Pred 60 rokmi sa totiž zúčastnil na vojne v Kórei. Skupinu vojenských odborníkov z Československa prijal vtedy diktátor vo svojom podzemnom paláci v Pchjongjangu, hlavnom meste krajiny.
Dnes 81-ročný Veselka žije v Maduniciach a vždy, keď zapne televízor a vidí v správach rozčuľovať sa najmladšieho z dynastie Kim Čong-una, neodpustí si poznámku: "Dedovi akoby z oka vypadol.“ Ale na otázku, či z tých vyhrážok a hrozieb bude tam znovu skutočná vojna, odpovie bývalý spojár dosť neurčito: "Ťažko povedať. Bodaj by nebola…“
Po skončení základnej vojenskej služby sa čatár Veselka upísal armáde a zostal slúžiť v Prahe ako spojovací technik. Zrejme práve preto si ho vybrali začiatkom roku 1952 do jednotky, ktorá mala zabezpečovať československú poľnú nemocnicu na Kórejskom polostrove. Išlo o mobilnú chirurgickú nemocnicu na spôsob tej, ktorú vídame v nespočetných reprízach úspešného amerického seriálu M.A.S.H. "Lenže zatiaľ čo vo filme je to komédia, tak v skutočnosti to bola skôr dráma plná tragických príbehov,“ dodáva Veselka.
Nemocnicu s personálom, prístrojovým vybavením a ozbrojeným sprievodom bolo treba najprv dopraviť na miesto určenia, čo je vzdušnou čiarou z Prahy viac ako 8-tisíc kilometrov. Cestovalo sa však vlakom, osobitným transportom.
"Niekedy v polovici marca nám naši velitelia oznámili, že odchádzame na cvičenie do Sovietskeho zväzu, kdesi na tamojší Ďaleký východ, nič viac,“ spomína Veselka. V tom čase na Kórejskom polostrove už takmer dvadsať mesiacov zúrila bratovražedná vojna Severu proti Juhu. Na strane Severnej Kórey stáli ZSSR a Čína, Južnú Kóreu podporovali predovšetkým USA. Svet bol rozdelený na dva nezmieriteľné vojensko-politické bloky, Československo už štyri roky patrilo medzi satelity Moskvy.
Niektorí historici sú presvedčení, že svet sa vtedy ocitol na pokraji tretej svetovej vojny. "Už samotná účasť USA a ZSSR v kórejskej vojne vytvárala potenciálne nebezpečenstvo globálneho konfliktu,“ myslí si Michal Štefanský z Vojenského historického ústavu v Bratislave.
Ruky preč od Kórey!
Z archívnych záznamov vyplýva, že tzv. prvý turnus poľnej nemocnice sa vydal na cestu z Prahy 25. marca 1952.
V ten istý deň sa v staroslávnom Karolíne konalo pod heslom Ruky preč od Kórey! veľké zhromaždenie vedcov z celej Československej republiky. Otvoril ho známy estetik prof. Jan Mukařovský a ostro reagoval na správu, z ktorej sa neskôr vykľula propagandistická kačica Sovietov, že Američania použili v kórejskej vojne bakteriologické zbrane.
"Vyzývame západných kolegov, aby odmietli naďalej dávať svoje poznatky do služieb masového vyhladzovania ľudstva!“ uvádzalo sa v rezolúcii zo zhromaždenia, ktorú na druhý deň zverejnilo Rudé právo na titulnej strane.
Podobné zhromaždenia sa v tých dňoch konali po celom Československu. Pracujúci prijímali kolektívne záväzky na znak nesúhlasu s "americkou agresiou“. Zaväzovali sa napríklad "znížiť plánované percento výrobných nákladov“. (Výškou ušetrených percent sa vtedy merala politická uvedomelosť a proletársky internacionalizmus toho-ktorého kolektívu.)
Zároveň vrcholila finančná zbierka na pomoc Severnej Kórei. Napríklad v obci Záhradne pri Prešove vyzbierali 1 350 korún. Údaj pochádza z obecnej kroniky.
Výnos zbierky v celom štáte dosiahol napokon 62 miliónov korún. Štátny rozpočet prispel k tejto sume 73 miliónmi. V rámci "akcie X – pomoc bojujúcej Kórei“ sa za to nakúpil a dodal do východnej Ázie priemyselný tovar: od nákladných automobilov až po gombíky a ceruzky…
„Nepriateľ už vie, kde sme“
Ale prerušili sme rozprávanie K. Veselku o jeho vlastnej kórejskej anabáze. „Náš vlak uháňal nekonečne dlhé dni a noci Sibírou,“ pokračuje, "minuli sme Bajkal a stále to nemalo konca-kraja. Zastavili sme sa až v Mongolsku, ale po krátkej zastávke sa transport vydal smerom do Číny. Ale ukázalo sa, že ani tam nie je konečný cieľ našej cesty. Ten sa nachádzal v dedine Sogam na severe Kórey.“
Dorazili tam po troch týždňoch putovania. Prvý turnus, to bolo 29 lekárov, ošetrovateliek a tzv. technického personálu. Všetci zdravotníci boli Česi z pražskej vojenskej nemocnice a ďalších podobných zariadení. Medzi armádnymi technikmi bol okrem Veselku ešte jeden Slovák, Karol Lovecký od Trnavy, ktorý už nežije.
