Opozícii pritom veľa nechýbalo a mohla dostať Fica pod tlak. Ak by Csáky od Dzurindu neodskočil, Fico by hodil do parlamentu obľúbenú tému – predčasné voľby. Na čo by potreboval 90 hlasov poslancov, ktoré nemá (ako prvý by ho krotil Mečiar). Ficova hra na hrdinu by sa skončila patom. A poučením, že vláda si s opozíciou nemôže robiť, čo chce…
Nakoniec sa však Fico môže tešiť z opačnej poučky. Opozíciu dorazil, použil, zahodil. Fico doteraz dva razy pohrozil predčasnými voľbami – raz pri kríze s Mečiarom, druhý raz teraz – a vždy mu to vyšlo. A bude mu to vychádzať dovtedy, kým pred sebou neuvidí silného súpera.
Za dezerciou SMK nebol len obchod – a ústupky vlády v školskom zákone. Kríza v opozícii má podstatne hlbšie korene. Dzurindove politické hry sú neškodné, pretože SDKÚ svojim spojencom nemá čo ponúknuť. Nemá ani silu ani rešpekt. Ani plán a perspektívu. V SMK si zradne, ale pragmaticky povedali, že nepotrebujú bezcieľne krvácať v Dzurindových vojnách. A ničiť si vzťahy s Ficom. Získať tým nemôžu nič. Ani teraz, ani po voľbách. Rozdelená a oslabená totiž nie je len SDKÚ s KDH, ale aj SMK. Csákyho pozícia vo vedení je nebezpečne krehká.
Pravica má dnes historicky najnižšiu verejnú podporu. Dzurinda, Hrušovský aj Csáky majú chabú autoritu ešte aj vo vlastných stranách. A hlavne: nikto z nich už neverí, že pravica môže Fica poraziť. A spoločne vládnuť. Každý z nich pochoval „pravicovú alianciu“ a začal hru na vlastnú päsť dávno pred sporom o tlačový zákon. SMK len zavrela rakvu…
Zvonku. A posledné, čo počula, bolo čudné varovanie Hrušovského. Predseda KDH stihol znútra pohroziť, že Csákyho k sebe dva roky nepustia…