Zostali im ešte dlhy okolo 10-tisíc eur (vyše 300-tisíc korún). A obava, že čoskoro môžu skončiť aj bez strechy nad hlavou. Na ulici. Ako bezdomovci.
„Už som zúfalá,“ prízvukuje matka dvoch synov – 16-ročného Attilu a 10-ročného Rajmunda. „Z tých tisíc korún mesačne sme schopní kupovať akurát chlieb a najzákladnejšie veci. S poplatkami za elektrinu nám pomáhali rodičia, no ani tí už nevládzu. Sú čoraz starší a chorľavejší a stále viac peňazí potrebujú na lieky. Doma nemáme vodu ani kúpeľňu. Celý dom teraz vykurujeme jednými kachľami na pevné palivo. Kúrime drevom, ale aj to sa nám míňa. Posledné zásoby vydržia možno týždeň, na kúpu ďalšieho dreva už peniaze nemáme,“ zdôrazňuje 47-ročná Mária Nagyová, rodáčka zo Šiah.
Diskutujte: Ako dlho by ste vyžili z 36 eur?
„Akoby sa nám celý svet zrútil na hlavu,“ púšťa sa ďalej do rozprávania svojho príbehu. Spolu s manželom najprv žili u jeho rodičov v Dolinke. No prišli rodinné nezhody a oni si museli hľadať iné bývanie. Keďže obaja mali prácu – robili v Maďarsku, svoju budúcnosť nevideli až tak tragicky. Najskôr žili v prenajatom dome vo Vinici, potom si kúpili starší rodinný dom vo Veľkej Vsi nad Ipľom. Ten chceli zrekonštruovať a vytvoriť sebe a deťom slušný a pokojný domov. Ako zamestnaní ľudia si vzali niekoľko úverov a vyhrnuli rukávy. Domov sa im postupne menil na nepoznanie. Karta sa začala obracať predvlani, keď obaja museli prácu nechať pre zdravotné ťažkosti. Stali sa nezamestnanými – a pre chýbajúce doklady aj bez príjmu z úradu práce. Vtedy sa roztočil kolotoč veľkých a ešte väčších problémov.
„Dom sme museli predať a začať žiť v prenajatých priestoroch, sťahovali sme sa. Akoby toho nebolo dosť, vlani v auguste sme sa znova sťahovali, lebo sme nevládali platiť nájomné. Tentoraz sme išli späť do domu svokrovcov, s ktorými sa naše vzťahy medzitým znormalizovali,“ rozpráva pani Nagyová. Dom bol síce zdevastovaný, no postupne ho vlastnými rukami zmenili na solídne bývanie. Dlhy z úverov však zostali. „Banke sme stíhali platiť iba úroky z omeškania platieb za pôžičky a náš dlh rástol. Vyšplhal sa na súčasných asi 10-tisíc eur. Nie sme schopní ho splatiť,“ hrnú sa jej slzy do očí. Banka už nie je ochotná čakať na svoje peniaze a ak ich rodina nezoženie, vec prevezme exekútor. „Na vyplatenie máme už len zopár dní. Ak to nestihneme, zoberú nám dom a my skončíme na ulici,“ opisuje reálny scenár pani Nagyová.
Jej manžel sa už viac ráz pokúšal nájsť si prácu, no neúspešne. Keď mal možnosť pracovať v lese ako piliar, do zamestnania nemohol nastúpiť, nemal si za čo kúpiť teplé oblečenie a obuv.
Na synov matka myslí, aj keď hovorí o posledných Vianociach. „Boli to už druhé sviatky bez darčekov. Na stole sme mali len ovocie od rodičov. Chlapci si pod stromčekom našli akurát malé autíčko a ten starší čiapku,“ dodáva žena so smútkom. Smútok nechýba v očiach ani zédéeškárovi Rajmundovi. Pri otázke, po čom najviac túži, odpovedá ako zrelý muž: „O darčeky nestojím. Iba o normálny život a o to, aby sme tu mohli zostať bývať.“ Často sa hráva s pár autíčkami a traktorom, ktoré má položené na stolíku. A sníva. O tom, že keď bude dospelý, stane sa farmárom. Alebo majiteľom podniku, ktorý vyrába autá. Aby mohol viesť normálny život a zabezpečiť ho na staré kolená aj rodičom.