Jeho stav sa tento týždeň prudko zhoršil. O jeho smrti v sobotu s odvolaním sa na izraelský rozhlas informovala agentúra Reuters.
Šaron bol 11. predsedom vlády a vo februári by sa bol dožil 86 rokov. Zomrel v telavivskej nemocnici Tel Hašomer.
Niekoľko dní sa pri jeho lôžku striedali jeho najbližší a tiež spolužiaci a bývalí spolupracovníci. Jeho stav sa 1. januára prudko zhoršil a lekári oznámili, že mu zlyhávajú všetky orgány vrátane obličiek.
Dávali mu iba niekoľko dní života a hovorili o istom konci. Do posledných chvíľ u neho boli synovia Gilad a Omri. Šaron utrpel začiatkom roka 2006 veľmi ťažkú mŕtvicu, po ktorej už nenadobudol vedomie. Bol udržiavaný v kóme a lekári o ňom hovorili ako o bojovníkovi, ktorý zápasí o svoj život.
Šaron – milovaný, ale aj zatracovaný
Arik, ako ho familárne často volali, bol jedným z najkontroverznejších izraelských politikov. Vari nikoho tak nenávideli a zároveň milovali často tí istí ľudia. Pre svoju tvrdohlavosť si vyslúžil prezývku Buldozér, vždy sa rútil vpred bez ohľadu na dôsledky.
V roku 1956 mladý Šaron velil počas Suezskej krízy brigáde výsadkárov. Odmietol poslúchnuť rozkaz velenia a pustil sa do boja s Egypťanmi. Výsledkom bolo približne 40 zbytočne zabitých izraelských vojakov. Na svojský prístup k udalostiam v živote aj doplatil. Konkrétne v prípade tragédie palestínskych táborov Sabra a Šatila v Libanone v roku 1982. Najvyšší súd ho v roku 1983 uznal zodpovedným za to, že jeho jednotky sa na obsadenom juhu Libanonu iba prizerali masakre falangistov v palestínskych táboroch. Šarona to stálo kreslo ministra obrany.
Na druhej strane práve Arika mnohí dodnes považujú za osobnosť, ktorá rozhodne prispela k izraelskému víťazstvu v tzv. šesťdňovej vojne. Jeho tanková divízia vtedy prerazila líniu Egypťanov a prenikla ku strategickému Suezskému prieplavu. Počas vojny Súdneho dňa to boli práve Šaronovi vojaci, ktorí obkľúčili 3. egyptskú armádu a prinútili ju vzdať sa. Generál bol hrdinom. A tak nečudo, že v 70. rokoch Izarelčania často dávali svojim synom meno Ariel.
Šaron dlho odolával politickej kariére a dával prednosť vojenskej, ale napokon sa aj napriek tomu stal z generála politik. V roku 1977 Šaron vymenil uniformu za civil a zasadol do lavice Knesetu (parlamentu). Bol aj ministrom poľnohospodárstva či predsedom komisie, ktorá mala na starosti židovské osídľovanie palestínskych území. Bol vlastne ideológom tejto dodnes kontroverznej izraelskej politiky. Na druhej strane podporil evakuáciu mesta Yamit v prípade vrátenia Sinajského poloostrova Egyptu.
Stal sa z neho realista
Po volebnej porážke premiéra Benjamina Netanjahua v roku 1999 sa Šaron stal lídrom strany Likud a v roku 2001 vhupol do premiérskeho kresla. Predtým ale, v rámci predvolebnej kampane, spoločne s najvernejšími sa provokatívne objavil na posvätnej palestínskej Chrámovej hore, o ktorej vyhlásil, že vždy bude zvrchovaným izraelským územím. Výsledkom bola palestínska intifáda (ľudové povstanie) Al Aksá.
S pribúdajúcimi rokmi sa vyhlásený nacionalista a politický jastrab začal meniť. Podľa väčšiny médií sa vraj Šaron začal pozerať na veci reálnejšie. Palestínčanom ako premiér ponúkol dohodu v prípade, že sa „zrieknu terorizmu“ a „uznajú štát Izrael“. Dokonca aj v samotnom Ramalláhu sa ozvali hlasy, podľa ktorých vraj Šaron „vie čo chce“. A on skutočne vedel.
