Múr v hlavách Nemcov sa búra ťažšie

Keď sa 3. októbra 1990 Nemecká demokratická republika spojila so západným susedom, celá krajina si padla do náručia. Pred budovou Ríšskeho snemu v Berlíne zaviala obrovská nemecká zástava s plochou 60 štvorcových metrov, na oblohe zaburácal ohňostroj.

02.10.2010 18:28
Berlínsky múr Foto:
Nemci si pripomínajú koniec smutne známeho Berlínskeho múru.
debata (1)

Po 20 rokoch už Deň nemeckej jednoty, ktorý je národným sviatkom, nesprevádza iba nadšenie. Berlínsky múr padol, ale v hlavách mnohých ľudí zostal dodnes. Západ a východ sa k sebe približujú, no nie tak rýchlo, ako by si občania želali. Nemecko je ešte stále rozdelené. Ukazuje sa, že spojiť ľudí je oveľa ťažšie, ako spojiť štáty.

Na vlnách (n)ostalgie

„Bolo mi jasné, že keď padne Berlínsky múr, padne aj NDR,“ oprašuje spomienky na bývalú vlasť 63-ročný Falk Riedel. Aj keď priznáva, že išlo o totalitný režim, dennodenný život v NDR bol podľa neho bezstarostný. Na peniazoch vraj nikomu nezáležalo, lebo bolo jedno, či niekto zarobil 500 alebo 700 východone­meckých mariek. Potraviny a nájmy boli také lacné, že na slušný život nepotreboval viac ako 300 mariek.

Riedel bol elektrikár a vraj mu vtedy nič nechýbalo. Azda iba auto. Objednal si ho v roku 1973 a čakal naň, až kým nezanikla NDR. Jemu to však neprekážalo. Jazdil na bicykli alebo na matkinom aute. V práci bola podľa neho väčšia sloboda ako teraz. Keď s niečím nesúhlasili, hneď zašli za vedúcim. To dnes neexistuje. Šéf má vždy pravdu. „Teraz musíte stále hovoriť áno, inak by ste prišli o prácu,“ porovnáva Riedel.

Rojčenie o tom, ako vtedy bolo dobre, je dnes v Nemecku bežné. Clivotu za životom v NDR tu už ironicky volajú „ostalgia“ (Ost – východ). A neoddávajú sa jej iba starší pamätníci. Berlínsky študent Maurice má len 32 rokov, no na socializmus nedá dopustiť. Tvrdenie, že by sa NDR tak či tak zosypala, lebo sa topila v dlhoch, rázne odmieta. „Deutsche Telekom má teraz väčšie dlhy ako celá NDR,“ presviedča so zápalom. Na Mauricea neplatia nijaké argumenty. Štátna bezpečnosť? „Mojej mame ponúkli spoluprácu, a keď ju odmietla, dali jej pokoj.“ Berlínsky múr, ktorý rozdeľoval jeho rodné mesto? „Človek ho v podstate ani nevidel.“ Zdá sa, že má odpoveď úplne na všetko…

Nostalgiou sa však nechávajú unášať i mnohí západní Nemci. Napríklad bohatí Bavori, ktorým sa nepáči, že sa z ich peňazí platí zveľaďovanie východných častí krajiny. Alebo obyvatelia západného Berlína, ktorých počas existencie múra dotovala spolková vláda a do východnej časti Berlína vyrážali na obed alebo za nákupmi. Po zániku NDR bol s finančnou podporou Bonnu koniec. Ľutovať môže aj zhruba 200-tisíc berlínskych Turkov. Do západného Berlína prišli za prácou, keď bol ešte obohnaný múrom. Po jeho páde ich trápi chudoba a nezamestnanosť. Môžu za to východní Nemci?

Krajania alebo cudzinci?

Sklamanie Nemcov z vývoja po zjednotení krajiny potvrdzujú i prieskumy verejnej mienky. Podľa vlaňajšej ankety sa napríklad každý štvrtý obyvateľ východného Nemecka domnieva, že sa mu pred rokom 1989 vodilo lepšie. Zatiaľ čo vtedy 71 percent občanov bývalej NDR očakávalo, že sa im život zlepší, teraz to zlepšenie uviedlo len 46 percent. Na západe Nemecka ich bolo 40 percent oproti 52 percentám v roku 1989. Iná anketa zase zistila, že až dve tretiny „Ossis“, ako v Nemecku nazývajú „východniarov“, trpí oproti „západniarom“ (Wessis) pocitom menejcennosti. Údajne sa cítia ako občania druhej kategórie.

