Onedlho už pristávali na americkej leteckej základni v Erdingu pri Mníchove, hoci ich pôvodným cieľom bola Praha. Bezprecedentný prípad sa udial pred šesťdesiatimi rokmi.
„Motívom paralelného únosu troch lietadiel boli chystané procesy proti bývalým vojakom Československej armády na Západe,“ pripomína Bohdan Koverdynský, český bezpečnostný analytik. Utajovaná informácia prenikla z ústredia KSČ v Prahe začiatkom februára 1950. Ohrození piloti mali na prípravu necelé dva mesiace. Vedeli, že je zle. Už dávnejšie ich vrchnosť podozrievala, zobrali im cestovné pásy, lietať smeli iba na vnútroštátnych linkách.
Dopravné lietadlá DC-3 vzlietli ráno 24. marca z letísk v Brne, Ostrave a Bratislave. V uvedenom poradí a v približne polhodinových intervaloch. S odletom meškala jedine bratislavská dakota. Viezla priveľa batožiny.
„Nič to, mám asi o toľko menej benzínu, natankoval som 1 200 namiesto 1 700 litrov,“ hlásil kapitán lietadla Oldřich Doležal, aby kompenzoval nadváhu batožiny. Našťastie, nikto množstvo benzínu nekontroloval. Z Prahy však prišiel znepokojujúci telegram. Komusi sa nepozdávali dve cestujúce a nariadil ich preveriť.
Ženy však cestovali pod svojimi dievčenskými menami a rýchla kontrola ich skutočnú totožnosť neodhalila. Jedna z pasažierok bola matkou krasokorčuliarky Áji Vrzáňovej, majsterky sveta. Dcéra emigrovala do Anglicka začiatkom roka, matka ju teraz nasledovala. Aby sa striasla agentov ŠtB, nasadla do lietadla v Bratislave, a nie v Prahe. Manžel tam pracoval na ministerstve financií.
Potúžili sa domácou slivovicou
Organizátorom sa na začiatku zdalo, že najmenej problémov budú mať práve s bratislavskou dakotou. Väčšinu posádky totiž tvorili bývalí príslušníci britského letectva, ktorí chceli zostať vonku. Pridal sa k nim mechanik Ján Kralovenský. Budúci emigranti boli aj medzi cestujúcimi.
„Najmä skupina Slovákov prispievala k dobrej nálade, už v Bratislave otvorili demižón so slivovicou, vynukovali ostatných domácou klobásou a tak si nikto nevšimol zmenu letového kurzu,“ spomínal neskôr Doležal.
Nad Břeclavou nahlásil kapitán pražskej Ruzyni poruchu na podvozku a prerušil rádiové spojenie. Nasledoval nebezpečný prelet rakúskou, vtedy ešte sovietskou okupačnou zónou. Keďže Doležal meškal a boli obavy zo zásahu sovietskych stíhačiek, poskytli Američania jeho dakote leteckú ochranu. Od Linca letela v sprievode amerických stíhačov.
Ďalšia komplikácia sa vyskytla už na erdinskom letisku. V dakote z Bratislavy sa viezol aj tajný agent Nejedinský, ktorý cez palubné okno videl na pristávacej ploche samé americké vojenské stroje. Hneď pochopil a s revolverom v ruke sa vrhol ku kabíne posádky. Dvere však boli zamknuté.
S generálnym riaditeľom na čele
V brnianskej dakote sa dráma odohrávala už počas letu. Kapitánom lietadla bol aj tu bývalý príslušník RAF Josef Klesnil, ten však ešte emigrovať nemohol. Musel na to najprv pripraviť rodinu.
Problémy sa dali očakávať od mechanika Tučka, presvedčeného člena KSČ. Toho si zobral na starosť telegrafista – navigátor Kamil Mráz. Spútaný Tuček skončil o niekoľko minút v priestore pre batožinu.
Na Klesnila namieril revolver pilot Vít Angetter. „Boli sme dlhoroční priatelia, urobil som to len preto, lebo Josef sa vracal domov a chcel som mu uľahčiť situáciu pri nadchádzajúcich výsluchoch,“ spomínal Angetter po mnohých rokoch, keď už doma svojím svedectvom nikoho neohrozoval.
Klesnil potom utiekol s rodinou na Západ o niekoľko mesiacov neskôr cez Šumavu pešo. Ale vráťme sa do unesenej dakoty. Medzi jej cestujúcimi bol zhodou okolností aj vtedajší generálny riaditeľ Československých aerolínií Leopold Thurner. Celú noc pred letom preflámoval a teraz opitý spal v sedadle.
Vedľa chrápajúceho Thurnera sedel ďalší zaujímavý človek, český novinár Miloš Vítek, ktorý sa rozhodol emigrovať. Situáciu neskôr opísal v reportáži pre Rádio Slobodná Európa.
