„Hrala som amatérske divadlo, hrala som na klavíri, písala som poviedky. Umenie ma bavilo, preto som chcela ísť študovať scenáristiku na Vysokú školu múzických umení,“ hovorí Gullerová. Na scenáristiku ju však neprijali. Preto jej kroky smerovali na Prírodovedeckú fakultu UK v Bratislave.
Dnes sa venuje základnému výskumu. „Na základnom výskume ma baví, že objavujem, ako sú bunky vymyslené. Čo všetko a ako v nich prebieha,“ hovorí Gullerová. „Všetko je prepracované do najmenšieho detailu. Bunka nič nerobí bez zmyslu. Nič sa v nej nedeje náhodou. A to ma fascinuje!“ nadchýna sa.
Za všetko môže spolužiak
„Moji rodičia sú obaja lekári a chceli, aby som išla na medicínu. Ja som si však nebola istá, či to je pre mňa to pravé. Nakoniec som sa dostala na prírodné vedy a bolo rozhodnuté,“ spomína. Priznáva, že nie všetko ju zo začiatku bavilo. Ale potom prišla motivácia. Starší spolužiak. „Bola to moja platonická láska. Bol o rok starší, tretiak a špecializoval sa na molekulárnu biológiu,“ usmieva sa.
V tom čase mala Monika Gullerová prednášky s profesorom Čestmírom Altanerom z Ústavu experimentálnej onkológie SAV. A Gullerová mala na špecializáciu ešte rok času. Napriek tomu sa rozhodla, že profesora osloví, či by mohla začať s prácou u neho v laboratóriu. „Povedal mi, nech si zoženiem oddelenie, kde chcem ísť. A keď ma niekto zoberie ako pomocnú silu, on s tým súhlasí.“
Pochodila všetky oddelenia, ktoré experimentálna onkológia mala. Po každom odmietnutí šla naspäť za profesorom Altanerom. Pretože videl, že ju ani niekoľko odmietnutí neodradilo, prijal ju na oddelenie k sebe.
Cez myši do Viedne
Pracovala na génovej terapii rakoviny prsníkov. „Nahým myšiam som vpichla pod kožu ľudské nádorové bunky. Za niekoľko dní narástli a vyformovali nádor. Choré myšky som potom liečila mnou pripravenou vzorkou. Nádory väčšine myší naozaj mizli. Bol to fascinujúci pocit. Vtedy som pochopila, že to je to, čo chcem robiť,“ spomína, ako ju výskum začal baviť.
Napriek vžitej predstave sa myší nebála. Mala iný problém: „Odmalička som chovala škrečkov a milovala som všetko živé. Preto bolo veľmi ťažké obrniť sa a brať myš ako biologický nástroj.“ Keď absolvovala školu v Bratislave, rozhodla sa pre doktorát vo Viedni.
„Na Slovensku neboli vo vede na nič peniaze. Pre finančné problémy tu bol človek nútený uprednostňovať experimenty, ktoré sa dali spraviť lacnejšie. Ľudia v slovenskej vede sú však veľmi kreatívni, a tak sa finančný deficit dal kompenzovať,“ spomína Gullerová na študentské časy. „Vo Viedni som sa po prvý raz stretla s tým, že nezáleží na peniazoch, lebo tie sú, ale na výsledkoch. A výsledky znamenajú ďalšie peniaze,“ porovnáva.
Oxford plný nadšencov
Podľa Moniky Gullerovej bola pre jej kolegov vo Viedni veda viac zamestnaním. „Akoby im chýbalo vedecké nadšenie. Do noci a cez víkendy nás pracovalo len niekoľko,“ hovorí.
„Oxford je úplne iný. Cítiť tu, ako sú ľudia hrdí, že sa sem dostali a snažia sa využiť každú šancu,“ hovorí Gullerová. „Peniaze sú takmer na všetko. Vedci sú tu veľmi súťaživí a ambiciózni. Pracujú do noci aj cez víkendy. Každý bojuje sám za seba, každý sa snaží byť najlepším,“ porovnáva.
Z Viedne do Oxfordu sa dostala na základe prednášky na konferencii v španielskej Beaze. „Boli tam najväčšie esá z oblasti molekulárnej biológie z celého sveta,“ spomína. Dostala ponuku z Oxfordu. O tom snívala už na strednej škole. „Vtedy som tam chcela študovať psychológiu. Čítala som Freuda, písala poviedky a myslela som si, že bude zo mňa dobrý psychológ,“ smeje sa. Oxford bol pre Gullerovú symbolom úspešného vedca.
Ako sa prepisujú gény
Dnes na Oxfordskej univerzite pôsobí Monika Gullerová už tretí rok. A za svoj najväčší vedecký úspech považuje minuloročnú publikáciu v časopise Cell. Ten patrí spolu s Nature alebo Science medzi najcitovanejšie a najuznávanejšie vedecké časopisy. „Aký je človek vedec, to závisí od toho, kde publikuje,“ zdôrazňuje Gullerová. „Okrem toho spolu s mojím šéfom som pod objavom podpísaná ako jediný autor. Normálne na takejto veci robí tím,“ pokračuje.
A čo vlastne objavila? „Prišla som na to, že proteín kohezín, za ktorého hlavnú funkciu bola považovaná súdržnosť sesterských chromatíd (dvoch ramien, ktoré tvoria chromozóm), hrá významnú úlohu v regulácii prepisu informácie z DNA do RNA,“ spomína. A regulácia prepisu je pritom jeden z najdôležitejších dejov v bunke. Keď sa totiž gén prepíše nesprávne, môže to mať pre bunku zlé dôsledky.
Praktický význam objavu zatiaľ ťažko posúdiť. „Je to veľmi všeobecný mechanizmus a týka sa mnohých génov. V budúcnosti môže pomôcť pri liečbe rakoviny či chorôb postihujúcich nervovú sústavu,“ uzatvára Gullerová.