Rakvu s telom generála a politika vystavili pred parlamentom v Jeruzaleme. Štátny pohreb s vojenskými poctami naplánovali na pondelok za účasti aj vysokých zahraničných hostí. Po obrade pochovajú politika mnohých tvárí na jeho farme v Negevskej púšti v prítomnosti najbližšej rodiny.
Aj v tomto prípade si v mnohom nekompromisný politik presadil svoje. Nespočinie totiž na jeruzalemskom memoriálnom cintoríne, na ktorom odpočívajú významné izraelské osobnosti, ale vedľa druhej ženy Lily, na Sasankovom vrchu nad rančom Šikmim (platanovým).
Keď po ôsmich rokoch v kóme (od januára 2006, po druhej ťažkej mozgovej mŕtvici) Ariel Šaron, dlhoročný staviteľ izraelskej politiky, vydýchol naposledy, svet to neprekvapilo. Už niekoľko týždňov predtým totiž ošetrujúci lekári informovali, že má dni života zrátané. Viaceré orgány mu začali zlyhávať a tie fungujúce udržovali pri živote prístroje.
Pritom Arik, ako familiárne prezývali kontroverzného generála i politika, celý život nepotreboval žiadnu pomoc druhých. Vždy mal svoje plány, ktorým podriaďoval všetko. Bez ohľadu na to, čo si o nich myslí jeho okolie. Vyslúžil si za to prezývku buldozér. Len niekoľko príkladov za všetky.
V roku 1956, počas sinajského ťaženia sa zaplietol do zbytočnej bitky bez toho, aby o tom informoval velenie. V akcii zahynulo 38 jeho vojakov. Moše Dajan, ktorý bol vtedy náčelníkom generálneho štábu, mu chybu prepáčil s komentárom: „Je mi milšia divoká paripa ako lenivá krava.“
V „šesťdňovej vojne“ v roku 1967 a najmä v „októbrovej vojne“ v roku 1973 síce Šaron získal veľké zásluhy, ale súčasne sa pohádal s náčelníkom generálneho štábu a so svojimi druhmi generálmi, ktorí ho svorne obvinili z neznášanlivosti. Generál sa ani v tomto prípade nezaprel. Zo západného brehu Suezského prieplavu odkázal politikom: „Až sa vrátime domov, nasaďte si ochranné prilby.“
Generál si urobil po svojom aj v roku 1982, keď inicioval vojenský vpád do Libanonu bez toho, aby o tom informoval premiéra Menachema Begina. Vojna sa dodnes často považuje za akýsi „izraelský Vietnam“. Šaron sa v nej napokon zastavil až pred bránami Bejrútu. Teda zašiel oveľa ďalej, ako určila vláda. Aj tam konal podľa seba. Nečinne sa prizeral, ako členovia kresťanskej falangy páchajú masaker v palestínskych utečeneckých táboroch Sabra a Šatila. Zahynuli vtedy stovky Palestínčanov.
Izraelská vyšetrovacia komisia napokon obvinila Šarona z nepriamej zodpovednosti a prinútila ho vzdať sa funkcie ministra obrany. Ani to však generála nezlomilo. Akurát musel po 35 rokoch v armáde presedlať na politiku, čomu sa vždy bránil. A vedel prečo. Nie náhodou, aspoň podľa niektorých vojenských odborníkov, niektoré Šaronove vojenské operácie sú totiž dodnes predmetom štúdia aj v zahraničí. Napríklad v prípade tzv. šesťdňovej vojny, v ktorej tanková divízia pod Šaronovým velením prerazila líniu Egypťanov a prenikla k strategickému Suezskému prieplavu. Podľa mnohých to rozhodlo o izraelskom víťazstve. Za pozornosť stojí aj operácia počas vojny Súdneho dňa, keď Šaronovi vojaci obkľúčili 3. egyptskú armádu a prinútili ju zložiť zbrane.
Aj po vyzlečení uniformy bol Šaron iniciatívny. Hlavne v hádkach. Inicioval síce zjednotenie pravicových strán, ale po tom, čo sa dostal do kabinetu, vždy sa pohašteril s každým svojím premiérom. Počnúc Beginom cez Peresa až po Netanjahua. Dokonca prvý z nich ho spočiatku odmietal vymenovať za ministra obrany. Vraj vtedy vyhlásil: „Šaron by bol schopný obkľúčiť tankami sídlo predsedu vlády.“ Po vymenovaní sa mu Arik „odmenil“ už spomínanou vojnou v Libanone.
