Reakcia politika, ktorý nie je ani hlupák, ani emočne nestabilný, a ktorý keď zaprie nos medzi očami, nevedie ho chorobná lživosť, ale chladnokrvný kalkul, bola typická: keďže zo svojho pohľadu už vopred nedostal šancu, rozhodol sa, že o ňu nebude bojovať ani dodatočne.
Namiesto hľadania kompromisu medzi elitou, ktorá sa považuje za úspešnú, a tou časťou obyvateľstva, ktorá sa po rokoch stredopravých vlád považovala za ponechanú svojmu osudu, si zvolil prehlbovanie konfliktu a jeho využitie vo svoj prospech. No a namiesto zmaru si k vládnutiu prizval Slotu.
Nepomer obrazu a reality
Krátko nato, čo sa ujal výkonnej moci, prijal za svoj (pravda, až po váhaní, z ktorého ho zobudila reakcia finančných trhov) program vstupu Slovenska do eurozóny, ktorý pripravovali jeho predchodcovia. Pod jeho vládou potom Slovensko splnilo Maastrichtské kritériá a prijalo euro. Fico sa postavil za schválenie Lisabonskej zmluvy, a za jeho vlády Slovensko vstúpilo do Schengenskej zóny voľného pohybu osôb a tovaru – čo bolo pre nás skutočným zavŕšením politickej a ekonomickej integrácie do európskeho priestoru.
Fico nespochybnil naše záväzky člena NATO. Naše vyviazanie sa z bojových operácií v Iraku (ktoré sľuboval) malo celkom nedramatický priebeh. Určite v porovnaní s niektorými inými krajinami, ktoré zašli až po hranice roztržky so Spojenými štátmi.
Toto všetko sú fakty, ktoré treba s chladnou hlavou vziať na vedomie – aj keby predvolebné sekery z neba padali. Zrejme bude pravda, že podobne by sa k záväzkom a dlhodobým cieľom Slovenska stavala každá iná, čo i len trochu príčetná vláda. No pravda je i to, že ozajstný lukašenkovec a boľševik by sa na takéto naše záväzky a ciele s prehľadom vykašľal.
Konflikt namiesto vízie
Vyčítať politikovi, ktorý sa hlási k ľavici, že svojou politikou nelahodí pravici, by bolo asi nedorozumenie. Dupľom, keď to vlastne ani nie je pravda.
V ekonomike Fico nič také zásadné nezmenil v porovnaní s tým, ako sa vyhrážal. Vlajková loď reforiem vlád Mikuláša Dzurindu, reforma daňového systému, zostala prakticky nedotknutá – pokiaľ sa zhodneme, že k jej najdôležitejším prvkom patrí zjednodušenie daňového systému a odbúranie desiatok výnimiek.
Výsledok Ficovej politiky v tejto veci je však typický: jeho voliči sú dnes zajedno v tom, že Ivan Mikloš bol netvor a tešia sa z toho, ako s ním šéf Smeru údajne „zatočil“, kým ekonomika si veselo užíva aj výsledky Miklošovej práce. Inými slovami: všetci sú v konflikte, a všetci sú v ňom spokojní. Až natoľko, že sa môže Smer vo svojom volebnom programe prihlásiť div nie za obrancu rovnej dane bez toho, aby kvôli tomu stratil svojich voličov.
Podobné konflikty, ktoré len suplujú nedostatok vízie, nájdeme pri pohľade na Ficovu politiku v oblasti dôchodkového systému, sociálneho zabezpečenia a tak ďalej. Ako pomohol dôchodcom konflikt s dôchodkovými správcovskými spoločnosťami? Ako pomohol pacientom konflikt so zdravotnými poisťovňami? Nijako. Zjavne však tieto konflikty pomohli Ficovým voličom utvrdiť sa v tom, že premiér je na ich strane, nech to stojí, čo to stojí. Žiaľ, často aj doslovne. To im však už neprekáža, pretože prehraná bitka so „silným nepriateľom“ ešte stále môže byť politickým víťazstvom.