Novšie prieskumy z tohto roku už vyznievajú trochu optimistickejšie. Veľké rozdiely medzi oboma bývalými štátmi síce stále vidí 56 percent Nemcov, no až 59 percent je so svojím životom spokojných (51 percent na území bývalej NDR). V starých spolkových krajinách si až 47 percent respondentov myslí, že sa zjednotenie krajiny dokončilo, na východe je o tom presvedčených iba 17 percent. Prieskum odhalil aj vzájomné predsudky – až 52 percent západných Nemcov tvrdí, že sa lepšie darí ich východným krajanom, a tri štvrtiny východných Nemcov si zase myslí opak. Deväť percent z nich by privítalo návrat Berlínskeho múra, na západe je to 11 percent.

Podľa odborníkov sú však podobné výsledky pochopiteľné. Eufória zo zlúčenia oboch štátov jednoducho vyprchala. Na východe Nemecka je vyššia nezamestnanosť a nižšie platy. Z tohtoročného prieskumu vyplýva, že až 18 percent dospelých Nemcov žije pod hranicou chudoby. Na východe je to 24 percent, na západe 16. Sú to najmä osamotení rodičia s deťmi, nezamestnaní či viacdetné rodiny. Kritérium na určovanie chudoby je však prísnejšie ako u nás. V Nemecku sa za hranicu chudoby považuje príjem rovný alebo menší ako 798 eur, čo je viac ako priemerná mzda na Slovensku.

Západným Nemcom kole oči aj tzv. príspevok solidarity, ktorý slúži na vyrovnávanie rozdielov medzi spolkovými krajinami. Platia ho síce aj východní Nemci, ale väčšina peňazí prúdi na územie bývalej NDR. „Prečo ho musíme platiť ešte 20 rokov po zjednotení, znie častá otázka. Cesty na východe sú v podstatne lepšom stave, teraz treba niečo spraviť na západe,“ zamyslel sa pred mesiacom nemecký spravodajský portál RP Online. Sociológovia však pripomínajú, že úplné vyrovnanie všetkých spolkových krajín neprichádza do úvahy. Tak to predsa nebolo ani v minulosti. „Rozdiely vždy boli a vždy budú,“ zdôrazňuje Matthias Schlegel z berlínskeho denníka Tagesspiegel.

Lepšie dôchodky na východe

Ukrivdení sa cítia aj západonemeckí dôchodcovia. Napriek tomu, že v spolkovej republike zarábali oveľa viac ako ich chudobní susedia na východe, výška penzií to neodráža. Naopak, rovesníkom na východe, ktorí kedysi budovali socializmus, môžu iba závidieť. Tamojší muž na dôchodku dnes v priemere dostáva až 1 069 eur mesačne, kým západonemecký iba 990. U dôchodkýň je to podobne – na západe berú priemernú penziu 487, v nových spolkových krajinách až 742 eur.

Ako je to možné? Môže za to dôchodkový systém, ktorý používa iný výpočet dôchodku pre obyvateľov bývalej NDR a iný pre ľudí na západe. Systém zohľadňuje výšku platených odvodov, podľa ktorých sa prideľujú body, a počet odpracovaných rokov. Výšku bodov štát umelo navyšuje u východonemeckých dôchodcov, aby ich zrovnoprávnil so západnými vrstovníkmi. Keďže však pracovné miesta v NDR boli istejšie a ľudia tam obvykle odrobili dlhšie obdobie, zle nastavený systém ich vlastne zvýhodňuje. Asi štyri milióny východonemeckých penzistov tak v priemere dostávajú viac ako 16 miliónov dôchodcov na západe.

Po náprave už roky volajú občania i politici, ale problém je príliš zložitý. Spolková kancelárka Angela Merkelová, ktorá až do pádu režimu žila v NDR, sľúbila penzistom riešenie už dávno. Najnovšie by sa ním vláda mala zapodievať na budúci rok. Očakáva sa, že výšku dôchodkov upraví tak, aby nikoho nediskriminovala.

Dlho potrvá aj vyrovnávanie priemerných platov, medzi ktorými sú priepastné rozdiely. V rebríčku desiatich nemeckých miest s najvyššími priemernými mzdami nie je s výnimkou Berlína ani jedno východonemecké. Nehovoriac o tom, že pred rokom 1990 ani väčšia časť tejto metropoly nepatrila k NDR.