Československá poľná nemocnica mala kapacitu 500 pacientov a pripojili ju k tamojšej 56. severokórejskej. Už čoskoro to viedlo k mnohým nezhodám a napätým vzťahom. Výhrady mal najmä vedúci lekár Josef Barták a politruk skupiny Ladislav Franta o ňom hlásil do Prahy: "Súdruh Barták si celkom neujasnil svoje postavenie a netaktickou kontrolou práce kórejských lekárov, vyčítaním im nedostatkov či neporozumením pre ich ťažkosti vyvolal chlad Kórejčanov voči našej skupine.“
Sťažnosti boli aj na ubytovanie. Ako potvrdzuje Veselka, po príchode do Sogamu ich tam čakali nejaké zemľanky. Samotných lekárov síce Kórejčania ubytovali v domčekoch, ktoré však nespĺňali najzákladnejšie hygienické požiadavky. Stáli totiž uprostred vojenských budov a v mieste ustavičného pohybu.
Napriek zlým životným i pracovným podmienkam československí chirurgovia už v apríli 1952 začali ošetrovať ranených, ktorých sem privážali asi z 200 kilometrov vzdialeného frontu. Mesačne odoperovali v priemere sto pacientov, pričom k ich úmrtiu prichádzalo iba ojedinele. V októbri 1952 počet prijímaných pacientov už prevýšil kapacitu nemocnice takmer o 150. Denne pribúdalo 15 – 35 ranených a chorých, preto sa pokračovalo v budovaní zemľaniek, kde pomáhali aj ľahšie zranení.
Množili sa tiež prípady útokov na nemocnicu zo vzduchu a nešlo iba o bombardovanie. "Je pravdepodobné, že nepriateľ už vie o existencii a umiestnení našej poľnej nemocnice,“ informoval Prahu kórejsky vyslanec Rudolf Babka, "lebo v jej priestore sa už niekoľkokrát vysadili nepriateľskí diverzanti.“
Aj Veselka zažil v okolí nemocnice streľbu a sám sa stal objektom útoku nepriateľského lietadla, keď sa raz vydal služobne na motorke do 40 kilometrov vzdialeného Pchjongjangu: "Pilot nalietal nízko nad cestu, stihol som však stočiť a ukryť sa do ryžoviska. Kosil ho streľbou z guľometu, našťastie všetko dopadalo mimo mňa.“
Začiatkom jari 1953 kórejské vedenie rozhodlo nemocnicu presťahovať na bezpečnejšie miesto, hlbšie do tylu. Potom už pôsobila v Osanri pri meste Chichon, len 120 kilometrov od čínskych hraníc a v horách. Bolo to dostatočne ďaleko od frontu, ale podmienky na život a prácu neboli oveľa lepšie ako v Sogame. Navyše tam lialo ako z krhly a bolo treba čeliť záplavám. Približne v tom istom čase prišiel z Prahy druhý turnus personálu, aby vystriedal ten prvý. Veselka zacvičil nástupcu a v apríli 1953 odišiel domov. Z Kórey si odnášal množstvo nevšedných zážitkov a – maláriu. "Trápila má ešte dlhé roky a rozhodla vlastne aj o mojom odchode z armády do civilu.“
Prímerie dlhé takmer 60 rokov
Koncom júla 1953 sa bojujúce strany dohodli na prímerí. Nič iné im ani nezostávalo, lebo dlhé mesiace predtým bol front stabilizovaný, prebiehali na ňom len pozičné boje a vznikla vlastne patová situácia.
Nové perspektívy sa aj na Kórejskom polostrove otvárali nástupom Dwighta Eisenhowera do Bieleho domu v januári a smrťou Stalina v marci toho istého roku.
Dohodu podpísali v Pagode mieru, budove, ktorú postavili na 38. rovnobežke prakticky zo dňa na deň a len na tento účel.
Tade potom prechádzala demarkačná čiara a okolo nej vzniklo 238 kilometrov dlhé a prísne strážené demilitarizované pásmo.
Do 70 dní mala dohodu o prímerí spečatiť mierová zmluva, to sa však nestalo dodnes. O to väčší význam nadobudla Dozorná komisia neutrálnych štátov (DKNS), ktorá mala kontrolovať podmienky prímeria, a Repatriačná komisia, vytvorená predovšetkým na výmenu zajatcov. Dostali sa do nich aj Slováci.
Znepriatelené strany mali totiž možnosť navrhnúť do oboch komisií po dva štáty. Sever sa rozhodol pre Československo a Poľsko, kým Juh pre Švédsko a Švajčiarsko.
Históriu československej účasti v dozornej i repatriačnej komisii zmapovali viacerí autori, na Slovensku najmä Jozef Korený. Podľa jeho zistení mala čs. delegácia pôvodne 380 osôb a do kórejského Kesongu sa dostala štyrmi transportmi v auguste 1953.
