Ako sa dvadsaťročný sovietsky seržant ocitol na norimberskom procese?
Zavolal si ma politruk divízie a hovorí: ,,Máme poslať do Norimbergu na proces s nacistickými zločincami jedného ochrankára. Je už rozhodnuté: Pôjdeš ty.“
Prečo vybrali práve vás?
To mi zoslal osud. Bolo nemálo vojakov, ktorí by sa hodili na takú službu. Ja som nebol lepší ani horší. Zrejme zohralo rolu to, že som bol rozviedčikom a údajne nie zlým. Dobre som strieľal. Došiel som až do Berlína, môj podpis zostal na Reichstagu. Okrem toho som bol komunista. Slúžil som v ôsmej stalingradskej armáde, ktorá zajala šiestu armádu Paulusa. To bolo symbolické, že vojak stalingradskej armády bude pri tom.
Mali ste s fašistami nevyrovnané účty?
Mal, ale osobné pocity som musel držať na uzde. Na fronte padol môj otec aj strýko. Mojich starých rodičov Nemci zaživa pochovali. Babička bola vedúca vinohradníckej brigády a dedko vozil mlieko z farmy. Boli to obyčajní ľudia, politikou sa nezaoberali, celý život čestne pracovali. Museli zomrieť len preto, že boli Židia. V roku 1944 som oslobodzoval tú oblasť a od rodákov som sa dozvedel, že od dedka žiadali zlato. Zlato nemal, tak mu prestrelili nohu a oboch zaživa zakopali do zeme.
Nevybrali vás aj preto, že máte židovský pôvod a vaši príbuzní boli obeťami holokaustu?
V čase vojny národnosť nehrala dôležitú úlohu. Akoby poznali to čínske príslovie, že nezáleží na tom, akej farby je mačka, dôležité je, aby chytala myši. Až o dva roky neskôr, keď sa začala kampaň proti kozmopolitom, sa opäť rozbehla mašinéria antisemitizmu. Vtedy som spálil všetky fotky, čo som mal z Norimbergu, aby mi, nedajbože, nenašli nejakú, kde som s americkým vojakom. Až do sedemdesiatych rokov, keď som ako plukovník odišiel do výslužby, som to mal v armáde podstatne ťažie, ako keby som bol Ivanov, Petrenko či Sidorenko. Pred Norimbergom však bolo dôležité len to, že nie som Nemec. Preverovali ma do desiateho kolena. Niekoľkokrát boli aj u mojej mamy. To, že som vo vojne prišiel o príbuzných, pri výbere nezavážilo. Nielen ja som bol postihnutý vojnou. Trpeli milióny.
Načo potreboval sovietsky prokurátor v Norimbergu ochrankára. Veď za bezpečnosť vo svojej okupačnej zóne zodpovedali Američania, či nie?
Vonkajšiu ochranu justičného paláca, kde sa proces konal, zabezpečovala americká aj naša jednotka. Sovietska delegácia bývala na okraji mesta. Keď sme išli na proces, sprevádzal nás americký džíp aj so samopalníkmi. Američania však s nami neboli stále. Práce som mal dosť.
Dozerali ste na bezpečnosť generála Romana Rudenka sám alebo ešte s niekým?
V službe sme sa striedali dvaja, obaja seržanti, aspoň som si to vtedy myslel. Američania presne určili, koľko môže prísť do Norimbergu sovietskych dôstojníkov. Báli sa nášho KGB. Preto odmietli sovietsky návrh, aby sa proces konal vo východnom Berlíne. Lenže aj napriek obmedzeniam do Norimbergu prišlo nemálo pracovníkov kompetentných orgánov. A hoci pracovali v prestrojení, dosahovali dobré výsledky.
Váš kolega bol tiež z ,,kompetentných orgánov“?
Keď sa skončil proces a my sme sa vrátili do sovietskej zóny, z auta už vystúpil s kapitánskymi výložkami. S úsmevom ku mne prišiel a poďakoval mi za odvedenú službu. Vraj on sám navrhol, aby mi za odmenu udelili mesačnú dovolenku.