V roku 1990 ekonomickí experti vychádzali z toho, že sa mzdy medzi oboma časťami krajiny vyrovnajú pomerne rýchlo. Teraz však vidno, že na to nestačilo ani 20 rokov. Mzdy vo východonemeckých mestách stále zaostávajú za platmi na západe. V roku 1991 nedosahovali ani polovičnú hodnotu západonemeckých, vlani sa vyšplhali na zhruba dve tretiny ich výšky. Priemerný hrubý plat v Nemecku bol pritom vlani asi 3 456 eur. Podľa prognózy ministerstva práce by sa mzdy medzi východom a západom krajiny pri priaznivom vývoji mohli konečne vyrovnať v rokoch 2015 až 2020. Teda 25 až 30 rokov po zjednotení.

Po zjednotení očakávali hospodársky zázrak

Kancelár Helmut Kohl východným Nemcom sľúbil, že ich krajina bude v spoločnom štáte rýchlo prekvitať. Bola to však ilúzia, tvrdí nemecký historik Andreas Rödder (43), profesor najnovších dejín na Univerzite Johannesa Gutenberga v Mainzi. Je autorom knihy Nemecko zajedno s vlasťou, o histórii zjednotenia NDR a NSR.

Ako ste prežívali pád Berlínskeho múru a zjednotenie Nemecka?

V tom čase som bol študentom v Tübingene. Keď sme sa dopočuli o páde múru, chceli sme na mojom malom Volkswagene Polo cestovať do Berlína. Zostali sme však trčať vo veľkej zápche na vnútronemeckej hranici – uprostred stoviek trabantov. V deň zjednotenia som bol na študijnej ceste v Sankt Peterburgu, ktorý sa vtedy ešte volal Leningrad. Veľmi ma dojalo, keď ruská dychovka po tom, čo v nás spoznala Nemcov, spontánne zahrala nemeckú hymnu.

Čo hovoríte na konšpiračné teórie, že zánik NDR v skutočnosti pripravilo jej vedenie spolu s tajnou službou Stasi?

Sprisahanecké teórie sa vynárajú pri každej historickej udalosti – od vraždy Kennedyho až po 11. september, ale jasných dôkazov niet. Pre historickú vedu nemajú žiadnu hodnotu. Pokiaľ ide o Stasi, jedno je pravda, ale to je skôr iróniou dejín než sprisahaneckou teóriou: Stasi infiltrovala občianske hnutie v NDR. A aby sa neprezradila, jej členovia sa v tom hnutí angažovali. Tak podporili vývoj, ktorému mali zabrániť. Stasi zlyhala práve v momente, pre ktorý bol celý jej obrovský aparát vytvorený.

Je známe, že Sovietsky zväz, ani západné veľmoci neboli nadšené, že tu po 40 rokoch znova vznikne veľké Nemecko. Čo rozhodlo, že zmenili názor?

Krátko po páde Berlínskeho múru boli zo štyroch víťazných veľmocí druhej svetovej vojny tri vlády prinajmenšom skeptické – francúzska, britská a sovietska. Lenže každá sa spoliehala na tie ostatné a premárnili možnosť, aby sa spolu dohodli. Dramaticky rýchly vývoj ich tak predbehol. Kremľu navyše chýbala akákoľvek koncepcia, čo Moskve zabránilo, aby proces aspoň trocha ovplyvnila vo svoj prospech.

Ako prebiehali politické rokovania „dva plus štyri“? O čo sa viedli najväčšie spory?

„Dva plus štyri“ bol diplomatický proces, ktorý mal spojiť vlády v Paríži, v Londýne a predovšetkým v Moskve. Rozhodujúce grémium však nebolo „dva plus štyri“. Najdôležitejšie rozhodnutia padli na úrovni „dva plus jeden“ – medzi Washingtonom, Moskvou a Bonnom. Najspornejšou otázkou bola pritom príslušnosť celého spojeného Nemecka k NATO. Aj v tejto veci však Gorbačov napokon úplne ustúpil požiadavkám Západu.

V NDR sa v tom čase zdržiavalo takmer 400-tisíc sovietskych vojakov. Pre západné Nemecko a NATO to muselo predstavovať obrovské riziko.

Bol to znepokojujúci faktor. Odhliadnuc od toho, ako sa Moskva správala – čo by sa bolo stalo, keby bolo došlo k prechmatom voči sovietskym vojakom? Len táto úvaha ukazuje, aké veľké riziko sprevádzalo vývoj v rokoch 1989 – 90. A, pravdaže, tieto vojenské jednotky boli pri rokovaniach sovietskym tromfom proti Západu, ktorý však Kremeľ nakoniec sotva použil.