„Súdruh šéf sa po pristátí okamžite prebral z opice, mával nad hlavou revolverom a bránil cestujúcim vystúpiť. Vykrikoval, že len v lietadle sme na československom území, nikto ho však nepočúval a privolaný americký policajt Thurnera profesionálne odzbrojil.“
Generálnemu riaditeľovi ČSA to veľmi nepomohlo. Po návrate domov skončil v jáchymovských uránových baniach. Vraj za nedbanlivosť.
Delegácia KSČ na americkej základni
V ostravskej dakote cestovalo okrem iných pasažierov aj dvadsať baníkov a regionálnych straníckych funkcionárov. Na Pražskom hrade ich mal ešte v ten istý deň prijať Klement Gottwald. Delegáciu sprevádzali traja príslušníci ŠtB.
Kapitán lietadla Ladislav Světlik utekal z vlasti už po druhý raz. Najprv pred sivým, teraz pred červeným terorom. Dobre vedel, čo sa deje a ešte len udeje s bývalými príslušníkmi RAF. Josefa Stehlíka zatkli už pred dvoma rokmi, hoci koncom vojny bojoval aj na východnom fronte, dokonca sa zúčastnil na Slovenskom národnom povstaní. Nepomohli mu ani tri vojnové kríže, z toho dva britské. Naopak, stali sa mu príťažou.
Spomedzi kapitánov všetkých troch dakot mal Světlik najťažšiu úlohu. Zo štvorčlennej posádky iba on chcel zostať vonku. Pacifikovať ostatných mu pomohol ďalší bývalý príslušník RAF Viktor Popelka, ktorý sedel medzi cestujúcimi. Bola tam i jeho žena Alena, letela však pod svojím dievčenským menom.
Květa Doležalová, manželka kapitána bratislavskej dakoty, letela takisto z Ostravy so svojím poldruharočným synom Tomášom pod zámienkou, že s ním musí ísť do pražskej nemocnice.
Světlik s Popelkom spútali a strčili do priestoru pre batožinu ďalších troch členov posádky bez jediného výstrelu. Druhého pilota „premohli“ iba naoko, tiež by rád emigroval, ale doma mal tri deti.
Pri Pardubiciach dakota zmenila kurz letu. „Delegácia zachovala vzorný pokoj, asi zo strachu, iba jeden cestujúci zaprotestoval, keď rozpoznal zasneženú Šumavu, a to bolo všetko,“ spomínal neskôr Světlik.
Strana povedala: Už nikdy viac
Udalosť sa stala v piatok, prvé novinové správy o prípade sú z pondelka. „Cestujúci vyhlásili, že sa stali obeťami komplotu posádok troch lietadiel,“ uviedol denník Passauer Neue Presse. „Chceli letieť do Prahy a zmenou smeru letu do Nemecka boli veľmi prekvapení. Z 85 pasažierov sa 59 chce vrátiť späť do Československa.“
Iný tón zvolilo Rudé právo. „Tento zákerný čin je ďalším v reťazi dôkazov, že na území Československa konajú svoje zradné dielo sabotážne a špionážne skupinky, spojené tesne so zahraničnými nepriateľmi republiky. V svojej nenávisti sa neštítia použiť akékoľvek prostriedky.“ Tým sa to však neskončilo. Nasledoval súdny proces a všetkých, ktorí zostali na Západe, odsúdili v neprítomnosti. Najmiernejší trest bol 25 rokov straty slobody.
Zvyšným pilotom s britskou vojnovou skúsenosťou zakázali v Československu lietať. Platilo to aj o vtedajšom šéfpilotovi ČSA Emanuelovi Novotnom. Začala sa honba na bývalých príslušníkov kráľovského letectva. Vie o tom svoje aj Slovák Imrich Gablech (94), ktorý žije v Havlíčkovom Brode. Už v roku 1949 ho z armády prepustili, ale neskôr mu nedovolili pracovať ani na letisku v zapadákove. Musel si hľadať robotu v stavebnej výrobe. Podobne skončilo ďalších takmer tristo jeho kolegov zo Slovenska – bývalých letcov RAF.
Udalosť vyvolala propagandistickú kampaň, do ktorej sa zapojila dokonca i známa dvojica filmárov Ján Kadár a Elmar Klos. Tak vznikol film Únos, o ktorom dnes vedia už iba odborníci.
Paralelný prelet troch dakot mal však aj zahraničnopolitické dôsledky. Po vzájomnom vyhosťovaní diplomatov sa prehĺbila roztržka medzi USA a ČSR. Spojené štáty odmietli vydať utečencov, vrátili však všetky tri lietadlá a tých cestujúcich, čo nechceli zostať vonku. Niektorí historici a publicisti tvrdia, že udalosť prispela dokonca k vystupňovaniu studenej vojny medzi Východom a Západom.
Z protagonistov únosu už nikto nežije. Vlani v októbri zomrel v USA posledný z nich, 88-ročný Vít Angette.