Viac národov – viac bohatstva
Niekoľko slovenských rodín v Rumunsku žije aj v dedinách v župe Bihor či v meste Temešvár, ale najviac ich je v Nadlaku v župe Arad. Názov mesta je odvodený od veľkého jazera (v maďarčine nagy lak), ktoré pri ňom kedysi bolo. Takmer polovica z viac ako sedemtisíc obyvateľov Nadlaku sú Slováci.
Nadlak leží na rovine pár kilometrov od rumunsko-maďarských hraníc, v západnej časti župy Arad. Z jednej strany ho ohraničuje rieka Maruša. Slováci tam prišli v roku 1803 hľadať nový domov a lepšie podmienky na život. Štefan a Anna Roskošovci, obaja 65-roční, sa v Nadlaku narodili, ich predkovia prišli od Topoľčian. „Bol tam veľmi ťažký život, chudoba. Vtedy mali rodiny veľa detí, osem aj viac. Ženy s deťmi zostali doma a otcovia išli do sveta, najprv sa zastavili v Maďarsku, v Slovenskom Komlóši, a odtiaľ prišli sem, na Dolnú zem. Zistili, že je tu dobrá pôda, tak tu zostali a začali si stavať domy, aby sem mohli za nimi prísť celé rodiny,“ spomína Anna Roskošová.
Celý okres Arad je multietnický. „Podporujeme každú komunitu v regióne, aby si udržiavala svoje tradície. Keď si menšiny udržiavajú svoju identitu, potom je aj okres krajší a bohatší,“ tvrdí viceprezident okresnej rady Aradu Adrian Florin Tolea.
Zloženie tunajších je pestré, 47 % obyvateľov Nadlaku tvoria Slováci, 47 % Rumuni, 2 % Maďari, 1,5 % Rómovia a žije tam aj niekoľko nemeckých rodín. „Myslím si, že je najlepšie, keď ľudia žijú spolu, spoznávajú navzájom svoje problémy a môžu sa učiť jeden od druhého. Chcem, aby si každé vierovyznanie aj národnosť držali svoje tradície aj vieru,“ hovorí primátor Nadlaku Vasile Ciceac.
Foto: Eva Okoličániová
Rodený Rumun z Maramurešu, ktorý na primátorskej stoličke sedí osem rokov, sa naučil aj po slovensky. „Odkedy som primátor, pomaly lepšie poznám Slovensko ako Rumunsko. Máme niekoľko partnerských miest – Krompachy, Brezno, Budmerice, Jelšavu, Galantu aj Východnú,“ vymenúva primátor. Vďaka tomu s nimi udržiavajú kontakty a spoluprácu aj predstavitelia župy.
Primátor podľa Nadlačanov rozdiely medzi Rumunmi a Slovákmi nerobí. V nedeľu ráno ide do slovenského kostola, potom do rumunského, aby neurazil ani jedných. No rumunsko-slovenské vzťahy neboli vždy priateľské. „Dávnejšie, za socializmu, mali v Nadlaku Rumuni večer svoje zábavy a Slováci svoje. Božechráň, aby Rumun prišiel k Slovákom alebo naopak. To by ho poriadne zbili. Bola by pomaly vojna, keby si Slovák vzal Rumunku alebo sa Slovenka vydala za Rumuna. Časom sa to zmenilo, obe národnosti spolu pracovali, vzťahy sa veľmi zlepšili,“ hovorí Anna Roskošová.
Slovenčina v Rumunsku stále žije
Slováci v Nadlaku si rodný jazyk udržali, takže takmer všade v meste sa dá dohovoriť rodnou rečou. V rodinách sa stále rozprávajú po slovensky a v Školskom stredisku Jozefa Gregora Tajovského sa v slovenčine učia všetky predmety.
Tajovský žil v Nadlaku šesť rokov a tým, že po ňom pomenovali školu, dosiahli, že sa na to nezabudne. Žiaci, samozrejme, majú povinný aj rumunský jazyk. Veľa mladých odchádza študovať do Bratislavy, Banskej Bystrice či Nitry. Mnohí tam po štúdiu aj zostanú pracovať, ale stále sa ich veľa vracia do Rumunska.
„Vnuk robí v zmenárni a Slováci, ktorí tadiaľto iba prechádzajú, majú obavy, ako sa idú dohovoriť. Keď na nich prehovorí po slovensky, čudujú sa, ako je to v Rumunsku možné,“ smeje sa Anna Roskošová. Slováci by privítali miestny rozhlas, ktorý by dával priestor na aktívnejšie vnímanie slovenčiny, ale zatiaľ sa na to nenašli financie.
Spisovateľka žijúca v Nadlaku, Dagmar Mária Anoca, učí slovenčinu na univerzite v Bukurešti. „Už dávno sme nemali študenta Slováka, učia sa ju Rumuni. V krajine je niekoľko slovenských firiem, kde môžu jazyk využiť,” vysvetľuje Anoca.