O tri mesiace neskôr sa jej jednotlivé skupiny presťahovali do drevených domcov v blízkosti Pchanmundžomu (Panmundžonu?), kde bol aj štáb celej delegácie.
"Všetky delegácie žili v strede štyri kilometre širokej demilitarizovanej zóny,“ uvádza Korený. "Životný priestor bol obmedzený na dva vychádzkové okruhy po nezalesnených vrcholoch. Chodiť mimo vyznačenej cesty bolo nebezpečné pre neodstránené staré míny.“
Členovia dozornej komisie sa často striedali a ustavične sa tiež znižoval ich počet. V roku 1954 mala čs. delegácia 110 osôb a rok neskôr – už len 41. Nie preto, žeby nebolo čo kontrolovať, ale neprestajne sa komplikovali podmienky a možnosti kontroly na oboch stranách demarkačnej čiary.
Nie je kontrola ako kontrola
V Bratislave žije Alexander Pereszlenyi, ktorý sa na práci dozornej komisie zúčastnil za bývalé Československo dokonca dvakrát a spolu strávil v Kórei takmer tri roky. Prvýkrát pricestoval do demilitarizovaného pásma na 38. rovnobežke v lete 1955 ako rádiotelegrafista, neskôr sa vypracoval na náčelníka spojenia.
"V tom čase mala komisia desať inšpekčných skupín, ktoré vykonávali krížovú kontrolu na vojenských základniach v Južnej a Severnej Kórei,“ rozpráva. "Okrem toho fungovali mobilne skupiny na vrtuľníkoch, ktoré mali oprávnenie vykonávať náhodné, neohlásené kontroly a velenia základní im museli sprístupniť všetky zbrojné či muničné sklady.“
Kontrolovali sa podmienky dohody o prímerí, podľa ktorej armády znepriatelených strán nesmeli do svojej výzbroje zaradiť nové druhy zbraní a z tých povolených mohli mať iba presne stanovené množstvá.
Pereszlenyi mal vďaka takýmto kontrolám možnosť spoznať aj juh Kórejského polostrova a porovnávať.
„Ľudia v Južnej Kórei sa už vtedy mali oveľa lepšie ako na severe,“ spomína. "Spojené štáty významne prispievali k obnove vojnou zničeného hospodárstva, najmä k rozvoju tamojšieho priemyslu, čo sa prejavovalo aj na raste životnej úrovne.“
V Severnej Kórei si Kim Ir-sen vybudoval systém osobnej moci a nič na tom nezmenili ani nové vetry v Moskve a Chruščovova kritika Stalinových zločinov.
Pereszlenyi: "Pamätám si, že Kim Ir-sen to celé odbil jedinou vetou. Vraj v Kórejskej ľudovodemokratickej republike žiadny kult osobnosti neexistuje. A išlo sa ďalej po starom.“ V lete 1965 sa skončili krížové kontroly prostredníctvom pohyblivých inšpekčných skupín: "Jedného dňa oznámili Američania vedeniu našej inšpekčnej skupiny, ktorá práve bola na kontrole ich základne neďaleko Soulu, aby sme sa zbalili, lebo už tam nemáme čo robiť – jednoducho nás vykázali do demilitarizovaného pásma.“
Inšpekčné skupiny už potom nikam nechodili, museli sa uspokojiť – bez akéhokoľvek overovania reálneho stavu veci – s tým, čo im nahlásili obe znepriatelené strany.
Predchádzali tomu protestné demonštrácie v juhokórejských mestách proti porušovaniu prímeria a zneužívaniu jeho podmienok severným susedom a jeho spojencami.
Zásady prímeria porušovali občas podľa Pereszlenyiho obe strany, otvorenému konfliktu sa však vždy podarilo zabrániť. Severní Kórejčania už vtedy podkopali demilitarizované pásmo, túto „zónu nikoho“ sieťou tunelov, v ktorých mali ukryté zbrane a všeličo iné. Sám však zažil aj prechod pásma vyzvedačmi z juhu.
"Severokórejčania ich zastrelili pri pokuse dostať sa na druhú stranu,“ spomína, "a jeden z generálov pred členmi komisie pripustil, že to nebolo nevyhnutné.“
Ako uvádza v svojich publikáciách Korený, našu účasť v komisii poznamenala ideologická spriaznenosť ČSSR so Severnou Kóreou, stránenie jej politickým a mocenským záujmom na polostrove. Kým sa to dalo, čs. vojenská kontrarozviedka zbierala na území Južnej Kórey – s ktorou Československo nemalo až do roku 1989 diplomatické styky – citlivé vojenské a politické informácie.
Je príznačné, že Pchjongjang po páde komunistických režimov v Európe očividne stratil záujem o ďalšie členstvo Československa a Poľska v dozornej komisii.
Od rozdelenia spoločného štátu pred 20 rokmi je v tejto komisii už len delegácia Českej republiky. Dovtedy sa však na udržiavaní krehkého mieru na Kórejskom polostrove takmer 40 rokov podieľala aj približne stovka Slovákov.