Foto: SITA/AP, Lionel Cironneau
Georges Wolinski bol spomedzi zavraždených najstarší, mal 80 rokov. Zaraďoval sa k najviac publikovaným karikaturistom v krajine. „Humor je najkratšia cesta človeka k človeku,“ pripomenul denník Le¤Monde jeho krédo. Prezývali ho nežný provokatér. Na jednej kresbe s názvom Francúzi majú strach zobrazil pijana s červeným nosom, ako drží pohár s červeným vínom a varuje, že je znečistené.
Prečítajte si komentár Petra Javůrka Sloboda smiať sa.
O Wolinskom sa hovorilo aj ako o kresliacom erotomanovi. Vedel prejsť od irónie až k satire. Nakreslil muža a ženu, ako si vzájomne siahajú rukou do rozkroku v nohaviciach a dopísal poznámku, že Francúzsko skúma svoje schopnosti. Na inej kresbe pri sexuálnom akte žena nabáda muža, aby jej povedal, že ju ľúbi a on sa sťažuje, že je to ona, kto vždy musí všetko komplikovať.
Otec zomrel, Wolinski žije
Kráľ francúzskych karikaturistov, ako ho nazval časopis Paris Match, bol známy bonmotmi. „Nemám názory, mám presvedčenie,“ hovorieval Wolinski. S čiernym humorom sa vedel pohrať aj na vlastnú adresu, keď opísal manželke, aké by mal posledné želanie: „Chcem byť spálený v krematóriu. Povedal som žene, aby popol hodila do záchodu a ja sa budem každý deň pozerať na jej zadok.“
Paris Match poznamenal, že satira Wolinského síce niekedy zachádzala ďaleko, ale ľuďom sa to páčilo. Karikaturista žartoval aj na účet islamu. „Nedajú sa akceptovať vyhrážky smrťou alebo posielanie Molotovových koktailov do redakcie Charlie Hebdo kvôli jednej kresbe,“ pripomenul časopis, ako Wolinskému prekážalo, že nenávisť sa snaží obmedziť slobodu prejavu.
Jeho dcéra Elsa po masakre prespala v otcovej posteli. Napriek smútku zdôraznila, že diela majstra budú existovať. „Stratila som otecka, ale Wolinski nie je mŕtvy,“ povedala pre časopis Gala. Elsa podotkla, že bola vychovávaná s vedomím, že otec vykonáva riskantné povolanie, pretože bojuje za svoje myšlienky. Možnosť vraždy však považovala za nepredstaviteľnú. „Nemyslela som si, že niekto môže zabiť karikaturistu, že by mohol zahynúť pre svoje idey. Nazdávala som sa, že ho ľudia môžu zastaviť na ulici a povedať mu, že s ním nesúhlasia,“ citoval ju časopis Gala.
Mimochodom, násilnou smrťou sa skončil aj život otca Wolinského. Mal židovský pôvod a pred rastúcim antisemitizmom emigroval z Európy do Tunisu, kde začal podnikať. Siegfrieda Wolinského zavraždil v roku 1936 nespokojný zamestnanec. Georges si otca nemohol pamätať, pretože bol vtedy ešte iba batoľa.
Z ničoho nemal strach
Ďalším zavraždeným je Stéphane Charbonnier, šéfredaktor Charlie Hebdo a súčasne činorodý karikaturista. Muž, o ktorom by sa dalo povedať, že za najväčšiu lásku považoval pocit, keď sedí nad papierom s fixkami. „Neobávam sa pomsty. Nemám deti ani manželku, nevlastním auto, nemám pôžičky,“ zdôraznil pred dvoma rokmi v rozhovore pre Le Monde, keď dostal otázku, ako vníma vyhrážky kvôli zverejňovaným karikatúram proroka Mohameda.
Foto: SITA/AP, Michel Euler
Charbonnier prízvukoval, že odhodlanie presadiť slobodu prejavu je také silné, že radšej zomrie vzpriamený, než by mal žiť na kolenách. Opakoval pritom, že právo kresliť, čo sa mu zapáči, považuje za vec, ktorá nikomu neubližuje. „Nemám dojem, že fixkou by sa dal niekomu podrezať krk,“ podotkol v spomínanom interview pre Le Monde.