Edita Sztratinská Kukučková má dve dcéry, Miruna Maja má rok a tri mesiace, Miriam Roxana päť rokov. Kým deti nastúpia do školy, mali by už vraj vedieť trochu po rumunsky. "Nemôžem sa s nimi rozprávať po rumunsky, veď som Slovenka,“ vysvetľuje hrdo.
V aute jej hrá cédečko Miriam Klimentovej so slovenskými pesničkami a spomína aj speváka „s veľkými bajúzami“, ktorý mal v Nadlaku koncert. Robo Kazík. Slovenskú hudbu v Nadlaku radi počúvajú, musia si však vystačiť s „vlastnými zdrojmi“. „Máme satelit, takže chytáme aj slovenské stanice, ale prečo nevysielajú žiadne programy so slovenskými šlágrami? Česi ich majú,“ vyčítajú televíziám Roskošovci.
Nadlacký fenomén
Aj po viac ako 200 rokoch života v „cudzej“ krajine, ktorá sa im medzitým stala domovom, sú Slováci hrdí na svoj pôvod. „Dôkazom je úplný školský systém v slovenskom jazyku, viac ako 110-ročné aktívne ochotnícke divadlo. Máme profesionálne prejavy kultúry ako literárna tvorba, určité formy výskumu. Aj my máme suché vetvy ako všade a určitému stupňu prirodzeného včlenenia sa zabrániť nedá, ale nehovoríme o násilnom splynutí alebo národnostných tlakoch,“ hovorí prvý podpredseda Demokratického zväzu Čechov a Slovákov žijúcich v Rumunsku Pavel Hlásnik. Vydávajú aj časopisy Naše Snahy a Dolnozemský Slovák.
V meste žije šesť spisovateľov, ktorí sú aj členmi Zväzu rumunských spisovateľov. „V očiach rumunskej verejnosti sme sa stali nadlackým fenoménom. Šesť spisovateľov v takom malom mestečku je zriedkavý jav,“ pyšne hovorí predseda Kultúrnej a vedeckej spoločnosti Ivana Krasku Ivan Miroslav Ambruš. V minulosti spisovatelia na svoju prácu nemali ktovieaké podmienky. Knihy Slovákov v Rumunsku sa vôbec nevydávali, ale keď prvý raz v roku 1876 vyšli na Slovensku, autori kvôli tomu mali problémy.
Foto: Eva Okoličániová
Za pomoci ľudí z Bukurešti neskôr začali vydávať knihy v Rumunsku aj od slovenských autorov. Prvá kniha, ktorá takto vyšla, bol almanach Variácie. „Išlo nám aj o to, aby sme sa dostali do povedomia rumunského publika, začali sme publikovať aj preklady z tvorby,“ hovorí Ambruš. Po revolúcii dostali tlačiareň a založili Vydavateľstvo Ivana Krasku v Nadlaku, kde okrem vlastnej tvorby vydávajú aj knihy spisovateľov zo Slovenska, z Maďarska a zo Srbska.
„Máme aj mladších členov spolku, Medzi spisovateľmi je aj 22-ročný mladík. Aj sa pohádame, aj pokritizujeme. Ale pomáhame si, usmerňujeme mladých. S ich záujmom o kultúru je to ako všade. Televízor a internet mladým zaberajú veľa času, menej čítajú, ale výnimky sa nájdu,“ povedal Ambruš.
Za prácou do zahraničia
Nedostatok pracovných príležitostí ťaží aj Nadlačanov. Pri sčítaní v roku 2002 mal Nadlak okolo 8-tisíc obyvateľov, podľa minuloročného sčítania je to niečo cez 7-tisíc, zatiaľ definitívne výsledky nemajú. V Rumunsku celkovo sa hovorí o poklese asi o jeden a pol milióna obyvateľov. Ľudia vo veľkom odchádzajú za prácou do zahraničia.
Štefan Roskoš robil šoféra aj mechanika zvárača. Jeho manželka 25 rokov pracovala ako krajčírka, 13 rokov ako kuchárka v hoteloch. „Veľmi rada som robila ciorbu de burta, bielu držkovú polievku – nakyslo so štipľavou paprikou. Robili sme aj veľa kysnutých halušiek. Obsypaných makom, bryndzou či orechmi,“ vymenúva obľúbené miestne špeciality Anna Roskošová.
Z Nadlaku za prácou odísť nemuseli. Dnes je situácia iná, aj keď veľa ľudí vďaka „dobrej zemi“ stále nájde uplatnenie v poľnohospodárstve. Fabriky skrachovali. Nábytkársku firmu, konopnú fabriku aj mliekareň zavreli. „Keď zrušili colnicu, prišli o prácu desiatky ľudí, colníkov, kuchárok aj upratovačiek. Už tu nie je toľko práce ako predtým. Život je teraz ťažší,“ hodnotia Roskošovci.