Tak ako v armáde aj v politike bol Šaron vytrvalý. V rôznych vládach plnil síce menej dôležité funkcie, ale napokon bol aj šéfom diplomacie. Nikdy sa však netajil tým, že za ozajstnú rehabilitáciu svojej osoby považuje získanie kresla izraelského premiéra. V roku 1977 si Šaron sadol do lavice Knesetu (parlamentu). Bol aj predsedom komisie, ktorá mala na starosti židovské osídľovanie palestínskych území. Bol vlastne ideológom tejto dodnes kontroverznej izraelskej politiky. Na druhej strane podporil evakuáciu troch osád v súvislosti s vrátením Sinajského polostrova Egyptu. Židovskí osadníci mu to dodnes nevedia odpustiť.
Foto: SITA/AP, Ariel Schalit
Po volebnej porážke premiéra Benjamina Netanjahua v roku 1999 sa Šaron stal lídrom strany Likud a v roku 2001 prvý raz vhupol do vysnívaného premiérskeho kresla. Predtým sa však, v rámci predvolebnej kampane, spoločne s najvernejšími provokatívne objavil na posvätnej palestínskej Chrámovej hore, o ktorej vyhlásil, že vždy bude zvrchovaným izraelským územím. Výsledkom bola palestínska intifáda (ľudové povstanie) Al-Aksá.
S pribúdajúcimi rokmi sa vraj vyhlásený nacionalista, politický jastrab či vlk v ovčom rúchu začal meniť. Podľa väčšiny médií sa Šaron začal pozerať na veci viac reálne. Ako premiér ponúkol napríklad Palestínčanom dohodu v prípade, ak sa „zrieknu terorizmu“ a „uznajú štát Izrael“. Dokonca aj v samotnom Ramalláhu, kde sídli vedenie palestínskej samosprávy, sa ozvali hlasy, podľa ktorých vraj Šaron „vie, čo chce“. Ako sa čoskoro ukázalo, aj skutočne vedel.
Po voľbách v roku 2003 sa opäť ocitol v premiérskom kresle a zasadil sa o zrušenie osád v palestínskom pásme Gazy a odovzdanie územia pod palestínsku kontrolu. Pre židovských osadníkov to bol poriadny šok. „Buldozér“ však neustúpil. Okrem iného najmä preto, že bol presvedčený, že spomínaný krok naruší vzťahy medzi samotnými Palestínčanmi. Medzi vedením v Ramalláhu a hnutím Hamas, čo sa napokon aj stalo a vyvrcholilo rozdelením moci: OOP dodnes kontroluje západný (palestínsky) breh Jordánu a Hamas pásmo Gazy.
Napokon aj v kóme poslúžil Šaron ako stelesnenie súčasných pomerov na izraelskej politickej scéne. Keď totiž na jeseň 2010 plánovali vystaviť v telavivskej galérii figurínu Šarona v životnej veľkosti, s bijúcim srdcom, pravidelným dychom a otvorenými očami upretými do stropu, kurátor projektu Joshua Simon vyhlásil: „Ide o alegóriu tela izraelskej politiky. Tela závislej a meditatívnej bytosti, nehybného, inertného, s otvorenými očami, ktoré však nič nevidia“.
Pôvodný agentúrny text sme nahradili autorským príspevkom denníka Pravda.
Foto: SITA/AP, Ariel Schalit
Odkaz od nepriateľov: Mali ho súdiť ako zločinca
Zo sveta prišli reakcie štátnikov na úmrtie bývalého izraelského premiéra Ariela Šarona, ktorí vyzdvihovali jeho historický význam najmä pre blízkovýchodný región. Napríklad Palestínčania ho ale označili za zločinca. Osemdesiatpäťročný politik bol po mŕtvici už osem rokov v kóme.
„V mene amerického ľudu Michelle a ja zdieľame svoju najhlbšiu sústrasť s rodinou bývalého izraelského premiéra Ariela Šarona a s ľudom Izraela za stratu vodcu, ktorý zasvätil svoj život štátu Izrael,“ reagoval Obama vo vyhlásení.