Uťahoval si z mnohých vecí. Mieru rastúcej nezamestnanosti vo Francúzsku komentoval kresbou chlapíka s preloženou nohou v kresle: „Buďme spravodliví. Vďaka vláde je takmer viac ľudí, čo pracujú nula hodín, ako tých, čo robia 35 hodín.“ (V krajine je 35-hodinový pracovný týždeň.) Keď Nicolas Sarkozy prehral prezidentské voľby a tak sa neudržal v Elyzejskom paláci, Charbonnier ho nakreslil ako nahého kráľa. „Človek by povedal, že toto je jediná vec, čo zostane z môjho päťročného funkčného obdobia,“ hovorí na kresbe Sarkozy, ktorý ukazuje veľké drahé náramkové hodinky. (Sarkozy bol známy záľubou v luxuse.)
Jediné zbrane
Medzi obeťami masakry sa nachádzal aj popredný karikaturista Jean Cabut. Bol rovnako posadnutý kreslenou zábavou ako ďalšie zabité hviezdy z Charlie Hebdo. „Smiech môže niekedy zraniť, ale smiech, humor a výsmech sú jediné zbrane, ktoré máme,“ poukázal denník Daily Mail na jeden z jeho výrokov z minulosti.
Foto: Reuters, BENOIT TESSIER
Robieval si posmech z pravice aj z ľavice. Sarkozyho nakreslil ako lekára na vizite spolu s manželkou Carlou ako zdravotnou sestrou. Niekdajší prezident sa prihováral zúfalému chorému starcovi na nemocničnom lôžku, aby nezabudol vhodiť mince do pristavenej kasičky za kvapky z infúzie. (Bola to narážka na platby vo francúzskom zdravotníctve.) Súčasného prezidenta Françoisa Hollanda zosmiešnil na karikatúre, keď bol premiérom ešte Jean-Marc Ayrault. (Z funkcie ho odvolal v marci 2014.) „Choď tam, Jean-Marc, ja ťa kryjem,“ nabáda Hollande s bajonetom Ayraulta, ktorý zo zákopu kráča po rebríku, pričom prezident si obzerá terč namaľovaný na chrbte predsedu vlády.
Obete teroru v Paríži: karikaturisti, policajti, údržbár i ekonóm
Frédéric Boisseau (42) Údržbár firmy Sodexo bol zastrelený vo vedľajšej budove. Mal ženu a dve deti.
Franck Brinsolaro (49) Policajt, ktorý bol osobným strážcom šéfredaktora Stéphana Charbonniera. Mal manželku a dve deti.
Jean Cabut (76) Známy bol pod prezývkou Cabu, noviny Le Monde ho označili za giganta tlačovej karikatúry. Kreslič pôsobil od roku 1960 v satirickom časopise Hara-Kiri, ktorý bol neskôr zakázaný a na jeho troskách vznikol Charlie Hebdo. Cabut sa podieľal na vývoji komiksového spravodajstva a je autorom komiksovej postavy gymnazistu Le Grand Duduche, ktorého príhody vychádzali v časopise Pilote. Cabut vyštudoval umenie na parížskej École Estienne a v 50. rokoch začal publikovať svoje prvé kresby v lokálnych novinách.
V priebehu vojny v Alžírsku slúžil v armáde a prispieval tiež do armádneho časopisu. Kvôli trpkým skúsenostiam z vojny sa stal zaprisahaným antimilitaristom, podľa niektorých zdrojov inklinoval i k anarchistickým myšlienkam. Práve Cabut vraj stál za publikovaním karikatúr proroka Mohameda v roku 2006.
Jean Cabut bol otcom francúzského punkového speváka Emannuela Cabuta, ktorý vystupoval pod umeleckým menom Mano Solo. Emannuel Cabut predčasne zomrel v roku 2010, bol taktiež HIV pozitívny.
Elsa Cayatová (54) Jediná žena medzi obeťami. Vyštudovala psychológiu a písala fejtóny. Napísala tiež niekoľko kníh zaoberajúcich sa partnerskými vzťahmi a sexualitou, zaoberala sa i holokaustom.
