Súdy, médiá a sporné rozhodnutia

Pre nich, no aj pre rôzne firmy sa tak súdy s médiami stali veľmi výnosným obchodom. Podľa právnika Petra Wilflinga slovenské súdy takýmto prístupom porušujú nielen ústavu, ale aj Európsky dohovor o ľudských právach a záväzné pravidlá Európskeho súdu.

Na neprimeranú ochranu verejných činiteľov pred súdmi odborníci upozorňujú už roky. „Za poškodenie povesti im naše súdy priznávajú oveľa vyššie odškodnenie ako bežným občanom za závažné zranenia, doživotné následky na zdraví alebo dokonca za usmrtenie. Taký prístup je absurdný a vyvoláva dojem, že niektoré súdy si viac cenia dobrú povesť politikov a sudcov ako život a zdravie bežných občanov,“ tvrdí Wilfling, ktorý je spoluautorom publikácie Sloboda prejavu a žaloby na ochranu dobrej povesti.

Problém vidí aj v tom, že súdy tieto odškodnenia pre verejných činiteľov často veľmi slabo zdôvodňujú, čo pôsobí dojmom, že ich priznávajú svojvoľne alebo na základe zvýhodňovania. „Taký prístup je protizákonný a diskriminačný voči bežným občanom,“ zhodnotil Wilfling. Pripomenul, že súdy musia dodržiavať Európsky dohovor o ľudských právach, podľa ktorého treba šírenie informácií o veciach verejného záujmu chrániť. Verejní činitelia preto musia zniesť väčšiu mieru kritiky než súkromné osoby. Z dohovoru dokonca vyplýva, že médiá majú právo aj na preháňanie a provokáciu, pričom pod ochranu spadajú všetky tvrdenia, ktoré urobili v dobrej viere.

Podľa Európskeho súdu pre ľudské práva musí byť navyše finančné odškodné za ujmu na dobrej povesti právnickej osoby alebo cti a dôstojnosti fyzickej osoby primerané príjmom žalovanej strany. „Pre médiá nesmie byť likvidačné a pri určovaní jeho výšky treba zohľadniť odškodnenie, ktoré sa priznáva za telesné zranenia alebo obetiam násilných činov. Mnohé rozhodnutia slovenských súdov tieto záväzné pravidlá porušujú, a preto sú protiústavné a nezákonné,“ zdôraznil Wilfling s tým, že keby sa také spory dostali pred Európsky súd pre ľudské práva, slovenskí politici by nemali šancu.

Wilfling dáva za príklad aj USA. Verejní činitelia, ktorí tam chcú proti médiám uspieť na súde, musia najprv dokázať, že nepravdivé tvrdenia poškodzujúce ich dobré meno médiá zverejnili so „skutočne zlým úmyslom“.

Záleží teda na tom, či si pri ich uverejnení mysleli, že sú pravdivé, alebo už vtedy o ich hodnovernosti pochybovali. Keď im však politik zlý úmysel nedokáže, na odškodnenie nemá nárok. „Verejní činitelia tam preto spor spravidla prehrávajú, alebo sa doň vôbec nepúšťajú,“ zhrnul právnik.

Podľa šéfredaktorky Pravdy Nory Sliškovej súdy často neprihliadajú na princíp, že médiá pracujú v dobrej viere, vo verejnom záujme a že majú aj právo na chybu. Dôležité je, aby si ju uznali. „Súdy na Slovensku priznávajú verejným činiteľom a vplyvným ľuďom neprimerané finančné odškodnenia. Nie je to o morálnej a finančne symbolickej satisfakcii, ale o tom, že na médiách sa dá na Slovensku cez rozhodnutia niektorých sudcov zarábať. Nepochopiteľné je aj to, že naša legislatíva stanovuje finančný limit odškodnenia pri poškodení zdravia, pri ochrane osobnosti však nijaký takýto limit neexistuje,“ uviedla.

Aktuálne napríklad vydavateľ denníka Pravda čelí niekoľkomiliónovým žalobám, medzi ktorými sú aj podania od viacerých sudcov a vplyvných firiem, ktoré dostali zákazky od štátu. Napríklad štatutár spoločnosti obchodujúcej so zbraňami chce vysúdiť pol milióna eur. Ďalších 500-tisíc eur žiada v žalobe za karikatúru spoločnosť, ktorá získala kontrakt od štátu. Pritom práve v súvislosti s uzavretím tejto zmluvy bola z vlády odvolaná ministerka.

Podobný názor na rozhodovanie súdov má aj šéfredaktor denníka Sme Matúš Kostolný: „Na Slovensku sa stalo módou žalovať médiá a získavať tak milióny. Pri sporoch tak často nejde iba o pravdu, ale aj o zárobok. V tomto smere slovenské súdy často rozhodujú v úplnom protiklade so štandardmi v Európskej únii.“

Predseda Slovenského syndikátu novinárov Peter Kubínyi upozornil, že politici neraz požadujú takú výšku odškodného, ktorá je pre väčšinu médií ruinujúca. „Vynára sa preto otázka, či im naozaj ide o morálnu satisfakciu, alebo o hlúpu pomstu periodiku, ktoré si dovolilo napísať niečo, čo sa im nepáči,“ poznamenal.