Aká bola v čase procesu v Norimbergu bezpečnostná situácia?
Ak si niekto predstavuje, že tam bol hlboký pokoj a mier, tak sa mýli. Norimberg bol baštou fašistov, v meste sa ich ešte nemálo skrývalo. Bolo tam aj veľa bývalých sovietskych občanov, ktorí spolupracovali s Nemcami a ušli s nimi. Vyjsť do ulíc v sovietskej uniforme nebolo bezpečné. Navyše neďaleko od mesta bola v zajatí divízia Edelweiss, ktorej príslušníci sa vraj chystali zadržať sudcov a oslobodiť obžalovaných.
Bolo reálne, aby sa divízia Edelweiss prebila zo zajatia a ohrozila proces?
Nie som si tým istý, či na to mali dosť síl, ale chystali sa na takú možnosť. Americký plukovník Andrews, veliteľ norimberskej väznice, to spomenul členom našej delegácie, súčasne ich však ubezpečil, že boli podniknuté opatrenia, aby sa tomu predišlo.
Mali nacisti špiónov v justičnom paláci?
O špiónoch neviem. Viem však, že mladý americký dôstojník vystavil peknej Nemke priepustku na proces a ona prišla vyzvedať, aká je tam situácia, kto kde v sále sedí. Našťastie sprisahanie bolo odhalené a Nemku zatkli. Čo s ňou bolo ďalej, to neviem.
Videli ste obžalovaných, aký dojem vo vás zanechali?
Vidieť som ich videl, ale, pochopiteľne, hovoriť som s nimi nehovoril. Nebol som pritom, keď ich vešali. Kedysi boli v Sovietskom zväze tisíce ľudí, ktorí vraj na subotniku niesli s Leninom brvno. Nuž ja som brvno neniesol. Veľa som však videl a ešte viac počul. Obžalovaní sa väčšinou správali dôstojne. Hermann Göring pôsobil mimoriadne sebavedomo. Americký prokurátor Jackson, keď ho mal vypočúvať, od rozčúlenia tresol spisy o stôl.
Göring bol ťažký protivník?
Nebol to nijaký hlupáčik. Rozčuľuje ma, keď sa o nacistických vodcoch hovorí ako o nejakých úbožiakoch. To znižuje vážnosť nášho víťazstva. Ak sme porazili hlupákov, tak za čo stojí naše víťazstvo? Nie, boli to silní ľudia, ktorí dokázali za sebou strhnúť celú krajinu. A viacerí z tých, čo dostali najvyšší trest, aj smrť prijali dôstojne. Rozprávali mi to očití svedkovia vrátane seržanta Johna Wooda, ktorý odsúdených vešal.
Osobne ste sa s nim poznali?
Aj sme si s ním vymenili suveníry na pamiatku. Dal som mu hviezdičku z lodičky a on mi daroval švajčiarske hodinky. Mám ich doteraz. Nenosím ich, ale keď ich natiahnem, tak stále idú.
Ľudia si pod katom zväčša predstavujú mohutného nemilosrdného človeka. Aký bol seržant Wood?
Mal vysokú, pevnú postavu. Ale bol to milý chlap. Stále sa usmieval. ,,To je moja práca“, hovoril. Do Norimbergu popravil 377 zločincov. Jeho osud po návrate do vlasti však bol nešťastný. Utrpel smrteľný úraz, takpovediac – pracovný. V štáte, kde žil, skúšali elektrické kreslo a on pritom zahynul.
Ako sa správali odsúdení počas popravy?
Väčšina bola so svojím osudom vyrovnaná. Najmenej dôstojne sa správal Julius Streicher, hlavný antisemita. Pred tým, ako mu na krk navliekli slučku, zakričal: ,,Židovský purim." Purim je náš sviatok. Streicher chápal, že to je odplata za to, čo páchal.
Wood dobre zvládol svoju prácu?
Jedny noviny písali, že kat Wood hrdúsil fašistov vlastnými rukami.