„Znovu potvrdzujeme náš neochvejný záväzok bezpečnosti Izraela a naše uznanie za trvalé priateľstvo medzi našimi oboma krajinami a národmi. Budeme sa aj naďalej usilovať o trvalý mier a bezpečnosť pre obyvateľov Izraela, vrátane nášho záväzku dosiahnuť (vznik) dvoch štátov pôsobiacich vedľa seba v mieri a bezpečí. Vo chvíli, keď sa Izrael lúči s premiérom Šaronom, uctievame spoločne s izraelským ľudom jeho zásluhy v jeho krajine,“ dodal Obama podľa Bieleho domu.
Francúzsko bolo stručné
Francúzsky prezident François Hollande označil Šarona za významnú osobnosť v histórii Izraela. „Po dlhej vojenskej a politickej kariére sa rozhodol obrátiť k dialógu s Palestínčanmi,“ povedal v krátkom vyhlásení.
„Ariel Šaron je jednou z najvýznamnejších osobností v izraelskej histórii a ako predseda vlády robil odvážne a kontroverzné rozhodnutia v snahe o mier. Izrael dnes stratil dôležitého vodcu,“ reagoval britský premiér David Cameron.
„Šaron bol hrdinom svojho ľudu, najprv ako vojak a potom ako štátnik,“ podotkol generálny tajomník OSN Pan Ki – mun. „Pri Šaronovi sa bude spomínať na jeho politickú odvahu a odhodlanie vykonať bolestivé a historické rozhodnutie o stiahnutí izraelských osadníkov a vojakov z pásma Gazy,“ dodal.
Ruský prezident Vladimir Putin v sústrastnom telegrame premiérovi Netanjahuovi napísal, že Rusko bude na Šarona spomínať ako na „dôsledného zástanca rozvoja priateľských rusko – izraelských vzťahov“. Šaron podľa Putina osobne významne prispel k upevneniu vzájomne výhodnej spolupráce. Jeho osobné vlastnosti a ochrana izraelských záujmov sa tešili veľkej úcte medzi izraelskými občanmi a posilnili aj jeho autoritu na medzinárodnej scéne, citovala z Putinovho listu tlačová služba Kremľa.
„Ariel Sharon bol izraelský vlastenec, ktorý má veľké zásluhy za svoju krajinu. So svojím odvážnym rozhodnutím odsunúť izraelských osadníkov z pásma Gazy urobil historický krok na ceste k dohode s Palestínčanmi,“ reagovala nemecká kancelárka Angela Merkelová.
Fatah a Hamas sa tešia
Podľa nemeckého ministra zahraničia Franka – Waltera Steinmeiera bol Šaron „doslova od začiatku neúnavným obrancom svojej milovanej vlasti, Izraela“.
Bývalý americký prezident Bill Clinton a jeho manželka, bývalá ministerka zahraničia Hillary, vo svojej spoločnej reakcii uviedli, že Šaron „venoval svoj život Izraelu, aby mu dal život, udržal ho a zachoval, a na konci svojej dlhej kariéry vytvoril novú politickú stranu zameranú na mier a trvalú bezpečnosť“.
Pre izraelského premiéra Benjamina Netanjahua bol Šaron veľký bojovník a vodca, ktorý zostane navždy zapísaný v srdci národa. Pre izraelského prezidenta Šimona Peresa to bol nielen odvážny vojak a štátnik, ale tiež jeden z najväčších obhajcov Izraela.
Naopak Samí abú Zuhrí, hovorca palestínskeho hnutia Hamas, ktoré ovláda pásmo Gazy, vyhlásil, že „po odchode tohto tyrana Hamas ešte viac verí vo svoje víťazstvo“. Ani Džibríl Radžúb, zástupca Fatahu, teda organizácie, ktorá s Izraelom na rozdiel od znepriateleného Hamasu vedie mierové rozhovory a ktorá ovláda územia na západnom brehu Jordánu, nevolil diplomatické slová. Šaron podľa neho bol „zločinec, ktorý nesie zodpovednosť za smrť (bývalého palestínskeho vodcu Jásira) Arafata“. „Dúfali sme, že ho bude súdiť Medzinárodný trestný súd ako vojnového zločinca,“ dodal.
Medzinárodná organizácia na ochranu ľudských práv Human Rights Watch (HRW) tiež vyjadrila poľutovanie, že Šarona nepohnali pred súd za masakry v palestínskych táboroch pri izraelskej invázii do Libanonu v roku 1982.