Keď Ankara začiatkom októbra zrušila účasť Izraela na leteckom cvičení Anatolský orol, bol to výraz hlbších problémov. To, čo sa deje na Blízkom východe v geostrategickej rovine, sa podobá tektonike zemských dosiek. V tejto veľkej regionálnej hre, v ktorej sa Turecko približuje k svojím moslimským susedom, nemá Izrael v ruke takmer žiadne triumfy.
Židovský štát musí so zreteľom na svoju regionálnu izoláciu pestovať vzťahy so svojím tureckým spojencom. Tým skôr, že s Egyptom a Jordánskom udržiava studený mier. Od osmanskej epoche, keď Vysoká porta (osmanská vláda) chránila Židov, nenájdeme v histórii izraelsko-tureckých vzťahov závažné bilaterálne spory. A v čase, nie príliš nedávnom, dal Izrael do služieb Ankary kredit, ktorému sa tradične teší vo Washingtone.
Židovský štát sa nielen že chránil toho, aby odsúdil arménsku genocídu z roku 1915, ale dokonca sa zasadil o to, aby americký Kongres urobil to isté. Keď obe krajiny v roku 1996 podpísali dohodu o vojenskej spolupráci, malo Turecko problémy so svojimi šiestimi susedmi. Izrael, militarizovaný štát, ktorý žije obklopený nepriateľmi, má veľa spoločných bodov s Tureckom, kde armáda, štát v štáte, nahrádza občiansku spoločnosť.
Turecko využívalo vojenskú spolupráci s Izraelom, najmä v boji proti Strane kurdských pracujúcich (PKK). Výmenou za to absolvujú bojové lietadlá Tsahalu (izraelskej armády) každoročne výcvik na leteckej základni Konya v Turecku.
Nakoniec Turecko nie je nespokojné (aj keď to nehovorí nahlas) s tým, že Izrael hrá rolu zlého policajta voči Iránu, ktorého snahy získať jadrovú zbraň ho veľmi znepokojujú.
Túto situáciu zmenili dva faktory: nástup Strany spravodlivosti a rozvoja vychádzajúcej z politického islamu k moci v roku 2002 a americká invázia do Iraku v roku 2003, ktorá podrobila americko-turecké vzťahy ťažkej skúške. Turecko sa pozvoľna zbavovalo amerického korzetu, oživovalo svoje moslimské a osmanské korene, zosilnelo vďaka ekonomickému rastu a nakoniec sa rozhodlo zmeniť svoju nespokojnosť z kandidatúry do Európskej únie na ambíciu blízkovýchodnej veľmoci.
Zblížilo sa so Sýriou, Iránom, Irakom a Saudskou Arábou, zvlášť v obchodných záležitostiach a stalo sa popredným sprostredkovateľom vo všetkých smeroch. Izrael takéto Turecko zaskočilo. Predovšetkým preto, že Ankara už nepotrebuje izraelské sprostredkovanie vo Washingtone. Potom preto, že Izrael podcenil emocionálnu záťaž palestínskej otázky pre Ankaru. Privilegovaný vzťah Izraela a Turecka bol prijateľný len do tej doby, kým prežívala nádej prameniaca z dohôd z Osla z roku 1993.
Druhá intifáda v roku 2000 a predovšetkým vojna v Gaze spôsobili, že izraelské partnerstvo už bolo skôr na záťaž, tým skôr pre Turecko, ktoré chce nadväzovať strategické partnerstvá so Sýriou, ktoré do Ankary pozýva prezidentov z Iránu a Sudánu, Mahmúda Ahmadínedžáda a Umara Bašíra, ako aj exilového šéfa Hamasu Chálida Mišála. „Izraelskí piloti, ktorí zhadzujú bomby na deti v Gaze, prechádzajú výcvikom v Turecku,“ zdôraznila turecká opozícia.
Turecký premiér Recep Tayyip Erdogan zhovievavo zdôraznil, že jeho krajina len „normalizuje“ svoju zahraničnú politiku, ale Izrael má strach. Turecko preukazuje známky dobrej vôle, ponúka, že znovu bude sprostredkovateľom medzi Izraelom a Sýriou. Dôveru vo vzťahoch s Damaškom však dozaista nenastolí nedávne izraelské zadržanie nákladnej lode Francop plnej zbraní a smerujúcej do Sýrie, ktorá vyzbrojuje Hizballáh.
Benjamin Netanjahu žiada „priame rokovania“ so Sýriou, ale to je klam. Netanjahu vie, že sýrsky prezident Bašár Asad by na seba bral veľké politické riziko, keby priamo rokoval so „sionistickým nepriateľom“. Zdá sa, že Izrael má väčší záujem na mierovom „procese“ so Sýriou, ako na mieri samotnom, ktorého cena je známa: navrátenie Golanských výšin. Perspektíva Blízkeho východu, kde by sa včerajší arabskí a moslimskí nepriatelia stali strategickými spojencami, pre Izrael nič dobré nesľubuje.
Jeho privilegovaný vzťah s Ankarou stráca svoju podstatu tým, ako sa stáva asymetrickým: Turecko sa chce stať regionálnou veľmocou, kým židovský štát stále verí vo výhody diplomacie sily. Bilaterálne vzťahy sa môžu zlepšiť, ale Ankara tu teraz kladie podmienky: aby Palestínčania z Gazy a zo západného brehu Jordánu mohli mať nádej na mier. Z oboch partnerov to je Izrael, kto môže najviac stratiť: na Blízkom východe má len jedného moslimského spojenca.