Kto má podľa vás najväčšie zásluhy na tom, že oba nemecké štáty opäť žijú spoločne?

Na európskych revolúciách v roku 1989 má so svojou reformnou politikou najväčší podiel Gorbačov – no proti svojej vôli. Jeho politika je prvou príčinou, no nevnímal by som ju ako morálnu „zásluhu“. Na druhom mieste sú občania NDR, ktorí svoje právo na sebaurčenie využili v prospech nemeckej jednoty. A na treťom mieste sú zodpovední politici, najmä v Bonne a vo Washingtone, teda Helmut Kohl a George Bush starší.

Spolkový kancelár Helmut Kohl po zjednotení Nemecka sľúbil, že vyspelé západonemecké hospodárstvo z bývalej NDR v krátkom čase spraví „prekvitajúcu krajinu“. To sa však nepodarilo ani za 20 rokov. Naozaj to Kohl myslel vážne?

Áno, Kohl v to skutočne veril. A nielen on. Všade spočiatku vládla ilúzia, že s NDR nemecké hospodárstvo naberie na sile. Aj posledná vláda Zjednotenej socialistickej strany Nemecka (SED) šírila predstavy, že národný majetok NDR má hodnotu stoviek miliárd západonemeckých mariek. Vláda v Bonne preto vychádzala z toho, že po krátkej adaptačnej kríze nastane hospodársky zázrak, ako sa to v západnom Nemecku stalo v 50. rokoch.

Situácia v nových spolkových krajinách však bola celkom odlišná. Hospodárstvo NDR sa úplne zosypalo a bolo hodné oveľa menej, ako sa očakávalo. V NDR sa okrem toho nevyrábali nijaké konkurencieschopné výrobky a neexistovali na to ani potrebné vedomosti. Aj trhy boli rozdelené medzi západných dodávateľov a po menovej únii rástli ceny výrazne rýchlejšie ako produktivita. V nových spolkových krajinách sa vlastne dodnes nepodarilo zaviesť sebestačné hospodárstvo. „Prekvitajúca krajina“ sa však zrodila – dopravné cesty, komunikačné siete, životné prostredie a stavebníctvo – to všetko sa ohromne zmodernizovalo. Úprimne povediac, východonemecké mestá pokladám za najkrajšie, aké poznám.

Ako to dopadlo s bývalými príslušníkmi Štátnej bezpečnosti, ktorých bolo v roku 1989 až 91-tisíc? Stihla sa už spoločnosť od nich očistiť?

V roku 1989 sa zo Stasi spravil hlavný vinník, väčší ako zo SED, ktorej bola nástrojom. Jej bývalých príslušníkov už odstránili z verejnej služby a politického života. Ale aj títo ľudia si, samozrejme, museli nájsť miesto v zjednotenom Nemecku. A netreba to zjednodušovať. Neoficiálny spolupracovník Stasi – to mohol byť presvedčený udavač, no aj celkom úbohý darebák, ktorého mohla Stasi z nejakého dôvodu vydierať. Je to individuálne.

Rany zo zjednotenia sa ešte nezahojili. Spokojní nie sú východní, ani západní Nemci. Na oboch stranách žije veľa ľudí, ktorí pociťujú nostalgiu za bývalou domovinou. Ako dlho ešte potrvá, kým Nemecko nebude rozdelené na východ a západ?

Keď vidíme, ako nás oklamali predpovede z roku 1990, mali by sme byť s novými prognózami obzvlášť opatrní. Nemcov to príliš ťahá do extrému. Ako sa v roku 1990 podceňovali úlohy a ťažkosti zjednotenia, tak sa dnes podceňuje to, čo sa odvtedy dosiahlo.

Nedávno boli u nás v Mainzi na návšteve školáci z východonemeckého Erfurtu, aby si s tunajšími žiakmi zahrali muzikál. Pre tieto deti už východné a západné Nemecko nie je téma. A to je moja nádej. Napokon rozdiely medzi západnými a východnými Nemcami sú menšie ako medzi Nemcami a moslimskými prisťahovalcami. Tu ležia základné problémy budúcnosti.

© Autorské práva vyhradené

1 debata chyba
Viac na túto tému: #Nemecko #socializmus #NDR #Berlín #Berlínsky múr #železná opona #zjednotenie Nemecka #Nemecká demokratická republika