčskym náradím. Remeslo, ktorému sa prevažne venujú muži, ju očarilo už ako dievčatko. Zrejme to má ale v krvi, lebo túto profesiu vykonáva aj jej otec.
„Odmalička som sedávala v dielni pri ockovi, keď kul. Pri stene boli poukladané drevá, na ktorých som sa usalašila a popri jeho práci sme spolu debatovali. Takto som tam dokázala tráviť celé hodiny,“ spomína. Ako dvanásťročná si prvýkrát vyskúšala sama zapáliť vyhňu. „V týchto veciach som bola dosť akčná. Oheň ma lákal odjakživa,“ hovorí. Svedčí o tom aj jej obľúbená aktivita v ranom veku.
„Keď sme boli deti, nemali sme ústredné kúrenie, preto mali naši v každej miestnosti krb či kachle. No a keď rodičia pozerali telku, mysliac si, že už spíme, my sme do kachlí vložili kutáč, ktorý sa krásne nahrial. V izbe s kobercami a ďalším zariadením sme pozorovali, ako chladne,“ poukázala na nezbedníctvo, ktoré sa vraj opakovalo každý večer. „Keď železo vychladlo, znova sme ho tam vložili. Občas sme ho skúšali aj ohýbať, ale veľmi sme ho deformovať nechceli, takže to bolo len také opatrné hranie sa,“ ozrejmila s úsmevom.
So spolužiakmi to „iskrilo“
Prvé svoje dielo, kovový svietnik, vytvarovala ako trinásťročná. Keďže ju to bavilo, rozhodla sa v tomto smere zdokonaľovať aj štúdiom. Navštevovala chýrnu Súkromnú školu umeleckého priemyslu v Kremnici, ktorá už v súčasnosti, žiaľ, neexistuje. „Som jej hrdým absolventom,“ prízvukuje Andrea s tým, že zánik legendárnej ŠUP-ky, ako ju mnohí volali, je veľkou stratou.
„Na strednej som si to doslova užívala. V tamojších dielňach som objavovala rôzne kúty, bádala som a odhaľovala krásne kúsky, ktoré tam zostali po predchádzajúcich študentoch. Keď sme išli na povalu, bola plná nádherných maturitných prác od vzniku školy až po jej zánik,“ povedala s nostalgiou v očiach.
„V mojom ročníku sme boli deviati – medzi chlapcami ja ako jediné dievča. Niekedy to tam poriadne iskrilo, ale zvládla som to,“ pokračovala veselo. Vzápätí zvážnela. „Chalani boli naozaj super. Čokoľvek som potrebovala, vždy mi veľmi ochotne pomohli. Mala som skvelých spolužiakov, boli sme výborný kolektív. Samozrejme, niekedy to bolo na hrane – veď pubertiaci občas niečo vymýšľajú, ale držali sme spolu perfektne,“ zhodnotila.
Keďže sa chcela stále viac zdokonaľovať, po maturite v Kremnici pokračovala v českom Turnove, kde sa zamerala na umelecké odlievanie kovov. „Obidve remeslá zbožňujem – kováčstvo aj odlievanie. Veľmi rada ich kombinujem, aj keď možnosť na to sa mi naskytne, z časových dôvodov, len ojedinele,“ poznamenala.
Po štúdiách sa vrátila domov, no hneď sa naplno svojmu remeslu venovať nemohla. „Všetko má svoj čas. Samozrejme, stále som sa zaoberala tvorbou v dielni, no medzitým som mala tri zamestnania,“ hovorí. Pár mesiacov robila predavačku v Lučenci, neskôr v dvoch fiľakovských fabrikách. V jednej z nich však získala cenné skúsenosti so smaltovaním, ku ktorému sa v školách nedostala. „Vždy ma to lákalo, no učili to len rytcov a zlatníkov,“ podotkla. Prvé, na čom si to doma vyskúšala, boli smaltované ruže. „Teraz túto techniku využívam väčšinou pri práci na erboch,“ vysvetlila.
Silné ruky a kondícia
Postupne si Andrea budovala, ako umelecká kováčka, dobré meno a získavala zákazky. „Išlo to priebežne. Pomaličky som dospela do bodu, keď si u mňa do Revúcej objednali tri sochy. Olejkára a teleskop inštalovali v blízkosti mestského úradu a ďalšie dielo, v podobe stromu, zdobí areál prvého slovenského gymnázia,“ objasnila. Špeciálne miesto majú u nej repliky šperkov hodejovského bronzového pokladu, ktoré odlievala a sú vystavené v Bebekovej veži na Hrade Fiľakovo.
Čítajte aj Vyše polmiliónová škoda v oravskej obci: Zbabranú bytovku majú opraviť, zhotoviteľ sa však „vyparil“
Hrdá je tiež na dvojmetrového koníka, ktorý stojí v záhrade súkromného domu v Kremnici. „Keď som tam bola na jarmoku, oslovila ma jedna pani s tým, že pri dome má priestor, ktorý by chcela využiť. Jej otec bol podkúvač, preto som jej navrhla spomínaný motív,“ ozrejmila.
Zatiaľ asi najviac jej dal zabrať model prvého slovenského auta zvaného Drndička. Jeho vernú kópiu osadili pred pár mesiacmi v centre Hronského Beňadika. Toto dielo tam teda môže obdivovať široká verejnosť.
Kováčstvo je ťažká manuálna práca a dá sa povedať, že „špinavá“. Vyžaduje si dobrú fyzickú kondíciu, tiež silné ruky na prácu s kladivom. „Keď som čierna od sadzí, som najšťastnejšia na svete. Keď modelujem a venujem sa odlievaniu, s prepáčením ma mrle žerú, že nemôžem kuť,“ vraví otvorene. Zdôraznila, že jej profesia je zároveň jej vášňou. „Fascinuje ma oheň, špina a pot,“ zasmiala sa. V prevažne „mužských vodách“ sa osamotene necíti. Pripomenula, že nie je jediná, ktorá zastupuje v tomto remesle nežnejšie pohlavie.
Čítajte aj Ochranná ruka či ultimátum? Smer podržal Dolinkovú, čas má však už len do konca mesiaca
„Okrem mňa viem stopercentne o troch ženách, ktoré sa na Slovensku venujú kováčstvu. Je možné, že ich je viac, no nemám o nich vedomosť,“ povedala. Isté však je, že Andrea z tejto skupinky „vyčnieva“. Zo strany niektorých kolegov vraj pociťuje, že na ňu hľadia „zhora“, no nerieši to. „Určite ma to nedokáže znechutiť. Práve naopak, ešte viac ma to motivuje ísť dopredu. No a u mnohých majstrov som sa stretla s uznaním a rešpektom, ktorý mi dali najavo,“ hovorí.
Andrea má pred sebou jasnú métu, ktorú by chcela dosiahnuť. „Raz, keď sa o nejakých dvesto rokov, keď tu už nebudem, pozrú ľudia na moje diela, dúfam, že sa pri nich zastavia a povedia si: Tá osoba, čo to vyrobila, niečo vedela. Nezáleží mi na zachovaní mena, ale aby pohľad na moju tvorbu tešil aj ďalšie generácie,“ uzavrela.