Ako povedal Horváth, Slovensko vtedy po odporúčaní výboru novelizovalo zákon o Slovenskom národnom stredisku pre ľudské práva, ktorému zveril povinnosť plniť úlohy v oblasti ľudských práv a základných slobôd vrátane práv dieťaťa. Stredisko preto monitoruje dodržiavanie a ochranu práv dieťaťa v Slovenskej republike. „Súčasne prijíma sťažnosti a rieši konkrétne prípady v oblasti porušovania práv detí,“ povedal .
Ako jednu z najdôležitejších úloh v oblasti zabezpečenia ochrany a uplatňovania práv detí stredisko podľa Horvátha požaduje práve zriadenie „detského ombudsmana“, ktorý na Slovensku ešte stále chýba. Obdobné úsilie v oblasti ochrany práv dieťaťa v rámci svojich kompetencií vyvíjala z vlastnej iniciatívy aj Kancelária verejného ochrancu práv. Hoci obe inštitúcie robili a robia „čo môžu“, treba podľa Horvátha priznať, že odporúčania výboru z roku 2000 sú ich činnosťou naplnené len parciálne.
Stále chýbala „štatutárna nezávislá inštitúcia so zodpovedajúcim zložením a zdrojovým zabezpečením“. Preto sa Slovenská republika dočkala v roku 2007 opätovnej kritiky a odporúčania výboru, aby urýchlila vytvorenie nezávislého mechanizmu s mandátom prijímať a preskúmavať sťažnosti od detí, alebo v ich mene, o porušeniach ich práv.
Túto závažnú výhradu výboru mal okrem iných výhrad riešiť podľa Horvátha Národný akčný plán pre deti na roky 2009 – 2012. Akčný plán uvádza, že „Slovenská republika sa musí v súvislosti s inštitucionálnym zabezpečením ochrany práv detí vyrovnať i s úlohou zriadenia – zavedenia osobitného nezávislého mechanizmu prijímania a preskúmavania sťažnosti od detí, alebo v ich mene, monitorovania implementácie Dohovoru o právach dieťaťa, t. j. potrebné je doriešiť otázku tzv. ombudsmana pre práva detí“.
Horváth upozornil, že súčasne tento akčný plán konštatuje, že v Slovenskej republike plní úlohy v oblasti ľudských práv a základných slobôd vrátane práv dieťaťa Slovenské národné stredisko pre ľudské práva, ale aj podľa svojich kompetencií verejný ochranca práv. Z toho dôvodu sa prijal záver, že „riešenie zriadiť novú osobitnú inštitúciu ochrancu práv detí sa v súčasnej situácii inštitucionálneho zabezpečenia javí ako kontraproduktívny krok“.
Na základe tejto skutočnosti sa podľa Horvátha v Národnom akčnom pláne pre deti uvádza alternatívne riešenie, a to zriadiť nezávislú špecializovanú inštitúciu pre práva dieťaťa buď pri Slovenskom národnom stredisku pre ľudské, alebo pri verejnom ochrancovi práv. Horváth je presvedčený, že „najlepším rozhodnutím bude poveriť stredisko pre ľudské práva ochranou detí“.