Jedno však Fico zakamuflovať nedokázal. Svojim voličom sľuboval zastavenie privatizácie, ktorú nazýval „krádežou“. Čo im určite nesľúbil, bola nebývalá korupcia, ktorá sa spájala s verejnými a štátnymi zakázkami. Nezlyhala tu len jeho exekutíva (navyše často zámerne), ale aj on sám, pretože sa k tomuto problému do posledných chvíľ svojej vlády nedokázal hodnoverne postaviť.
Sociálny štát?
Sociálne trhové hospodárstvo môže znamenať veľa vecí, no určite nie to, že trh ovládnu sociálni rétori. Slovensko pod Ficom neurobilo ani krok smerom k likvidácii nefunkčnej byrokracie. Vianočné príspevky nijako nezakryjú biedne dôchodky. Reči o podpore rodiny nič nezmenia na tom, že žena na materskej je obyčajným poberateľom almužny. Sociálna politika Smeru, to sú väčšinou milodary, ktoré ponižujú tých, ktorým majú pomáhať. Na zmenu systému, o ktorej Fico stále hovorí ako o hotovej veci, v Smere zjavne nemajú odvahu ani intelektuálne kapacity.
Sociálna demokracia?
Ak hovoríme o všetkom, čo predseda Smeru sľuboval zmeniť a nezmenil (v niečom našťastie, v inom žiaľbohu), spomenúť musíme i všetko to, čo predviedol bez toho, aby nás vopred upozorňoval.
Spomenúť treba najhorší z možných koaličných variantov, na ktorý Smer nemal iný hodnoverný dôvod než čisto mocenskú kalkuláciu. Obísť sa nedá, že vďaka tejto kalkulácii u nás „ľavica“ skonštruovala vládu, ktorej jedna časť velebí bojovníkov proti fašizmu, kým druhá kričí, že u nás predsa žiaden fašizmus nikdy nebol. Treba dodať, že aj keď bude Fico stokrát dôvodiť, že v najnovšej roztržke s Maďarskom je nevinne, pravda bude, že by mal dnes celkom inú pozíciu, keby sa nedal do spolku s SNS. A tiež to, že vďaka partnerstvu s nacionalistami v Smere samotnom dnes jednoznačne dominuje nacionalistické krídlo.
Spomenúť treba podozrievavosť až nepriateľstvo, s akými sa mnohí Ficovi ľudia stavajú k občianskej spoločnosti a k ľudským právam (v čom ich predseda nijako nekrotí), čím dávajú názvu „sociálna demokracia“ naozaj svojský obsah.
Hodnotenie Pravdy
známka: 3
Strašenie médií a SDKÚ spred štyroch rokov sa v ekonomickej oblasti nenaplnilo. Fico napokon pred Európou ustál aj to, že do vlády zobral nacionalistu Jána Slotu. Vinou rétoriky sa však slovensko-maďarské vzťahy zhoršili. Jeho vláda úplne zlyhala aj v boji s korupciou a presadzovaní práv menšín.
Nuž a na záver nemožno obísť podnikateľský a vskutku podnikavý background strany Smer, ktorý dnes tvorí dôležitú položku volebnej kampane a antikampane. Bez toho, aby sme tu opakovali najnovšie podozrenia, ktoré sú posledné týždne obsahom denného spravodajstva, môžeme povedať, že nikto, kto sledoval stranu Roberta Fica od jej začiatkov, sa dnes nemôže tváriť prekvapene.
Robert Fico dokázal veľkej časti obyvateľov Slovenska dať pocit, že sú konečne aktívnymi účastníkmi politiky. Práve pre tento pocit sú schopní ľudia adorovať jeho vládu, i keď tá pre nich veľa neurobila. Práve preto, a pre neustály konflikt, ktorý má simulovať spoločenský či politický pohyb, platí, že hoci úspechy politiky Roberta Fica sú veľmi často len virtuálne, úspech jeho ako politika je reálny.