Philippe Honoré (74) Karikaturista, ktorý už vo svojich 16 rokoch začal kresliť pre denník Sud-Ouest. Do Charlie Hebdo nastúpil v roku 1992. Bielovlasý kreslič bol údajne autorom karikatúry šéfa Islamského štátu abú Bakra Bagdádího, ktorý praje všetko najlepšie a hlavne zdravie. Karikatúra sa objavila ešte pred útokom na twitterovom účte Charlie Hebdo.
Ahmed Merabet (42) Moslimský policajt, ktorý pochádzal z Tuniska. Jeden z teroristov ho chladnokrvne zastrelil, keď ležal zranený a neozbrojený na ulici a vzdával sa. Zostala po ňom manželka a dve deti.
Bernard Maris (68) Písal fejtóny a bol tiež ekonómom a akcionárom Charlie Hebdo. Maris písal taktiež pre viacero prestížnych francúzskych novín, prednášal na univerzite a angažoval sa i v politike. Bol ženatý, manželka mu zomrela v roku 2012. Maris, veľký priaznivec ekonóma Johna Maynarda Keynese, bol uznávaným ekonomickým odborníkom. Bol vo vedení francúzskej centrálnej banky, napísal niekoľko kníh a v roku 1995 ho ekonomický magazín Le Nouvel Économiste vyhlásil za ekonóma roku.
Moustapha Ourrad Jeden z korektorov magazínu, ktorý sa do Francúzska prisťahoval vo svojich 20 rokoch z Alžírska.
Michel Renaud (69) Nebol zamestnancom týždenníka, do redakcie prišiel na návštevu krátko pred masakrom so svojím priateľom, ktorý streľbu prežil.
Bernard Werlhac (57) Pravidelný prispievateľ Charlie Hebdo kreslil pod pseudonymem Tignous. Kreslil pre viacero časopisov, jeho predkovia pochádzajú z Ekvádoru.
Georges Wolinski (80) Spoločne s Cabutem bol duchovným otcom niekoľkých generácii kresličov a karikaturistov súčasnosti. Bol označovaný za provokatéra, pesimistu a cynika. Narodil sa v Tunisku židovským rodičom, jeho otec pochádzal z Poľska, matka patrila do tuniskej talianskej komunity. Podľa niektorých správ bol jeho otec zavraždený, keď mal Wolinski dva roky. Do Francúzska sa jeho rodina odsťahovala v roku 1946.
Pôvodne študoval architektúru, štúdiá ale nedokončil a začal sa venovať kresleniu karikatúr a obrázkov, ktorých hlavnými témami bola politika a sex. Začínal v Hara-Kiri po boku Cabuta a v roku 1969 nastúpil do Charlie Hebdo. V roku 2005 sa stal nositeľom najvyššieho francúzskeho štátneho vyznamenania – Rádu čestnej légie.
Stéphane Charbonnier (47) Slávny karikaturista bol známy tiež pod skratkou Charb. Pôsobil v niekoľkých médiách a do Charlie Hebdo nastúpil v roku 1992. V roku 2009 sa stal šéfredaktorom. O dva roky neskôr po vydaní zvláštneho čísla nazvaného Charia Hebdo bola redakcia týždenníka podpálená a Charbonnier dostával vyhrážky. Charbonnier bol pod policajnou ochranou. V roku 2012 časopis zverejnil karikatúry proroka Mohameda. Bolo to v dobe, kedy svetom otriasali násilné protesty proti kontroverznému filmu Nevinnosť moslimov. „Máme dojem, že Charlie Hebdo oficiálne smie napádať katolícku krajnú pravicu, ale z fundamentalistických islamistov si uťahovať nemôžeme,“ povedal vtedy Charbonnier.
V tom istom roku sa podľa tlače dostal do hľadáčika teroristickej siete Al-Káida. Charbonnier si vypožičal výrok španielskej ľavicovej političky z dôb občianskej vojny koncom 30. rokov Dolores Ibárruriovej, že radšej zomrie postojačky, než by žil na kolenách. „Nemám deti, nemám ženu, nemám auto a ani žiadne dlhy,“ odpovedal s nadsádzkou tiež na otázky, či sa bojí o svoj život.