To zrejme nebola pravda, však?
Streicherovi sa slučka poriadne neutiahla, neskoncovala s ním. Wood zbehol dolu do suterénu a dorazil ho.
Zaškrtil?
Ale to bol jediný prípad.
O Göringovi ste povedali, že to bol silný protivník, s ktorým si americký prokurátor nevedel rady. A ako sa darilo generálovi Rudenkovi?
Rudenko mal v rukách viac dokumentov o zločinoch, ako Jackson. Náš ľud trpel viac ako Američania, a tak aj materiál, ktorý mala v rukách sovietska obžaloba, bol presvedčivejší. Rudenko sa navyše veľmi dobre pripravil. Keď vystupoval na začiatku procesu, Göring si demonštratívne dal dolu slúchadlá. Gesto bolo jasné: čo už len môže povedať… Ale keď počul, ako často sa opakuje jeho meno, znova si ich dal na uši. Göringovi sa na drevenej lavici obžalovaných nepohodlne sedelo, a preto si z cely nosil americkú deku. Brániť sa vedel dobre. Bol podkutý, vzdelaný a silný. Vďaka schopnostiam Rudenka sa ho však podarilo usvedčiť, že sa podieľal na vypracovaní plánu Barbarossa, že vydával rozkazy všetko vyviezť zo Sovietskeho zväzu, že naňho v jeho závodoch pracovalo 600-tisíc ľudí. V jedných amerických novinách písali, že Rudenko nevydržal drzé správanie sa Göringa a zastrelil ho. O niekoľko dní uviedli opravu – nik ho nezastrelil, Göring mal infarkt. To tiež nebola pravda, ale už to k nej bolo bližšie.
Nehľadiac na všetky bezpečnostné opatrenia, Göringovi sa podarilo spáchať samovraždu a vyhnúť sa tak poprave. Ako sa to mohlo stať?
Sú rôzne verzie, že ampulku mu odovzdala jeho žena bozkom, dostal ju od obhajcu alebo od jedného zo svedkov… Hovorí sa aj, že ampulku mal v tube so zubnou pastou, ktorá bola na očiach, a preto nikomu nenapadlo, že by tam mohol byť schovaný jed. Tak či tak, keď sa otrávil, jeho telo preniesli do telocvične, kde sa uskutočnili popravy, a položili ho k ostatným.
Mnohí účastníci procesu ako na najstrašnejší moment spomínali premietanie dokumentárneho filmu o nacistických zverstvách v koncentračných táboroch. Vy ste vtedy už vedeli, aké ukrutnosti sa páchali, alebo to bolo aj pre vás prekvapenie?
Ja som to veľmi dobre vedel. Mohol som na norimberskom procese pokojne vystúpiť aj ako svedok. Naša divízia oslobodzovala poľské mesto Lublin aj s koncentračným táborom Majdanek. Keď sme tam prišli, mali sme čižmy celé sivé od ľudského popola. Rozprávali sme sa s bytosťami, ktoré sa viac podobali na kostry ako na živých ľudí. Videl som tam jamu dlhú asi štyridsať metrov a širokú tri metre plnú mŕtvol. Ležalo tam malé dievčatko, v rukách držalo bábiku. Dodnes ju mám pred očami.
Tento rok vám vychádza kniha o Norimbergu. Prečo až teraz?
To je to isté, akoby ste sa ma spýtali, prečo som sa nenarodil skôr. Nestačí byť len tehotný zážitkami, treba ich aj donosiť. U mňa to nastalo teraz. Tú knihu som chcel nazvať Norimberský knock out, ale potom som si uvedomil, že K.O. sa nepodarilo. Fašisti znova dvíhajú hlavu, dokonca aj v Rusku a na Ukrajine. Štvrtého novembra na nový štátny sviatok v Moskve po uliciach pochodovali výrastkovia s fašistickou symbolikou a nikto z vodcov krajiny ich verejne neodsúdil. Takže kniha, ktorej názov som upravil na Norimberg varuje, je, žiaľ, stále aktuálna.
