Je však fakt, že ešte pred dvadsiatimi rokmi odchádzali zo Slovenska do Sovietskeho zväzu, NDR, Bulharska či Poľska desiatky vlakov družby plné vybraných turistov s taškami suvenírov. Boli určené pre neznámych priateľov v družobných krajoch, mestách, závodoch, družstvách alebo školách. A v protismere sa rútili na Slovensko desiatky podobných vlakov s neznámymi priateľmi, aby lepšie spoznali tunajšiu socialistickú skutočnosť.
„Najživšie bolo v Čiernej nad Tisou a v Čope, kde si vlaky museli pre širokorozchodnú vymieňať podvozky,“ spomínajú pamätníci. Navyše, po udalostiach v roku 1968 vedenia oboch vtedy susediacich štátov usúdili, že vzájomné vzťahy národov oboch krajín treba nanovo a ustavične „utužovať“
Preto mala Bratislava družbu s Kyjevom, Západoslovenský kraj so Saratovskou oblasťou, Východoslovenský so Zakarpatskou a tak ďalej a dokola.
Družbu pestovala aj mladá Merkelová
Vitajte, drahí priatelia zo Sovietskeho zväzu! hlásal hlavný transparent na budove martinského gymnázia v septembri 1973, ktoré práve prijímalo delegáciu sovietskych školských pracovníkov z vlaku družby.
Etnologička Lucia Segľova opisuje v štúdii o slávnostiach na tomto gymnáziu všetky rituály, ktoré návštevu sprevádzali . Na úvod odovzdali študenti gymnázia vzácnym hosťom kytice červených klincov. Zástupcovia sovietskej delegácie pripli na oplátku riaditeľovi gymnázia odznak vlaku družby.
Dnes sa už na to spomína s úsmevom, ale vtedy bol každý z organizátorov takéhoto podujatia v strehu, lebo na všetko prísnym okom dozerala politická vrchnosť. Tu i tam – za hranicou..
Napriek tomu – alebo práve preto – malo cestovanie vlakmi družby i svoju príjemnejšiu odvrátenú tvar. Počas dlhých dní a noci na zájazdoch vznikali skutočné priateľstvá, lásky, ba aj manželstva. Takto vo vlaku družby študentov na ceste do Moskvy vznikla kedysi nerozlučná filmárska dvojica Petr Jarchovský a Jan Hřebejk.
„Jeden môj vtedajší priateľ mi prebral slečnu a spolu obcovali v kúpe, kým ja som na chodbe pri toalete plakal od žiaľu na Honzovom ramene,“ spomína Jarchovský. „On ma utešoval, že život sa tým nekončí a svorne sa so mnou opíjal.“
Foto: Archív Mariána Bilačiča
V roku 1968 pricestovala vlakom družby po prvý raz do Moskvy z NDR budúca nemecká kancelárka Angela Merkelová. Ako stredoškoláčka vyhrala olympiádu ruského jazyka. Predvlani sa s tým zdôverila ruským novinárom pri opätovnej návšteve Ruskej federácie
V roku 1978 cestoval vlakom družby do Volgogradu budúci profesor Fedor Malík, dnes známy slovenský znalec vína. Už vtedy ochutnal povestnú golomjanku, sušenú volžskú rybu. Zapíjal ju veľmi pochybným miestnym pivom. „Dva dni mi potom golomjanku naháňali ruskí pivní čerti,“ spomína Malík.
Zadarmo cestovali iba vzorní
Vlaky družby boli len pre vybraných, organizovali ich odborárske, mládežnícke i ďalšie masové spoločenské organizácie. Tie ich aj z veľkej časti financovali prostredníctvom svojich fondov, ktoré dotoval štát. Preto spomínané zájazdy boli prakticky zadarmo.
Podľa spomienok bývalej politickej pracovníčky krajského výboru KSS, ktorá si neželá byť menovaná, len do družobnej Saratovskej oblasti v Rusku odchádzalo z Bratislave ročne päť až šesť vlakov družby.
Každý mal aj 10 vozňov a v každom z nich cestovalo po 36 pasažierov. Väčšinou išlo o vzorných pracovníkov z jednotlivých profesií, podnikov alebo odvetví. Odporúčal ich závodný výbor straníckej alebo spoločenskej organizácie.
Okrem profesionálov z cestovných kancelárií cestovali s takýmto zájazdom ako sprievodcovia aj populárne osobnosti. Napríklad hlásateľky televízie alebo herci bratislavských divadiel . „Vystupovali na večierkoch družby v sovietskych mestách,“ vysvetľuje bývalá aparátnička.
Pre mladého profesionálneho sprievodcu boli vlaky družby dobrou školou, najmä pri vtedajších veľmi obmedzených možnostiach cestovať na Západ. Aj majiteľ skrachovanej českej cestovky Tomi Tour, bývalý senátor Václav Fischer priznal, že základy sprievodcovstva a tlmočníctva získaval pred rokom 1976 (kým neemigroval) najmä vo vlakoch družby.
Dámske pančuchy išli na dračku
K slovenským sprievodcom sa v Moskve, Kyjeve či Leningrade pripájali ich sovietski kolegovia. Patrilo medzi nepísané pravidla štábu vlaku ich na začiatok obdarovať. A to nielen odznakmi, vlajočkami alebo guľôčkovými perami. Ale aj žuvačkami a dámskymi pančucháčmi.
„Pančuchové nohavičky boli najlepším darčekom, lebo u nás vtedy patrili medzi absolútne nedostatkový tovar,“ spomína po rokoch Marina Kressovová. Pred štvrťstoročím bola sprievodkyňou štátnej cestovky Inturist, dnes vedie vlastnú cestovnú kanceláriu v Moskve.
Pamätníci vlakov družby často spomínajú, že vďaka vlakom družby si zo Sovietskeho zväzu priviezli svoj prvý farebný televízor, fotoaparát alebo strojček na holenie. Kupovali ich za utŕžené peniaze z čierneho predaja rifieľ, botasiek alebo digitálnych hodiniek v sovietskych mestách.
Po roku 1989 cestovanie vlakmi družby skolabovalo. Už neboli potrebne. Hlavné prúdy turistov zo Slovenska sa presmerovali. A z ostatných družobných krajín tiež…