V minulosti dokonca navrhoval zaznamenať v pasoch Ukrajincov pracujúcich v Rusku ich prechod hranice. Ako dodal, „kto pracuje v Rusku, aj tak nebude naším spojencom, a tak kašlať na jeho záujmy“.
„Je to cesta, ktorou musíme ísť,“ vyhlásil Parubij v súvislosti s možnou vízovou povinnosťou pre Rusov. Je jedným z najradikálnejších politikov, ktorého štátny prevrat odštartovaný Majdanom vyniesol až do kresla predsedu snemovne. Aj dnes nevylučuje zrušenie diplomatických vzťahov s Ruskom „po konzultácii s odborníkmi a diplomatmi“.
Politickú dráhu začal Parubij už ako študent. V roku 1988 viedol mládežnícku nacionalistickú organizáciu Spoločnosť dedičstvo. Zúčastnil sa na aktivitách tzv. nacionálno-oslobodzovacieho hnutia, organizoval prvé jeho protivládne potýčky na Ukrajine.
V roku 1989 ho zatkli za organizovanie nacionalistického mítingu v Ľvove. Už o rok však sedel v Ľvovskej oblastnej rade ako najmladší poslanec. Spoločne s ďalším radikálnym nacionalistom Olehom Ťahnybokom bol v 90. rokoch zakladateľom Ukrajinskej sociálno-nacionalistickej strany.
Kvôli nežiaducej asociácii ju neskôr premenovali na Slobodu. Pred tzv. oranžovou revolúciou do roku 2004 sa Parubij politicky orientoval na Ľvov a rovnomennú oblasť. Počas udalostí na Majdane bol však už veliteľom Ukrajinského domu, jednej z bášt protištátnych síl.
V tom čase sa politicky rozišiel s Ťahnybokom a neúspešne sa pokúsil založiť vlastnú stranu. Napokon skončil v bloku Naša Ukrajina Viktora Juščenka. Urobil dobre, pretože v roku 2007 sa stal poslancom parlamentu a v roku 2012 opäť sedel v snemovni, ale už za frakciu Baťkivščina (Vlasť) Julie Tymošenkovej.
Prozápadný politik Parubij viedol počas tragických udalostí na Majdane v noci na 22. februára príslušníkov tzv. Sebaobrany pri obsadení vládnej štvrte v Kyjeve. Napriek tomu, že to bolo porušením dohody prezidenta Janukovyča s opozičnými lídrami. O niekoľko hodín už Parubij sedel v kresle predsedu Rady národnej bezpečnosti a obrany štátu.
Prezident Porošenko ho však v auguste odvolal. V rovnakom čase Parubij opustil vedenie Baťkivščiny aj s dvadsiatimi „vernými“ v septembri založili Ľudový front, ktorý mu otvoril dvere do parlamentu. A od decembra 2014 bol jeho podpredsedom.
„Bola to šanca stať sa aj šéfom snemovne,“ reagoval ukrajinský politológ Kosť Bondarenko na štvrtkové zvolenie Parubija. Podľa neho sa bude musieť však naučiť umeniu kompromisov, pretože jeho tvrdý postoj voči opozícii by bol na škodu. V opačnom prípade sa Parubij môže stať „ďalšou pascou“ v činnosti parlamentu.
Bondarenkov kolega kyjevský politológ Ruslan Bortnik má zo zvolenia Parubija rovnako zmiešané pocity. „Všetci vo vládnej koalícii vedia, že bude veľmi slabým šéfom parlamentu, čo spôsobí ďalšie problémy. Na rozdiel od Hrojsmana nedokáže zjednotiť rôzne politické sily pred požadovaným hlasovaním. Pritom za mnohé zákony hlasoval aj Opozičný blok, ako aj poslanci, ktorí sú v opozícii Porošenkovi,“ upozornil Bortnik.
Aj podľa kyjevského politológa Andrija Zolotarjova „môže Parubij akurát technicky viesť rokovanie snemovne, ale nič viac“. "Je oveľa slabší ako Hrojsman a navyše je tu ešte jeho politický postoj. Šéfovať bude maximálne pol roka, pretože zaženie parlament do slepej uličky.
Ešte len narobí paseku. Nemá kvality moderátora, ktorý by dokázal zbrúsiť hrany všetkých rozporov. Je jasné, že či s Parubijom, alebo bez neho sa problémy neriešia. Iba ich odkladajú. Na jeseň možno preto očakávať predčasné parlamentné voľby. Nie je tak vôbec dôležité, kto povedie snemovňu na jej poslednej ceste," dodal Zolotarjov.