Po voľbách v roku 2003 sa opäť ocitol v premiérskom kresle a zasadil sa o zrušenie osád v izraelskom pásme Gazy a odovzdanie územia pod palestínsku kontrolu. Pre židovských osadníkov to bol poriadny šok. „Buldozér“ ale neustúpil. Okrem iného hlavne preto, lebo bol presvedčený, že spomínaný krok naruší vzťahy medzi samotnými Palestínčanmi. Vedením v Ramalláhu a hnutím Hamas, čo sa napokon aj stalo a vyvrcholilo rozdelením moci: Organizácia pre oslobodenie Palestíny dodnes kontroluje západný (palestínsky) breh Jordánu a Hamas pásmo Gazy.
Izraelská opozícia si ale húdla svoje. Aj v samotnej strane Likud. A tak ju Šaron napokon opustil a v novembri 2005 založil Kadima (Vpred), ktorá, síce už bez neho, ale v jeho mene, dvakrát po sebe vyhrala voľby. Ťažko si dnes predstaviť, čo by Šaron povedal o troskách, v ktorých sa dnes nachádza "jeho“ Likud. Ako by reagoval na Hamas kontrolujúci Gazu a na pokračujúce palestínske ostreľovanie izraelského územia. Pravdepodobne by sa v jeho hlave zrodil plán, ktorý by presadzoval rovnako nekompromisne ako v čase aktívneho pôsobenia v armáde i politike.
Foto: SITA/AP, Anonymous
Šaron si servítku pred ústa nebral
Šaron nikdy nebol umierneným politikom. O palestínskom lídrovi Jásirovi Arafatovi napríklad vyhlásil, že je to izraelský Usáma bin Ládin. „Každý, kto zabije Žida, ubližuje občanom Izraela, alebo posiela ľudí, aby zabíjali Židov, je označkovanou osobou, cieľom,“ cituje Reuters premiérové slová z rozhovoru pre izraelské denníky Haarec a Maariv.
Aj na samotných Palestínčanov mal svoj názor. V rozhovore pre časopis Time ešte z roku 1989 napríklad povedal: „Rozdeľujem ich na tri skupiny. Prvá skupina sú tí teroristi, ktorí podnikajú teroristické akcie proti nám, druhá, sú tí, ktorí podporujú prvú skupinu, a tretia sú tí, ktorí nepodnikajú proti nám žiadne akcie napriek tomu, že nás nenávidia." Prvú skupinu by vraj eliminoval a druhú by zahnal do koncentračných táborov.
Na otázku, či myslel slovom „eliminovať“ zabiť, odpovedal, že „lepšie bude používať slovo eliminovať“. Život Šarona je podľa mnohých, nielen v Izraeli, dôvodom položiť si viaceré otázky. Napríklad či Izrael potrebuje lídra, ktorý sa bezhlavo rúti za svojím cieľom bez toho, aby vystavil svoje názory možnému spochybneniu. Alebo či je vo vedení štátu potrebný „buldozér“, ktorý nemožno zastaviť. Nie je vari lepšie nechať priestor hrdinom typu Šarona na bojových poliach a riadenie štátu zveriť politikom? Aj keď nie sú ich činy také "hrdinské“, ale zato vedia počúvať aj druhých.
Ariel Šaron (85)
Narodil sa 26. februára 1928 v rodine bieloruských Židov v osade Kfar Malal na vtedajšom území Palestíny pod správou Veľkej Británie. Už ako 14-ročný sa stal príslušníkom ilegálnej vojenskej organizácie Hagana založenej v roku 1920. V roku 1953 založil a viedol špeciálne komando 101, ktoré vykonávalo akcie proti Palestínčanom.
Pri jednom z najznámejších útokov, na palestínsku dedinu Qibya, zahynulo 14. októbra 1953 pod troskami 45 do vzduchu vyhodených domov až 65 palestínskych civilistov. Šaron má titul z Hebrejskej univerzity (1962, právo). Bol dvakrát ženatý: s Margalit (1953–1962) a po tom, ako tragicky zomrela pri autonehode, sa oženil s jej sestrou Lily (1963–2000). Mal troch synov, najmladší zomrel v roku 1967.