Sme zväčša ponorení v tme. Aj keď som si nie istá, či celé mesto. Povráva sa, že v niektorých štvrtiach žijú šťastlivci, ktorí nemajú výpadky elektriny, vody ani komunikačných sietí. Ale pravdepodobne klamú.
Ako obvykle mám jackpot – osem hodín denne nemám nič. Civilizáciu zapínajú a vypínajú náhodne, nie je možné odhadnúť, v ktorom okamihu sa to stane.
Osobitne to poteší, keď ste vo výťahu. V domovom chate starostlivo varujú, že teraz nemožno používať výťahy: „Ak sa zaseknete, tak amen!“
Určite to píšu obyvatelia z nižších podlaží, pretože si neuvedomujú, že skutočný amen je bývať na 17. poschodí a chodiť so psom trikrát denne von. Od neustálej svalovice už trochu krívam. Ak v Charkove zbadáte krívajúcich ľudí, tak to sme my, vaši susedia z horných poschodí, majitelia krásnych výhľadov z okna, nech sa páči. Takže keď ide výťah, nastúpim doň. A modlím sa.
Ďalšia zábavná vec. Keď vypadne komunikačná sieť, ulicami teraz jazdí policajné auto a cez reproduktor hlási varovanie pred leteckým útokom. A akí sú len prísni: „Okamžite choďte do najbližšieho krytu!“
Na našom sídlisku už koluje legenda o babičke, ktorá zastavila to auto a spýtala sa chlapov v uniforme, kde je najbližší kryt. Povráva sa, že policajti zostali zmätení. Pretože do stanice metra je to babičkiným krokom asi 30 minút, takže tam zrejme nedokrivká ani do odvolania poplachu. A nič iné nablízku nie je.
Nenadávam, usmievam sa. Milujem svoje mesto.
Včera som išla do zverimexu kúpiť krmivo pre Kiru, môjho papagája. Bola tam úplná tma, iba dáke svetlušky sa preháňali sem a tam. To zákazníci pobehovali s baterkami. A mladý predavač diriguje: „Naľavo pre mačky. Ďalej. Ešte ďalej. Nie, nie tam, tam je škrečok!“
Nuž, smiešne. Na popukanie. Alebo sme možno len unavení z plaču.
P.S. Ak vám došiel tento list z Charkova, znamená to, že nám pustili svetlo. Presnejšie – elektrinu, pretože svetlo nám nikdy nezmizne.