Veľa Nadlačanov pracuje v Arade vo firme na výrobu automobilových súčiastok. Cieľom mladších je skôr zahraničie – Taliansko, Španielsko či Nemecko. „Nemohla by som odísť, stačí, že som cez deň chvíľu preč a už mi dcéry veľmi chýbajú. Neviem si predstaviť, že by som ich nechala mame, aby sa o ne starala,“ hovorí o bežnom scenári stoviek ľudí Edita Sztratinská Kukučková.
Ubúda Slovákov aj veriacich
Evanjelický kostol stojí v centre Nadlaku a spája väčšinu Slovákov, katolíkov je iba okolo 150. Základný kameň evanjelického kostola položili Slováci pred 200 rokmi. Veľká udalosť je zaznamenaná aj na obraze pri oltári v kostole.
Odlev ľudí z mesta sa prejavuje aj postupným vyprázdňovaním lavíc. „Pamätám si, že kedysi sa museli stoličky ukladať aj popri uličkách, taký bol kostol plný. Ani jablko nebolo kde hodiť,“ hovorí Anna Roskošová. Dnes sa veľa ľudí nazbiera väčšinou iba na veľké sviatky a stoličky už nie je pre koho dokladať.
Čoraz častejšie do slovenského kostola preniká aj rumunčina. „Medzi členmi cirkevného zboru sú aj Rumuni, aj ľudia, ktorí nehovoria dobre po slovensky, takže ju musíme používať zvlášť pri krstoch a sobášoch. Stále pociťujem ujmu, že to nemôže byť všetko po slovensky, ale ľudia tomu musia rozumieť,“ hovorí evanjelický farár Juraj Dušan Vanko. V Školskom stredisku Jozefa Gregora Tajovského v Nadlaku učí náboženstvo, Evanjelickú bohosloveckú fakultu vyštudoval v Bratislave.
Dodáva, že v menších mestách, kde žijú Slováci, už síce nie sú slovenské školy, ale kostol je stále miestom, kde sa slovenčina používa. V cirkevnom zbore Butín v rumunskej časti Banátu, kde pôsobí ako farár, malo spoločenstvo viac ako 800 členov, teraz ich je 55, spolu s ostatnými v okolí len 150. „Kostoly už veľmi nemá kto zaplniť, polovica Slovákov počas reemigrácie odišla späť na Slovensko a počet sa už nemal ako vrátiť na tú pôvodnú úroveň,“ hovorí Vanko.
Menej veriacich na službách Božích však nesúvisí iba s odchodmi Slovákov do iných krajín. „Bol by som radšej, keby sa cirkevným aktivitám venovalo viac pozornosti. Je to spojené aj s výchovou a tým, ako sú deti vedené doma. Niekedy platilo, že ak chceš ísť poobede na zábavu, doobeda treba ísť do kostola, dnes to už tak nie je,“ priznáva farár.
Pomoc zo Slovenska
Ochotníci v Nadlaku každý rok nacvičia aspoň jednu divadelnú hru, organizuje sa tu folklórny festival a Spoločnosť Ivana Krasku každý rok udeľuje ceny Ondreja Štefanka za literatúru a organizátorskú činnosť. Na oslavy 200. výročia položenia základného kameňa evanjelického kostola pozvali desiatky hostí zo Slovenska a zorganizovali vedeckú konferenciu Evanjelická cirkev v živote dolnozemských Slovákov.
„Robíme viac ako bežný Slovák na Slovensku. Je oveľa ťažšie byť Slovákom v zahraničí ako doma, pretože sa musíme viac snažiť udržať si tradície a kultúru. Človek má úžasný pocit, keď po kultúrnom predstavení tlieska plná sála. Alebo keď po prehliadke slovenskej ľudovej piesne ešte niekoľko dní potom ľudia organizátorom ďakujú,“ hovorí Hlásnik.
Nadlackí Slováci by si preto vedeli predstaviť väčší záujem o rodákov zo strany Slovenska. Podľa Hlásnika sa na krajanov v zahraničí dosť nemyslí. „Bežní obyvatelia vedia o krajanských komunitách v zahraničí málo. Školy majú možnosť ponúkať výberové predmety. V rámci nich by bolo podľa mňa možné vytvoriť tím odborníkov, ktorí by urobili kompletnú ponuku učebníc a materiálov a vytvorili by predmet o histórii a kultúre Slovákov žijúcich v zahraničí,“ tvrdí. Lepší systém by bolo treba nájsť aj v distribúcii kníh Slovákov žijúcich v Rumunsku na Slovensko.
Riaditeľ cirkevného odboru ministerstva kultúry Ján Juran je presvedčený, že Slováci žijúci v zahraničí musia mať istotu, že ich pôvodná vlasť má o nich záujem a chce konkrétne pomôcť. „Najmä v oblasti kultúrnych aktivít, pretože kultúra si na seba zarobiť nedokáže, potrebuje podporu,“ povedal na oslave výročia v Nadlaku.